ŽIVÁ MŔTVOLA 2/2022

Nemám rada február. Už dávno je to môj najmenej obľúbený mesiac v roku. Zvyčajne preto, lebo sa už neviem dokať dobrého počasia a vo februári je chladno a nie a nie skončiť napriek tomu, že je to mesiac najkratší. Tento rok bolo počasie výnimočne teplé a slnečné, no mesiac začal chorobou a skončil vojnou, to z tohtoročného februára robí ten najhorší z môjho života. Ako som už spomenula v jaunárovom článku, nakazila som sa vírusom, ktorý je v tejto dobe populárny.

Hoci som po fyzickej stránke nezažila nič extrémne (mala som chrípky, ktoré ma odrovnali oveľa viacej), po psychickej stránke som si vyskúšala aké je to byť živá mŕtvola. Bolo niekoľko dní, počas ktorých som zažila depresiu, nechuť, apatiu. Nič ma netešilo, nebavilo, nič sa mi nežiadalo. Ani také veci, čo mi inokedy vždy spôsobujú radosť.
Poviem vám, byť mŕtva zaživa je naprd. Akoby som bola uväznená v bubline, izolovaná od sveta. Zbytočne sú pred očami a na dosah ruky milované bytosti, obľúbené aktivity, dobré jedlo: nič nespôsobuje potešenie, neprináša naplnenie. To radšej byť mŕtva zamŕtva, čo je prirodzené, než mŕtva zaživa.

Po zotavení prinisesol február niekoľko situácií, v ktorých som si uvedomila ako je jedinec vydaný napospas systému: Známa sa naťahuje s poisťovňou po pracovnom úraze, ktorý jej dlhé mesiace nechceli uznať a posielali ju späť do práce a neposkytli potrebné liečenie. Druhá, čo si platila poistku auta proti škodám spôsobeným divou zverou a keď rozbila auto o diviaka, poisťovňa ju odpinkala, lebo na úseku cesty je tabuľa "Pozor, divá zver".

Počas pracovného tlmočníckeho hovoru som 17 minút riešila rôzne irelevnatné údaje, čo sa pýtala záchranná služba pacienta, ktorý mal podozrenie na infarkt namiesto toho, aby mu poslali sanitku. Iný hovor, tlmočila som pre skupinu turistov, ktorím ukradli peniaze a doklady a jediná rada od záchrannej služby bola, že musia ísť peši v noci osobne na políciu vzdialenú 15 km (taxík nemali ako zaplatiť a verejná doprava neexistuje).


Február priniesol aj pozitívne veci, ako sú Fašiangy. O tom som už písala samostaný článok (viď CESTA DO HLBÍN DUŠE CHONI POLIGONERA). Fašiangy sú pre mňa posvätné: je potrebné vydať zo seba šialenstvo, vyventilovať negatívne pocity, aby sme si po zvyšok roka mohli udržať zdravý rozum. Tiež je potrebné udržiavať v pohybe energie pozdĺž telúrických línií, aby sa svet neobrátil naruby. Typické osobnosti Fašiangov v našej dedine sú O IRRIO a A MADAMA. Ich prítomnosť a prechádzka po dedine zaručovala zdravie a dobrú úrodu po celý rok, udržiavali poriadok sveta.
Prirodzený poriadok sveta, v ktorom je normálne byť živí zaživa a mŕtvi zamŕtva. Nech žijú Fašiangy! Viva o Entroido! Nech žije život, nech umrie smrť! Viva a vida, morra a morte!