PRIPÚTANÁ KU KRÍDLAM MOJEJ SLOBODY 1/2022

Mám kamarátku Adrianu, ktorá maľuje obrazy. V lete mala inauguráciu výstavy: dohodli sme sa, že jej tam zatancujem. Tak aj bolo. Obecenstvu som povedala, že ak mi chcú za vystúpenie prispieť do klobúka, kúpim si za tie peniaze jeden z Adrianiných obrazov. V ten deň som dostala najviac peňazí ako mi kedy zaplatili za tancovanie. Niečo som doložila a objednala si následne u Adri obraz. Nedávno som si po dokončený obraz zašla. Čím dlhšie sa naň pozerám, tým viacej sa mi páči.Zaujal ma jeho názov: Atada a las alas de mi libertad- Pripútaná ku krídlam mojej slobody.

Pre mňa je sloboda najvyššou hodnotou. Preto nie som schopná byť zamestnaná a uprednostňujem byť vlastnou šéfkou, aj za cenu neistoty. Preto som nezotrvala vo vzťahoch, ktoré ma obmedzovali, len aby som nebola sama. Preto som sa počas dvoch rokov pandémie nenechala zaočkovať, lebo chcem slobodne rozhodnúť o svojom zdravotnom stave....aj za cenu obmedzení a straty výhod: vecí, ktoré by mali byť samozrejmé, ale momentálne ich máme len za odmenu, ak sme poslúchali a spravili, čo nám kážu politici a ujovia a tety v bielych plášťoch.

Vždy, keď si v živote vyberieme jednu možnosť, stratíme tie ostatné. Ak si vyberiem byť v Galícii, nemôžem byť zároveň na Slovensku. Ak chcem istotu, musím sa zriecť časti slobody. A ja, keď chcem slobodu, musím sa občas zriecť istoty, práce, priateľstva...mne to za to stojí.
Samozrejme, nie každý rozmýšľa ako ja, motivujú nás rôzne hodnoty. Každý sa rozhoduje podľa vlastných hodnôt, vlastných pravidiel. Pre každého môže teda byť "to správne" niečo iné, preto je veľmi ťažko definovať slobodu.

Moja sloboda končí tam, kde začína sloboda toho druhého. Na prvý pohľad jasné, avšak keď sa na to pozrieme zblízka, začne sa to zamotávať. O chvíľu uvediem príklad.

Tento mesiac som mala pocit, že sa nedeje nič výnimočné, ni, čo by stálo za zmienku. Až posledný januárový týždeň sa stalo, že som ochorela, a to mi prinieslo niekoľko zaujímavých poznatkov. Dostala som zrejme vírus, ktorý je momentálne v móde.

V prvom rade pocity viny a pochybnosti: Kde som sa nakazila? Kto ma nakazil? Koho som nakazila ja? Mala som prestať chodiť medzi ľudí ešte predtým, než mi test ukázal pozitívny výsledok? Mala som to predvídať? Kde som spravila chybu? Aký je postup? Koľko dní som nákazlivá? Robím to správne? Som zodpovedná občianka? Atď, atď.

Skrátka som sa nakazila infekčnou chorobou, ktorú má momentálne mnoho ľudí a možno som nechtiac nakazila aj a iných...a nie e to koniec sveta. Shit happens.
Druhé poznanie súvisí s témou článku, so slobodou. Začali frflať susedy, že chodím na prechádzky a požiadali ma, aby som si dala rúšku, keď prejdem okolo ich domu. Zrejme si predstavujú, že kade prejdem, zostane zamorené územie na sto rokov, nieco ako Černobyl, ale oveľa horšie. Nuž, zamyslime sa. Byť či nebyť. Je vírus častica alebo vlna? Ak je to vlna a šíri sa priestorom neobmedzene ako napríklad rádiové vysielanie, potom je jedno, či zostanem doma, už by bolo zamorené celé údolie, v ktorom žijeme.
Ak je však vírus hmota, na ktorú pôsobí gravitácia, a putuje v kvapkách slín, tie kvapky, po tom, ako vyletia z úst pri rozprávaní alebo kašľaní, padnú na zem. Môžeme diskutovať, či majú dosah dva metre alebo päť, každopádne existuje nejaký dosah. Overila som si svetový rekord v pľuvaní, je to niečo menej než 11 metrov. Pri bežnej konverzácii nezvyknem pľuť tak ďaleko...zdravý rozum našepkáva, že ak je niekto vzdialený aspoň päť metrov, vírus v kvapkách sa k nemu nedostane. Vysvetli to však mojim susedám.

Včera ma požiadali, aby som nechodila okolo ich domu, aby boli kľudnejšie, zajtra ma požiadajú, aby som sa odsťahovala, aby boli kľudnejšie a pozajtra ma slušne požiadajú, aby som rovno spáchala samovraždu: tak by som už nikdy nikoho nenakazila. Ruku dám do ohňa, že by neboli kľudnejšie ani o pol percenta.
Dnes som chorá ja, zajtra to bude druhá osoba a ten, čo sa doma trasie, si vždy nájde zámienku, aby sa triasol naďalej.
Samozrejme, aby som uviedla veci na pravú mieru: k nikomu sa nepribližujem, nechytám ich veci ani nikomu nekašlem a nepľujem do tváre. Rešpektujem racionálne hygienické opatrenia, no odmietam sa podriadiť absurdným protokolom založeným na individuálnom strachu.

Moja sloboda nekončí, kde začína strach druhej osoby. Znovu uvediem príklad: ak mám strach zo žralokov, nemôžem očakávať a vyžadovať, aby sa vykynožili všetky žraloky. Žraloky a iné veci, čo mi naháňajú strach, budú naďalej existovať. A ja mám dve možnosti, čo môžem spraviť namiesto požadovania smrti pre všetky žraloky: buď sa nepôjdem kúpať do mora a veriť, že žraloky sa nenaučili lietať a neprijdu ma zožrať do vnútrozemia, alebo na svojom strachu zapracujem, aby som ho prekonala.

Zakončím tretím, pozitívnym poznaním, čo mi choroba priniesla: hoci ešte nie som v poriadku, som vďačná za každý posun, za každé zlepšenie môjho stavu. Som vďačná za všetkých známych, ktorí sa ponúkli mi priniesť nákup alebo sa pýtajú ako sa mám. Som vďačná za posteľ, sprchu a teplé šaty, vďaka ktorým mám pohodlie. Vážim si čas, ktorý mám, aby som si pozrela film alebo čítala. Viacej si vážim zdravie, keď som zažila chorobu. Viacej si vážim slobodu, keď ju mám niekoľko dní obmedzenú. A v podstate som vďačná za samotnú chorobu, lebo som s jej pomocou prekonala strach.