PREČO SA VRACIAM NA SLOVENSKO 1/2019

Posledné Vianoce som, ako každý rok, strávila v kruhu rodiny a priateľov na Slovensku. Tak ako sa patrí. Pri jednom z rozhovorov o živote s kamarátkou Zuzkou v čajovni mi táto vnukla myšlienku, tému na tento článok: prečo sa vraciam na Slovensko? Každý rok na Vianoce spravím 3000 km tam a raz toľko späť, absolvujem niekoľko prestupov po rôznych dopravných prostriedkoch, spanie na letiskách, atď. A prečo vlastne?

Dobrá otázka...ťažká otázka. Uvediem pre a proti. Pradu povediac, tento článok sa mi píše ťažko. Chcela by som totižto, aby vyznel pozitívne, veď predsalen domovina a tak...avšak obávam sa, že opak je pravdou. ...

Prečo sa teda vraciam na Slovensko rok čo rok, keď mi už negatívne skúsenosti začínajú prevažovať nad tými pozitívnymi? Samozrejme, vraciam sa najmä kvôli ľuďom- k rodine a priateľom. Tiež sa rada zasmejem na slovných hračkách, pošpásujem, ocením skvosty slovenského jazyka. A samozrejme nedám dopustiť na kultúrne klenoty ako makové koláče (akékoľvek),bryndzové halušky, údené parenice, Horalky, kremžská horčica a dlhé atď.

Vraciam sa na Slovensko za rodinou a priateľmi, lebo oni za mnou neprídu. Čo už, keď bývam na konci sveta. Avšak je jedno, či ide človek od konca do stredu alebo zo stredu na koniec, vzdialenosť je rovnaká. Tiež mám rada to úprimné vianočné nadšenie, ktoré môžem zažiť na Slovensku: z rádia aj televízie sa valia vlny vianočných tém...a občas sa mi dokonca podarí aj zažiť snehovú nádielku. Tu v Galícii tie Vianoce akosi až tak nie sú dôležité, sú vyhradené pre deti.

Rada sa vraciam k rodine a priateľom, avšak nerada zažívam situácie s inými obyvateľmi a -kami Slovenska v obchodoch, baroch, reštauráciách, verejných priestranstvách. Služby sú mizerné a personál sa tvári, že ich zákazníci neskonale obťažujú svojimi požiadavkami.

V kaviarni, kde by v Galícii obsluhovala len jedna osoba, by mi priniesli kávu do piatich minút, bola by rozhodne lepšej kvality a stála by ma jedno euro. A ešte by som k nej dostala keksík. Na Slovensku sú v kaviarni tej istej kapacity čašníčky tri, zrejme sú dohodnuté, že sa budú tváriť rovnako nevrlo, no napriek tomu, že sú tri, im trvá doniesť mi kávu za 2,5 eura minimálne desať minút, a to ešte so znechuteným výrazom v tvári.

V obchodoch ma ledva pozdravia, neprihovoria sa, tvária neochotne, otrávene.

Služby mizerné, produkty priemerné, ceny prehnané. Každý je vychytralý, snaží sa ošmeknúť ma o pár korún. Stalo sa mi neraz, že sa mi neodzdravil (nevravím nepozdravil, ale dokonca ani neodzdravil) človek vo výťahu alebo inom priestore, kde sme boli evidentne nútení byť v spoločnosti toho druhého. To je pre mňa vrchol nevychovanosti.

Rada sa vraciam za priateľmi a rodinou...nuž ale háčik. Bohužiaľ musím ešte stále po 13-tich rokoch obhajovať, prečo žijem na konci sveta a nie na úžasnom Slovensku, ktoré je predsa také krásne. A keď nie na Slovensku, ktorá je predsalen vlasť, všakáno, tak aspoň v nejakej rušnej európskej metropole, lebo koniec sveta samozrejme nemôže byť dosť dobrý, hoci tu nikto z nich nebol.V takej metropole by som mohla zarábať ťažké prachy výmenou za vlastné fyzické a duševné zdravie. No aj tak by som nemala čas tie peniaze minúť, lebo by som väčšinu času musela pracovať. A nie tancovať, prechádzať sa v lese, spievať, stretávať sa s priateľmi, čítať, športovať, variť, venčiť psov, vytvárať veci, vzdelávať sa, cestovať, spoznávať, písať spať a kopec ďalších nepodstatných vecí.

Je nepochopiteľné, že mrhám svojím intelektom na tak jednoduchú prácu ako je byť inštruktorka jogy. Veď mať poznatky z anatómie, medicíny, psychológie, chápať, akým spôsobom sa telo pohybuje a aké sú psychosomatické súvislosti, teda ako sa po fyzickej stránke vo forme chorôb prejavujú psychické a emocionálne problémy, venovať sa spirituálnemu vývoju...a to všetko, aby som mohla pomáhať ľuďom, aby sa cítili lepšie a možno aj aby boli šťastnejší...to neznamená nič, to dokáže ktokoľvek.

Už som unavená z toho, že musím dokazovať, že som šťastná, lebo som si sama vybrala, že chcem bývať na vidieku (keby len to, ale na lazoch!), že nechcem mať manžela, a dokonca ani frajera (ani frajerku), ani hypotéku a splátkový kalendár, ani povinné očkovania batoliat, ani batoľatá, ani nadriadených...že neverím na poistky, lotériu ani dôchodky. Ja som si toto všetko VYBRALA VEDOME a už nemám chuť dokazovať, vysvetľovať, obhajovať môj spôsob života niekomu, koho život bol určovaný spoločenskými konvenciami, náboženstvom, náhodami, pasitivou, prípadne absenciou sebapoznania a vôle nezotrvať v nevýhodných situáciách.

Už nemám chuť neustále sa snažiť iných presvedčiť, že som šťastná, napriek tomu, že nežijem podľa ich predstáv a chápania. Ak to na mne nevidia sami, nie je čo riešiť.

Začínam vážne pochybovať či tie lángoše a Horalky a vianočná kapustnica budú na rok ešte dostatočná motivácia, aby som na to Slovensko ešte šla...