LAS COSAS DE LOS DEMÁS 12/2018

Tento článok vychádza z dvoch faktov: končí rok a to je vhodný moment jeho vyhodnotenia. Obzrieť sa späť, čo som za tých 12 mesiacov spravila a zažila. Vyhodnotiť, čo bolo dobré a čo menej, a z toho sa poučiť. Nuž a druhá udalosť, ktorá mi priamo dodala tému na zamyslenie sa a napísanie tohto článku, bola návšteva kamarátky Marty. S Martou sme sa týždeň veľmi intenzívne zamýšľali nad našimi životmi a nad Životom vôbec. Marta je odo mňa staršia o vyše desať rokov, no veľmi dobre si rozumieme. Dokonca mám pocit, že ona je ja v nejakej alternatívnej realite. 

Spoznala som ju takmer pred desiatmi rokmi, keď sme sa obe zúčastnili dobrovoľníckej ekologickej akcie na jednom z ostrovov Galície, na ostrove San Simón v zátoke pri meste Vigo. Presne si pamätám na prvý dojem. Sedeli sme v kruhu, bolo nás tak zo 25 dobrovoľníkov a dobrovoľníčok, zrejme počiatočné zoznamovanie a predstavovanie sa. Prechádzala som pohľadom z jednej tváre na druhú, keď som zrazu zbadala tvár, ktorá ma zároveň zmiatla aj zaujala. V priebehu najbližších sekúnd mi hlavou prebehol nasledujúci myšlienkový pochod: najprv som váhala, či je to muž alebo žena. Každopádne starší/staršia než zvyšok skupiny (dobrovoľníci sú väčšinou mladí ľudia). Vlasy so šedinami, mužské črty. No bola to žena. Veľmi škaredá žena, pomyslela som si. No čím viac som sa na tú tvár pozerala, tým krásnejšia sa mi zdala. Veľmi krásna žena, pomyslela som si. Mätúce.... Muž? Žena? Škaredá? Pekná? Haluz.

Neskôr, keď som ju spoznala lepšie, som zistila, že je krásna, hoci neobvyklým spôsobom nielen fyzicky ale aj ako človek. Veľmi dobre sme si v ten víkend porozumeli. Máme toho veľa spoločného, až do bodu, že som nadobudla pocit, že ona je staršia verzia mňa samej alebo ja som staršia verzia jej v niektorom z paralelných vesmírov. Neskôr som ju bola navštíviť, no prešlo niekoľko rokov, počas ktorých sme boli v kontakte len cez telefón, kým ma prišla navštíviť ona. Strávili sme teda spolu jeden veľmi príjemný týždeň, veľa sme filozofovali, analyzovali všetky detaily našich životov.

A to ma priviedlo k ústrednej myšlienke tohto článku: Las cosas de los demás, teda veci/záležitosti tých druhých. Hm, to je taká ošemetná téma...ako máme ohľadne druhých ľudí očakávania alebo si myslíme, že vieme lepšie rozhodovať o ich životoch než oni sami, a potom sa cítime sklamaní/nahnevaní/dotknutí/urazení, keď tí druhí nesplnia tieto naše očakávania alebo sa nesprávajú tak ako si myslíme, že by mali. A ako tých druhých obviňujeme, že to oni spôsobili naše pocity dotknutosti/nahnevanosti/odutosti/urazenosti. Skrátka a dobre, oduje sa každý sám, lebo chce. Veď mohol by sa aj neoduť.

Ja viem, je to ťažké priznať si, že sme si sami zodpovední za svoje emócie a veci, ktoré nám vadia na tých druhých, sú VECI TÝCH DRUHÝCH. V prvom rade je dôležité rozlíšiť, čo sú moje záležitosti, čo záležitosti tých druhých a čo sú objektívne alebo božie záležitosti, na ktoré nemá vplyv nikto, a preto by sme sa kvôli nim ani nemali trápiť, ale prijať to, čo je.

Trápime sa vtedy, ak si myslíme, že by veci mali byť inak a nedokážeme ich prijať také aké sú. Trápime sa a trpíme, ak existuje rozdiel medzi našimi očakávaniami a realitou. Avšak realitu nezmeníme, tak teda musíme pozmeniť druhú stranu rovnice, aby mal symbol = zmysel. Prijať to, čo je. To sa týka najmä objektívnych, božích záležitostí.

A čo teda záležitosti tých druhých?

Mám podozrenie, že tam je postup podobný. Uvediem niekoľko príkladov ako sa hnevám na niekoho za to, aký je. Hnevám sa na Adrianu, že je nezodpovedná a že ma tak trochu zneužíva na to, aby som jej spravila rôzne služby, láskavosti, ktoré však potom neopláca. Hnevám sa na Mariňu, že si neváži naše priateľstvo tak, ako si ho vážim ja, skrátka jej na mne až tak nezáleží. Hnevám sa na Dušana, že sa nespráva dobre ku svojej žene, mojej posestrinej. Hnevám sa na brata, že využíva moju mamu a prepadá lenivosti a ľahostajnosti. A čo mi je všetok ten hnev a smútok platný? Vôbec nič. Ani jeden z nich sa kvôli tomu nezmení, nebudú sa správať inak. A tam si musím uvedomiť, že ich správanie, je ich problém a nie môj. Ja si robím nároky, že by som mohla rozhodovať o tom, ako sa majú správať,akí by mali podľa môjho názoru byť...

A to je predsa absurdné. Nik iný než ja sama nemá právo posudzovať, aká som a aká nie som, čo mám a čo nemám robiť - a to isté by malo platiť v mojom vzťahu k druhým. Prenechať záležitosti tých druhých tým druhým a starať sa len o tie vlastné. Ak teda vymažeme z rovnice staranie sa do života druhých, zostane nám tam len ten vlastný hnev alebo smútok alebo iná emócia, nie vždy príjemná. Tie sú však 100%- ne moje. Vytvorila som si ich ja sama, a tak som za ne aj zodpovedná. To je už prvý dobrý krok smerom k slobode. A keď svoje emócie prijmeme za svoje, druhým krokom môže byť ich spracovanie a rozhodnutie prestať sa trápiť, nevytvárať si viac negatívne emócie (v skutočnosti nič také ako negatívne emócie neexistuje, ale o tom inokedy). Prijať veci také aké sú. Prijať druhých akí sú. Prijať seba aká som. Myslím, že inakadiaľ cesta ku slobode nevedie. Amen.