ARBEIT MACHT FREI alebo AKO POVEDAŤ NIE PRÁCI 9/2017

Tento mesiac chcem písať o mojich (ne)úspešných zamestnaniach/brigádach. Nakoľko mi v lete značne poklesnú príjmy, lebo zarábam najmä vďaka hodinám počas školského roka, hľadala som možnosť si privyrobiť. V lete vo forme brigády a v septembri "normálnu" prácu na dlhšiu dobu, síce len na pol úväzku, ktorú by som mohla zosúladiť s mojimi hodinami. Oba pokusy skončili fiaskom, čo sa týka zárobku a kontinuity, ale zároveň som nadobudla dôležité životné ponaučenia.

Letná brigáda bolo oberanie hrušiek v Portugalsku. Šla som tam s frajerom a s jeho 16-ročnými bratmi dvojičkami, pre ktorých mala byť brigáda prvou prácou a dôležitou lekciou o živote, ktorý je nielen o zábave, ale aj o práci a odriekaní.

Pôvodný plán bol ten, že budeme oberať 10 dní, no v realite sme vydržali asi hodinu. Bolo to tak. Večer sme prišli na ubytovňu. Holá miestnosť, bez nábytku, spoločné sprchy/záchody a vôbec celý dvor s niekoľkými cigánskymi rodinami z Rumunska. Snažím sa nebyť rasistka, tak som si povedala, veď sú to ľudia ako ja, nemusím od nich očakávať nič zlé. Dokonca som sa potešila, že to bude zaujímavý zážitok (a zaujímavý článok), skamarátiť sa s Rómkami. 
Naše ubytovanie- akýsi sklad- holá dlážka a steny. Ani postele, ani matrace, ani veci na varenie...tu mám stráviť 10 dní...Stres. Kopec hluku, ľudia vchádzali a vychádzali. Do dvoch hodín nám postupne doniesli postele aj nové nafukovacie matrace, plynový sporák, hrnce a panvice. Tak už sme mali základnú výbavu na prežitie.

Ráno bolo treba skoro vstávať a ísť na pole. Stresy, že nestíhame. Priateľ na mňa naziapal, keď som chcela ísť pred odchodom cikať, to asi aby som si už zvykla na podmienky na poli. Vraj som v to ráno bola už trikrát (iba raz), akoby som nemala nárok uspokojiť svoje telesné potreby, kedy mi je zapotreby. Na poli dlhé rady hruškových stromov, kopec ľudí hore-dolu, stres, krik, šialené tempo. Nevadí. Pustila som sa do oberania hrušiek, na čo nie je potrebná maturita. No napriek tomu to bol ukrutný stres, lebo som musela uviazať psa ďaleko v cudzom prostredí, odkiaľ na mňa nevidel, neustále na nás vrieskala Doňa Vitalina- pani so značnou nadváhou, ktorej by sa bál aj Chuck Norris. V Osvienčime by jej dali prácu kápa bey zaváhania. Pani na nás revala non-stop, že máme pracovať rýchlejšie, tak a hentak chytať hrušky do rúk, tak a hentak ich klásť do koša. Nebolo povolené mať pri sebe psa. Nebolo povolené mať na chrbte ruxak. Nebolo povolené piť vodu kedykoľvek mal človek smäd- bolo treba vyčkať, kým vám vodu dajú zamestnávatelia. Nebolo povolené ísť cikať viac než 1-2x počas pracovnej doby. Nebolo kde cikať. Medzi riadkami hruškových stromov, kým okolo chodilo tristo cudzích ľudí... Pripomínam, že pani Vitalina na nás revala neustále. Keby bývala menej revala a namiesto toho načiahla ruku za nejakou hruškou, značne by sa zvýšil output firmy v porovnaní s metódou na zvýšenie produktivity, ktorú mala ona, ako predstaviteľka Human resources, už dlhými rokmi overenú: negatívna motivácia. Podotýkam, že plat bol pri týchto podmienkach 32,50 € za 8 hodín, v porovnaní s Galíciou, kde by som pri podstatne lepších ubytovacích podmienkach a viac- menej tej istej práci dostala 50-60€. Skončili sme rad a ľudia začali nastupovať do nákladiaku, aby ich odviezli na iné miesto na poli. Uvedomila som si, že môj pes je na druhom konci, tak som utekala pol kilometra tam po neho, a pol kilometra späť. Privítali ma zachmúrené tváre, že na mňa museli čakať...a pes sa zo stresu z hluku na neznámom mieste bezo mňa triasol na celom tele...Ešte som si poriadne tresla hlavu o drôt, no skutočná katarzia vo mne nastala, keď mi doňa Vitalina nakázala dať si dole slnečné okuliare, lebo mi to podľa jej erudovaného názoru zabraňovalo v korektnom výkone sofistikovenej činnosti uchopenia hrušky a jej uloženia do koša...to všetko sa udialo v priebehu jednej hodiny.... vo mne prevládol pocit nadradenosti, že som neštudovala vysokú školu na to, aby na mňa za 32,50€ celý deň vrieskala tučná ženská zo zapadákova. Dostala som hysterický záchvat a už sa na pole nevrátila. A som tomu rada, lebo je potrebné, aby si človek stanovil hranice, čo je ochotný spraviť, a za aký plat. Samozrejme, keby som nemala inú možnosť zárobku, musela by som vydržať tých 8 hodín niekoľko týždňov ako tí chudáci rumunskí Rómovia.

Druhá skúsenosť tiež skončila dramaticky, no som rada, že som vôbec vyviazla živá a nikto nedošiel ujmy. Z mojej strany to bol seriózny pokus o začlenenie sa do klubu ľudí, ktorí majú "normálnu" prácu, platia dane a majú v poriadku všetky legálne dokumenty. Jednalo sa o polovičný úväzok v dopoludňajších hodinách, čo znamená, že by som popoludnia mohla venovať vykonávaniu mojich hodín a aktivít (ako napríklad písanie týchto článkov), ktoré ja idealisticky nazývam prácou.

Práca spočívala vo výpomoci v domácnosti (prať, variť, žehliť, upratovať) a robeniu spoločnosti staršiemu manželskému páru - pani mala nedávno operáciu nohy a pán Alzheimerovu chorobu. Spoločnoť som si predstavovala v štýle navariť kávu a pokecať,sprevádzať pri prechádzkach, predčítať knihu, zaviesť k lekárovi... Bohužiaľ, objavila som nepríjemnú stránku staroby a choroby nazvanej podľa nemeckého lekára- dezorientácia, agresivita, neschopnosť udržať moč a výkaly...

Nastúpila som v pondelok, v stredu pochopila, že je to nad moje sily, v piatok za seba našla náhradu, ktorá za mňa už nastúpila nasledujúci pondelok. Hoci som to tušila, potvrdila som si, že nemám žalúdok na odstraňovanie telesných výlučkov staršej osoby z jej šiat, postele, dlážky a osoby samotnej. Nie som dostatočne extrovertná, aby som dokázala takúto osobu motivovať a istým spôsobom manipulovať, aby sa najedla, obliekla, šla na záchod, neutiekla z domu, atď. A aby som vydržala nápor negativity, bezútešnosti, opustenosti, kým som "zavretá" v obmedzenom svete osoby trpiacej demenciou, by som musela byť podstatne vyrovnanejšia, silnejšia na emocionálnej úrovni.

Nuž, vždy je možné objaviť niečo nové o nás samých, a hlavne rozpoznať vlastné hranice. Čo dokážeme, na čo máme, a čo je už nad naše sily. Na jednej strane mi je ľúto, že som sa nedokázala prekonať, no na strane druhej radšej verím, že som prenechala prácu iným, čo ju potrebujú viacej než ja (ako v prípade Rómov, ktorí si na rozdiel odo mňa nemôžu dovoliť vyberať) alebo osobám, ktoré sú na to kompetentnejšie (ako v druhom prípade, keď som prácu prenechala kamarátke, čo študovala sociálnu opateru a má skúsenosti s opatrovaním starých ľudí).

A tak naďalej hľadám prácu v súlade s mojimi kompetenciami a schopnosťami: aktivity, v ktorých som najlepšia sú spanie a haluzenie. Ale za to bohužiaľ nechce nikto platiť. Zatiaľ.