SUPERRURAL 7/2016

Pred mesiacom som sa presťahovala na vidiek. Už dávno som snívala o tom, že zrealizujem tento projekt: moji priatelia Diego a Isa mi prenechali dom, ktorý nepoužívajú. Starý kamenný dom v malej osade zvanej Valdemiotos, okres Parada de Sil, provincia Ourense. Vidiek vo vnútrozemí Galície. Kravy, hory, traktory, seno, slama.

Zanechala som (jednu) prácu, kúpila ojazdené auto, vybavila tridsaťtisíc papierov a presťahovala sa z bytu na ulici Lagartos v meste do osady, kde je cca 9 domov, ktoré sú v lete obývané, no na zimu tu nezostáva nik. Zimy trávia v byte v meste. Na päť minút pešo je ďalšia osada, ked už bývajú ľudia aj počas zimy a na 10 minút peši bývajú moji priatelia Diego a Isa a ďalší ľudia. 

V záhradke už mám papriky, paradajky, šalát, cibuľu a cviklu. Nemám síce zatiaľ práčku, teplú vodu ani sprchový kút, no toto všetko sa dorieši pred jeseňou. Práčku mi donesú domáci, ohrievač kúpim a s kamarátmi, ktorí sa vyznajú v prírodnom staviteľstve, uhnietime z hliny nejaký ten sprchový kút. Zatiaľ sa sprchujem v záhrade v plavkách s pomocou hadice na polievanie záhrady a prať chodím k susede. Mohla by som aj v rukách, ale zas až taká vidiecka nie som. Hm, toto všetko je v pohode, nevadí mi ani zohrievať vodu na umývanie riadu, ani pumpovať vodu zo studne - mám ju priamo pod domom, ani káľať drevo na kúrenie.

Vysadnúť si poobede alebo podvečer na gang (niečo ako balkón, no viem z neho zísť po schodoch dolu do záhrady), počúvať z diaľky zvuk zvoncov pasúcich sa kráv a cvrlikanie svrčkov, vidieť hviezdne nebo...a duša sa mi napĺňa pokojom, pookrievam. Spokojnosť. Splnila som si niekoľkoročný sen..... 

Tento dom je pre mňa živý tvor. Každé ráno mu zaželám dobré ráno a večer sa zas lúčim a zaželám mu dobrú noc. Som zaľúbená do tohto domu. A jeho majiteľka Isa ho tiež berie veľmi vážne...je to dom jej rodiny, kde bývali jej prarodičia, starí rodičia, otec...a trochu nezvláda, že ho prenechala "cudzej" osobe. Možno trochu žiarli, možno je v nej silný pocit majetníctva...vo vchode spravila "nástenku" s rodinným stromom, fotkami jej rodinných príslušníkov, ktorí tu žili...ja to všetko rešpektujem.

Má to však jeden háčik: susedia. Susedia sú špecifická podskupina Homo sapiens, ktorej hlavnou charakteristickou črtou je zvedavosť. Suseda Laudelina, ktorá má vyše 80 rokov, na mňa striehne- keď ma zbadá, začuje alebo mimozmyslovo vníma, že vyjdem z domu, hneď sa zhmotní a bez okolkov sa vypytuje, kam idem a prečo a čo tam budem robiť. Inak sú moji susedia veľmi zlatí, pomáhajú mi, aj sú radi, že som tam, len potrebujú vedieť, kde som a čo robím, inak im vytlačí bok od zvedavosti:)

No a pred pár dňami som dostala pokarhanie od mojich domácich/priateľov, že prijímam veľa návštev, a zhodou okolností sú moji návšetvníci zatiaľ väčšinou mužského pohlavia - vraj čo povedia moji susedia, ktorí sú zo staršej generácie, chodia v nedeľu na omšu atď. Vraj im svojím správaním privodím hanbu, že môžem ohroziť ich dobrú povesť, naštrbiť rešpekt a dôveru, ktorú si tu medzi ľuďmi za tie roky vybudovali...

Nuž...pravdu povediac mi nie je veľmi po chuti, aby niekto rozhodoval o tom, koho si k sebe môžem pozvať a koho nie. Najradšej by som bola, keby ma prišli navštíviť VŠETCI moji kamaráti, kamarátky, ich deti a psy. A to, že čo ja s kým robím vo VNÚTRI domu, kde bývam, je čisto moja súkromná záležitosť a nikoho do toho nič nie je. Neviem, či je ich výčitka opodstatnená, alebo je za tým niečo iné, ako napríklad závisť alebo žiarlivosť... s tým som mala problém odjakživa: odlíšiť, čo je skutočné od toho, čo nie.

Je mi z toho smutno, lebo mám taký pocit, že sa medzi nami naštrbila dôvera. A ak mám žiť pod drobnohľadom-dávať si pozor, čo komu poviem, ako som oblečená alebo s kým ma uvidia susedia, a podľa toho, čo povedia susedia, ma budú moji priatelia posudzovať, či je moje správanie vhodné alebo nie, či im moje správanie ohrozuje ich dobrý image...tak to nie, to budem odtiaľto musieť odísť. Ja už mám dosť toho, že sa mám snažiť niekomu vyhovieť, naplniť ich očakávania...fungovala som s týmto programom v hlave 25 rokov svojho života a posledných 10 rokov sa snažím to neopakovať. Učím sa byť slobodná, byť si istá sama sebou žijúc podľa vlastných kritérií a veriť, že som hodná lásky taká aká som. Nemusím napĺňať cudzie očakávania, navyše mnohokrát nevyslovené alebo nesformulované, čo značne komplikuje situáciu. Zdá sa život (no v podstate ja sama) mi predostrel skúšku, či zopakujem staré chyby alebo sa poučím a budem robiť veci inak... Je ťažké prestať používať zabehané mentálne programy, ktoré fungujú ako automatický pilot a pretransformovať ich na správanie, ktoré je prospešnejšie pre moje zdravie po všetkých stránkach.

V júli som sa teda ocitla na vidieku a zoči-voči skúške života, skúške zo slobody, zo sebaistoty. Dovolím si byť slobodná (samozrejme bez toho, aby som niekomu ublížila) alebo sa zľaknem, zneistiem a znova uverím,že musím byť taká, onaká alebo maková, aby som bola milovaná? Držím si palce...