LITTLE CULTURAL DIFFERENCES 9/2014

Dnes sa chcem podeliť o drobné kultúrne rozdiely, ktoré tvoria súčasť môjho života na "pomedzí" medzi slovenskou/stredoeurópskou a španielskou/galícijskou kultúrou. Keď som tu, ľudia zo mňa majú pocit, že som priveľmi "kockatá": organizovaná, zodpovedná, dodržiavajúca predpisy. A keď som na Slovensku, pôsobím  zas dojmom nezodpovednosti, chaosu. A pritom som stále tá istá Darija:)

Hneď prvá haluz je, keď sa vítam s ľuďmi po dlhšom čase- tak na Slovensku ako aj v Galícii sú to dva bozky na líce. Problém je však v tom, že poradie je opačné a ja si to neustále mýlim: na Slovensku sa začína (pokiaľ si to zas nepletiem) ľavým lícom, v Galícii pravým. Ja zásadne začínam opačne, chvíľu mi trvá, kým sa zorientujem a prispôsobím, zmením stranu. Vznikajú z toho komické objatia a trápne situácie, keď sa s dotyčnou osobou skoro pobozkáme na ústa, lebo ona začne zľava a ja zprava alebo opačne.

Ďalšia situácia, ktorá vo mne dlho odznieva alebo dlho nastupuje, keď zmením miesto, sú prechody pre chodcov: keď stojíte pri prechode v Galícii, autá zastanú automaticky vám dajú prednosť. Na Slovensku je treba byť obozretnejší:  vyčkať, kým nič nejde, aby sa človek odvážil vložiť nohu do vozovky. Ja, nakoľko si to všetko z nepozornosti pletiem, v Galícii nútim autá čakať, lebo lebo im dávam prednosť  a na Slovensku sa veselo vrútim do jazdnej dráhy a až potom si spomeniem, že bolo treba čakať. Našťastie som z toho nikdy nemala nehodu, ani nepríjemnú situáciu, nanajvýš vlastnoručne vyprodukovaný pocit trápnosti.

Ďalšia haluz je otázka tykania a vykania.. V Galícii si ľudia väčšinou tykajú. Slušnosť káže vykať starším ľuďom (asi tak od sedemdesiatky). To tiež vytvára napäté situácie, keď na Slovensku tykám predavačke v obchode, mladšej odo mňa alebo oslovím niekoho na ulici, aby som sa ho na niečo spýtala a oni sa čudujú, že im tykám.

Najväčší kultúrny rozdiel je v dennom režime, nakoľko je Galícia oproti Slovensku posunutá približne dve hodiny "slnečného" času. Sme v rovnakom časovom pásme stredoeurópskeho času, ale nakoľko Slnko vychádza a zapadá oveľa neskôr, prispôsobuje sa tomu aj život: vyučovanie v školách začína okolo 9.00, obchody otvárajú väčšinou okolo 10.00. To posúva obed medzi 14.00 a 16.00. Mnohí ľudia pracujú do ôsmej, deviatej večer a večerajú medzi deviatou a dokonca až jedenástou hodinou v noci.

Pre moju rodinu  na Slovensku je to prekvapujúce ako neskoro vstávam (8.30), obedujem (14.00-14.30) , chodím domov z práce (20.30-21.00) a večeriam (21.00). V Galícii je to všetko skoro.

Rozšírený zvyk je ísť po práci "a tomar algo", teda niekam si sadnúť a niečo si vypiť. Skrátka nie ísť z práce rovno domov, večerať a zvyšok večera prevegetiť pred telkou, ale stretnúť sa s priateľmi alebo kolegami z práce, niečo si vypiť (nemusí to byť alkohol) a porozprávať sa. S tým súvisia "tapas":  vo väčšine podnikov vám k nápoju dajú zadarmo aj niečo pod zub: kúsok koláča alebo keksík ku káve, čipsy, olivy, chlebíček  alebo dokonca malý tanier vareného jedla k pivu alebo inému nápoju. V ostatných krajoch Španielksa sa za tapas platí, v Galícii sú zadarmo:)

Čo sa mi veľmi páči, je dôležitosť, ktorá sa tu pripisuje jedlu. Zrejme to poznáte: máte hodinu na obed, utekáte do mesta, rýchlo niečo zhltnete a ešte stíhate cez obednú prestávku čo-to vybaviť. Tu majú ľudia čas prijsť domov, navariť si, v kľude sa najesť a možno sa ešte po obede na chvíľu natiahnuť a pospať si (známa siesta), lebo majú cez obed voľno aj dve hodiny.

No a medzi raňajkami a obedom alebo medzi obedom a večerou, aby človek neumrel od hladu, je ešte potrebné zastaviť sa v kaviarni na kávu a desiatu/olovrant, prelistovať si dennú tlač a pokecať s ľudmi, aby bol človek v obraze aj ohľadne klebiet. No a to je môj najobľúbenejší kultúrny rozdiel- užívať si drobné radosti života:)