RAINBOW GATHERING 8/2014

Veľa sa v poslednom čase hovorí o rôznych komunitách – jednak fyzických miestach spolužitia ľudí (ekodediny) alebo rôznych foriem spolupatričnosti.

Tento mesiac som sa už po niekoľkýkrát zúčastnila stretnutia/podujatia/festivalu European Rainbow Gathering, teda Stretnutia Európskej Dúhovej Rodiny. Ťažko sa mi vysvetľuje, o čom o celé je, keďže “Rainbow” má toľko stránok/farieb/odtieñov, koľko ľudí sa tam zíde. A zvyčajne sú to tisícky, aspoñ teda na európskych stretnutiach. Pre nezasvätených to nazývam “hipisácky festival”. Organizuje sa vždy v prírode, bez elektriny, vačšina ľudí rešpektuje životné prostredie a zvyčajne je náš dopad minimálny. Niekto si na bývanie donesie stan, niekto si postaví indiánske tee-pee, iný jurtu, alebo len zavesí medzi dva stromy hojdaciu sieť. Videla som aj veľmi pekné “domčeky” z konárov, trávy, machu a iných prírodných materiálov. Po úcte k prírode je dalším dôležitým bodom úcta k ľudom, pocit spolupatričnosti. Ľudia sa na tomto stretnutí vnímajú ako jedna rodina a podľa toho sa (väčšinou) k sebe správajú. Keď ťa ľudia vidia prichádzať s veľkým batohom, vítajú ťa slovami “vitaj doma”. Je to úžasný pocit – byť doma, v prírode, s tvojou dúhovou rodinou a nezáleží na tom, že nehovoríme rovnakým jazykom, nevyznávame rovnaké náboženstvo alebo nemáme rovnakú farbu pleti.

Dôležitým pravidlom je dobrovoľnosť, sloboda a absencia obchodu. Dvakrát denne (obed a večera) sa varí a podáva vegánske jedlo. Zadarmo, pre tisíce ľudí. Viete si to predstaviť? Vždy sa nájde dosť dobrovoľníkov, ktorí majú v ten deñ chuť priložiť ruku k dielu: nanosia drevo, nakrájajú zeleninu a ovocie, navaria, rozdajú jedlo, vykopú latríny, postavia prístrešok, vyliečia iného, zahrajú na hudobný nástroj, aby niekomu spríjemnili deñ…zvyčajne všetko krásne funguje. Každý podľa svojich možností, každému podľa jeho potrieb. Zdá sa to ako utópia, ale ten mesiac to funguje.

Pýtam sa samej seba, či by to bolo udržateľné aj dlhodobo a odpovedám si kladne. Samozrejme, vždy sa nájde niekto, kto systém založený na dôvere a slobode zneužíva. Niekto, kto len berie a nedáva. No v dlhodobom horizonte by si na to komunita vyvinula svoje pravidlá.

Možno sa teraz pýtate: a kto to teda celé platí? Po jedle príde skupina tancujúcich a spievajúcich ľudí s čarovným klobúkom, do ktorého každý prispeje toľko, koľko uzná za vhodné a koľko si može dovoliť. Je to čarovný klobúk, lebo vždy je v ñom dosť peñazí na jedlo pre všetkých. Možno niekto neprispeje peniazmi, ale svojou prácou, schopnosťami, vedomosťami alebo svojou spoločnosťou. Je to na každého svedomí a slobodnej vôli.

A čo tam celé dni robíme, keď nekopeme latríny, nenosíme drevo alebo nevaríme? Zabávame sa, cvičíme, rozprávame. Hudba, spev, tanec, jóga alebo iné cvičenie, meditácia, divadlo, žonglovanie, liečenie, masáže, jašenie sa s deťmi, organizovanie nejakej dielne /workshopu pre iných ľudí, na ktorých sa každý môže podeliť o svoje znalosti a skúsenosti.

Na stretnutiach dúhovej rodiny býva veľmi veselo, to by ste sa čudovali aké hudobné nástroje si ľudia so sebou dovlečú do lesa. Ľudia sa usmievajú, rozprávajú, sú bezstarostní. Mnohí chodia nahí, lebo sa tak dobre cítia, čo sa zvyčajne veľmi páči miestnym ľudom, ktorí do “tábora” chodia predávať domáce výrobky alebo sa len tak pokukať. Je to skvelá príležitosť spoznať nových, zaujímavých ľudí a precvičiť si cudzie jazyky (na európskych stretnutiach sa ako spoločný jazyk používa angličtina, aj keď bohužiaľ v dosť zredukovanej forme). Existujú stretnutia dúhovej rodiny aj na svetovej alebo národnej úrovni v tých štátoch, kde je dosť uletených ľudí na to, aby to zorganizovali.

Európske stretnutie sa koná každý rok v inej krajine: pred dvoma rokmi to bolo po prvýkrát Slovensko, minulý rok Grécko a tento rok oblasť Transylvánie v Rumunsku. Štát, kde sa bude stretnutie konať na další rok, je výsledkom rozhodnutia tzv. Vision Council-u, teda Rady vízie, ktorej sa može zúčastniť ktokoľvek.

Stretnutie trvá od novu mesiaca po další nov, s tým, že najviac ľudí prichádza v strede, okolo splnu, keď sa spraví veľká žúrka, veľká fatra a zvyčajne krásne hudobno-tanečno- žonglovacie kultúrne pásmo, ktorého sa môže zúčastniť ktokoľvek, kto má čo len trochu exhibicionistické sklonyJ

Sú však ľudia, čo pricestujú skôr, aby začali pripravovať veci: postavia kuchyñu, vyznačia pramene, vykopú prvé latríny…a tiež sú mnohí, ktorí zostanú aj niekoľko týždñov po odznení hlavného ošiaľu, aby znova všetko vrátili do pôvodného stavu. Zostáva po nás len udupaná tráva, zakopané výlučky, čo spolu s popolom z ohnísk prispievajú k zvyšovaniu úrodnosti zeme, sem-tam nejaká piecka z hliny alebo oltárik z kameñov. A užasnutí dedinčania, ktorí v živote naraz nevideli toľko farebných a usmievavých ľudí z celého sveta, a ktorí zo dña na deñ zbohatnú, lebo predajú aj posledný syr a poslednú čalamádu, ktorú mali v komore.

Samozrejme, Rainbow má aj tienisté stránky. Pre mña je to osobná sloboda, ktorá občas znamená značnú nerozhodnosť a niekedy aj nezodpovednosť. Občas je to zložité s niekým sa na niečom dohodnúť, keďže môže kedykoľvek slobodne zmeniť svoje rozhodnutie.

No a čo sa mi páči najviac, je akýsi typ telepatie, ktorý tam funguje. Veľakrát stačí  na niečo alebo na niekoho pomyslieť, aby vám prišli do cesty. Je to zázračné. Dosť dobre  funguje tiež komunikácia, ak niečo potrebujete – napr. vodu, zakričíte “water connection” a určite sa nájde blízko nejaký brat alebo sestra, kto vám tú vodu podáJ