7 DNÍ, 7 DNÍ, BEZ MAMY ZA 7 DNÍ....KEDY PRÍDE POSLEDNÝ? 9/2023

Názov tohto článku som prevzala z trápnej pesničky trápneho seriálu, ktorý som videla v detstve. Išlo o to, že matka rodiny odišla rodiť a jej manžel a prvé dieťa zostali doma a počítali dni, kým sa vráti z pôrodnice. Aj ja som takto počítala dni - doslova už od marca, keď som kúpila letenky na september (kamarát Michal mi nastavil takú countodown aplikáciu, kde som si to mohla sledovať). Ako na vojne strihajú meter, aj ja som počítala dni do piateho septembra, keď som odletela s mamou a jej sučkou na Slovensko a nechala ich tam.

Samotná cesta bola strastiplná, lebo sme na letisko prišli nadoraz mala som veľký stres, že sa nám nepodarí byť načas v lietadle.
Ale všetko sa to podarilo: 8 hodinové šoférovanie do Madridu, let do Viedne, kde nás už chvála Bohu čakal kamarát Juraj a zaviezol nás až do Zvolena. Zovrelo mi srdce, keď sme o druhej nadránom vystúpili z auta a moja mama nespoznávala okolie svojho bydliska, hoci sme stáli rovno pod oknami jej panelákového bytu. Čas však všetko uhladí, utrasie, takže si postupne znova privykla, že je doma a predpokladám, že sa tam už teraz, po niekoľkých týždňoch, cíti opäť pohodlne...
Ja som sa odvtedy už tiež vrátila domov. Prvý deň mi dom prišiel prázdny, bolo mi smutno: videla som ju vo všetkom: dvor, ktorý by ona pokosila a pozametala, kompost, ktorý by ona vyniesla, prázdne miesto po jej veciach, kopec šaststva, ktoré mi prerobila, poopravovala, kopec tanečných kostýmov, ktoré mi ušila, hysterické štekanie, ktorým ma doma vítala sučka Mudi...postupne si však zvykám a znova vychutnávam kľud, mať svoj domov len pre seba. Nemusím tŕpnuť, či mi v noci mama nevtrhne do izby alebo sa obávať, že zabudne vypnúť plyn alebo vytiahnuť zo zástrčky žehličku...dvere, čo majú byť zatvorené, aby dnu nevošla mačka, zostanú zatvorené a okná, čo chcem mať otvorené, aby sa vetralo, zostanú otvorené. Tiež mám pocit, keď spolu voláme, že znie veselo, že sa znova udomácnila, robí si svoje veci. U mňa sa mala dobre, ja som jej vyvárala a starala sa o program, no tu bola napoly zavretá v klietke: bezo mňa nemohla ísť nikam, akurát tak do lesa.
Jednak preto, že žijem na lazoch a všade je treba auto a jednak preto, že sa nebola schopná po španielsky naučiť ani jednu súvislú vetu. Vo Zvolene má väšiu slobodu si robiť, čo chce, aj keď sa zasa nebude o seba tak starať, najmä čo sa týka stravovania. Najdôležitejšie, na čo mi to celé poslúžilo je, že sme spolu zažili veľa vecí, vytvorili sme si spomienky, z ktorých už budem čerpať do konca života. Mala som s ňou totižto prakticky iba zážitky z detstva, už menej ako seberovná, dospelá osoba, keďže som od 18-tich rokov už trvalo nežila s ňou -iba cez víkendy, prázdniny a dovolenky.

Záver. Aký je záver? Nie je žiadny. Život sa neustále vyvíja a mení, raz sme šťastní, raz nás to bolí. Nekončí to nikdy. Či...?