AKO ČELÍM SVOHMU NAJVÄČŠIEMU STRACHU 10/2022

Častokrát sa mi opakuje sen, keď je nejaký známy dom natoľko pozmenený, že ho nespoznávam. Dnes sa mi tak snívalo o celom meste: vo sne som bola vo Zvolene, ale vyzeralo to tam úplne inak a ja som z toho bola zmätená a smutná. Nedávno sa mi tento pocit stal naozaj, keď som bola po dlhom čase v meste Santiago de Compostela, kde som žila nejakých osem rokov. Protiklad cudzosti a povedomosti ma zmiatol. Prestavané ulice, zrušené obchody, ale potom tí istí starí ujovia v tých istých baroch, kam chodia každodenne a sú súčasťou zariadenia. Známe i neznáme zároveň, mätúce a znepokojujúce.
Vo sne je to najčastejšie dom (prípadne byt) kde žije moja mama. Sníva sa mi, že idem ku nej, no ona sa od mojej poslednej návštevy presťahovala, alebo sa ten jej dom/byt zmenil natoľko, že ho nespoznávam. Vlastne sa mi aj toto stalo už raz aj naozaj: ja som už žila v Galícii, mama sa presťahovala do Zvolena: šla som za ňou na návštevu do neznámeho bytu, plnom známeho nábytku a vecí. Ak je niečo známe, no zároveň odlišné, nemám z toho dobrý pocit. Protiklad cudzosti a povedomelosti, keď je niečo zároveň známe i neznáme, je vyčerpávajúci, znepokojujúci, priam mi naháňa strach.

Nemusím koznultovať Freuda, aby som prišla na to, že mamin dom/byt vo sne symbolizuje ju samotnú. Predstava, že je mne blízky človek zrazu iný, je pre mňa znepokojujúca. Keď som bola malá, neznášala som, keď si moji rodičia vypili, lebo boli iní a tá zmena v ich správaní vo mne vyvolávala úzkosť. Neboli agresívni, ani nijak divní, len iní a pre mňa už to bolo priveľa.

Priznám sa: celý život (odkedy som schopná rozumne rozmýšľať), som sa bála toho, čo bude s mojou mamou, keď bude stará a bude potrebovať opateru. No lepšie povedané, bála som sa toho, že sa o ňu budem musieť starať ja. Cítila som to ako veľké bremeno, ktoré ma dlho ťažilo. Keď som sa pred 6 rokmi presťahovala na vidiek, uvedomila som si, že som vlastne zrealizovala sen mojej mamy: žiť v rodinnom dome so záhradkou, na vidieku. Postupne sa vo mne strach z opatrovania rodičky pretransformoval na želanie poskytnúť jej podmienky na bývanie, o ktorých vždy snívala. Začala som ju nahovárať, nech sa mnou pricestuje, kým je ešte v takom fyzickom stave, že by zvládala prplanie sa v záhrade. Trvalo to dlho, kým sa odhodlala. Prešli roky a ona medzitým schátrala. Psychicky. Starecká demencia? Alzheimer? Plus dlhoročné paranoidné stihomamy, ktoré sa časom len zhoršujú. Meno diagnózy je nepodstatné.
Ide o to, že zabúda, čo povedala, kam čo položila, ako sa robia veci. Už je to len hologram osoby, ktorou kedysi bola a aj tento obraz časom postupne vybledne. No predsalen prišla. Podávam jej mastné kyseliny Omega, B-komplex a vitamín E. Cvičíme jógu, chodíme na prechádzky, dostáva pracovné úlohy, trénujeme pamäť. No ja som si nie istá, či to zvládnem. Znova je to bremeno. Púšťam sa do absurdných a vysiľujúcich diskusií, kde sa logickými argumentami snažím presvedčiť niekoho, kto už nie je schopný rozmýšľať logicky. Rozčuľuje ma, keď musím po stý krát opakovať tú istú informáciu, úplne ma rozhodí, keď sa nerešpektuje môj osobný priestor, ako keď mi vošla v noci do izby, kým som spala, lebo ma vraj počula kričať. A ja som od ľaku skoro dostala infarkt. Odvtedy sa na noc zamykám.

A to je zatiaľ chátranie psychologické, neviem si predstaviť, čo bude, ak bude potrebovať opateru fyzickú. To bude potrebovať odbornú pomoc, ktorú však ona odmieta. Nepriznáva si psychickú chorobu, ani len k obvodnému lekárovi nechce ísť s fyzickými zdravotnými problémami zo strachu, že by ju zabil. Takže o domove dôchodcov ani počuť. Denne sa rozprávame o parazitoch, skupinových znásilneniach a pokusoch o vraždu, ktorým ona čelí. Neviem, čo budem robiť. Nemám žiaden plán. Pokúsim sa aspoň nezblázniť ja, to už bude úspech samo o sebe.