TRPNÉ PRÍČASTIE alebo JA HO NEMÁM, MÁ HO ČÍSLO PÄŤ 9/2022

Konečne dovolenka. Od apríla až do augusta som mala každým mesiacom viac a viac práce. Konečne september, kedy som sa rozhodla nevziať žiadnu prácu (a je jej zrovna dosť na oberačke) a ísť navštíviť rodinu na Slovensko. Okrem toho, je to míľnik. Už dávno som chcela, aby ku mne prišla mama do Galície. Odjakživa snívala o dome so záhradou na vidieku. Mne sa splnil jej sen. Ja som naplnila jej sen. Chcela som, aby prišla sem žiť jej sen ečte kým je aktívna a pri vedomí, kým si môže užiť prácu v záhradke. To by ju bavilo.
Po niekoľkých rokoch naliehania, na moje prekvapenie súhlasila s niekoľkomesačnou návštevou "na skúšku". Uvidíme, ako sa to bude vyvájať. No je možné, že to bolo chybné rozhodnutie...

Keď sa o našom pláne dozvedel môj otec, navrhol, že tiež pôjde s nami na pár dní na dovolenku. To ma prekvapilo ešte viacej, lebo mi pred niekoľkými rokmi bol povedal, že on teda za mnou do Galície neprijde NIKDY, a keď som sa spýtala na dôvod, odpoveď bola "To ti nepoviem". Takto pekne a pozitívne fungujeme v našej rodine. Tak keď sa tentoraz odhodlal prijsť, potešila som sa. No je možné, že to bolo chybné rozhodnutie... O tunajšom pobyte mojich rodičov napíšem až nabudúce, tento článok je o mojom pobyte na Rodnej hrude. Nedávno som čítala knihu s názvom Pokus-Omyl od autorky Anna Szabó T. Veľmi sa mi páčil jej čtýl písania, pokúsim sa o ničo podobné.

Za týždeň strávený s mamou som zostarla o pol roka. Absurdné hádky, ktoré sa nedajú vyhrať. Prehrávame všetci. Falošné zdanie logiky. Neprávny predpoklad, že súper je racionálne rozmýšľajúca osoba. Pokus-omyl. Vyzerá ako niekto, kto bol racionálne rozmýšľajúcou, inteligentnou osobou, ale už ňou dávno nie je. A vlastne tak už ani nevyzerá. Vyzerá ako Golum z Pána prsteňov. Malá, zhrbená, vychudnutá, šedivá. Niečo niekam strká, odkladá, skrýva. Schováva. Potom to hľadá. Vyberá a kontroluje. Znova schováva. Znova hľadá, vyberá a kontroluje a schováva a znovu hľadá. Stráca, schováva, kontroluje a hľadá. Kdesi medzitým stratila seba.Nenachádza sa, nenachádzam ju. Je mi z toho smutno. Vyvoláva vo mne zmes pocitov: ľútosť, hnev, láska, hnus. Skúšam to všelijako, aby som ju presvedčila. Primäla, aby sa prestala sebapoškodzovať. Nič nefunguje. Nediriguj ma, vraví.Ona vie lepšie. Mám sa starať o seba. Nie, k lekárovi ísť nemôže, lebo by ju zabil. Pozná takých, čo sa im to stalo. Mali to isté, a keď zašli k lekárovi, do mesaica boli mŕtvi. Inak už 15 rokov sa ju snažia zabiť. zatiaľ neúspešne. Aj cez zavreté okno zídu dnu na treťom poschodí, len aby jej poschovávali veci. Ešte ju nezabili, lebo ona je chytrejšia. Má po byte nastavané pasce. Chytám sa do nich akurát ja, keď idem v noci na záchod.Ju však nikto nedostane.
Zabúda, čo robí, a potom sa kvôli tomu háda. Zatĺka ako malé decko. To som ja nebola. Ja ho nemám, má ho číslo 5.

Presun do mesta, kde býva otec. Známe ulice. Tu som predsa vyrastala. Prekvapuje ma množstvo spomienok. Koľko som toho zažila za relatívne málo rokov. Mesto je mi ľahostajné. Po nostalgii už nezostala ani stopa. Emócie sú len pri stretnutí s priateľmi. Spoznávam ich tváre v zrkadlách ich detí. To ma dojíma.To jediné má zmysel. Blízki ľudia a ich deti, ešte plné radosti a naivity. Plány mi prekazí choroba, zopár dní som zavretá doma. Škoda. Odchádzam však s pocitom úľavy. Už mi je dlho. Vadia mi výbuchy negativity za každú bezvýznamnosť. Chcem ísť domov. Späť ku svojej rodine.
Zapnem správy: zdravotný systém klabuje, enegetické firmy sa vyhrážajú bankrotom. V školách nemôžu kúriť, v nemocniciach je pacientom zima. Rodná hruda sa drobí. Vo vzduchu visí otázka moje tety: A nevrátiš sa na Slovensko? Príde mi absurdná. Nevrátim. Nenechám prácu, ktorá ma baví, priateľa, s ktorým si dobre rozumiem, priateľov, aktivity, životný štýl, ktorý mi umožňuje značnú slobodu. projekty do budúcnosti. No áno, veď predsa by si mohla pracovať v tej španielskej firme, 40 a viac hodín týždenne za 700 a platiť si luxusnú garzónku za 350, kde by som mohla po večeroch sama pozerať televízny program. To sú úžasné vyhliadky. Ale by som bola na Hrude, všakáno, to zrejme vykompenzuje všetky strasti.

Už som unavená z toho, že to musím nesutále vysvetľovať, obhajovať. Vytváram si svoj život ja sama, ak sa mi niekde nepáči, tak odtiaľ odídem. Ak niečo chcem spraviť, tak to spravím. Ja nie som pierko unášané vetrom, ani kameň s osudom gravitácie. Ani strom, ktorý sa nedokáže pohnúť, keď sa k nemu blíži lesný požiar. Som hlavná postava a zároveň scenáristka filmu, ktorý režírujem. Ja nie som trpné príčastie ako väčšina tých, čo mi dávajú kopec dobrých rád ohľadne toho, čo by som tak mala v živote robiť.