LUNČA A ŠMIRKAS 5/2020

Dnes budem vychádzať zo základnej premisy, že mapa nie je krajina alebo inak povedané, nevnímame svet taký aký je, ale akí sme my - podľa seba si vytvátrame mapy.

Aby sme mali na túto vedeckú teóriu aj nejaké opodstatnenie, je potrebné uviesť príklady. Lunča a šmirkas sú jedlá, ktoré robievala moja starká zo Zvolena. Lunča bol akýsi druh mäsového výrobku, na ktorý mala ona mnoho receptov a šmirkas zasa nátierka z bryndze, masla a najemno nakrájanej cibule.

Len pred pár rokmi som jedného dňa dospela k obrovskému prelomovému poznatku, že LUNČA nie je samostatné jedlo, sui generis, ale mäsová konzerva predávaná pod názvom LUNCH MEAT. Rozumieš. Z toho moja starká Milka spravila samostatné slovo v štýle píš ako počuješ...a nielen to, vytvorila celý mýtický koncept samostaného jedla lunča. Pecka.

Pravá podstata šmirkasu mi bola odhalená len pred pár týždňami: SCHMIERKäSE, teda po nemecky nátierkový syr. Celý môj dovtedajší svet sa musel reštruktuovať....sila.

Uvediem ešte jeden príklad. Keď som mala 7-8 rokov, Československom sa prehnal obrovský hit Lambada od skupiny Kaoma. Tancovala som na ňu ostodušu, dokonca som sa naučila text, tiež v štýle píš ako počuješ: Šórando se foj, ké un džía sómi fešorá...tie slová mám vyryté do mozgu. Nuž, a jedného dňa, po mnohých hodinách spoznávania portugalského jazyka tie mysteriózne zhluky písmen zrazu nadobudli zmysel: Chorando se foi quem um día só me fez chorar: plačúc odišiel ten/tá, kvôli komu som kedysi plakal/a ja. Bum. Neviem dostatočne vhodne zachytiť, aký je to pocit, keď zrazu zistíš, že si toľké roky žila v blude (myslela si si, že tvoja mapa verne reprezentuje krajinu) a zrazu zistila, ako sa veci majú v skutočnosti...je to zároveň veľká radosť z poznania, no zároveň začneš pochybovať o všetkom...možno je celý môj život založený na bludnom vnímaní reality...

Nuž ale to je v podstate dobrý základ.

Mapa nikdy nie je a nemôže byť krajinou. Vnímame realitu svojimi úbohými piatimi zmyslami. A vravím úbohými, lebo dobre vieme, že sme schopní vidieť len isté rozpätie svetelných frekvencií, rovnako je to aj so sluchom, má omedzené vnímanie. Hmat, čuch a chuť nám pomáhajú len nablízko a len s vecami, ktoré sú bezpečné. Nemôžeme predsa ochutnať oblak, ovoňať sopku alebo chytiť elektrický prúd. Teda je to možné, ale nedoporučujem, lebo by to bolo naposledy, čo sme niečo ochutnali/ovoňali/ohmatali. Nuž a a navyše je informácia zozbieraná zmyslami prefiltrovaná ako nescafé našimi myšlienkami, presvedčeniami, predstavami, bludmi. Nevnímame realitu takú aká je, ale takú akí sme my sami. Zlodej bude všade vidieť zlodejov, tehotná žena má zrazu pocit, že sa okolo nej pretrhlo vrece s tehotnými ženami. Vidíme triesku v oku blížneho, lebo sami v ňom máme brvno. Inak by sme si tú triesku nevšimli.

Posledný pol rok sa veľa zamýšľam nad svojím životom a hlavne nad tým, aká som ja. Volá sa to kríza stredného veku. Prehodnocujem hlavne to, aký som človek vo vzťahu k iným ľuďom- v priateľstve, v partnerstve, v práci ako učiteľka jógy.

Som zmätená z toho, aká by som "mala" byť, aby som tým druhým, s ktorými spolu-žijem, bola po chuti. No ale to je nemožné, lebo každý odo mňa vyžaduje niečo iné a ja sa nielenže neviem preonačiť zo svojej podstaty, ale sa ani neviem preonačiť do tisíc rôznych podôb, aby som vyhovovala tisíc rôznym ľuďom. Nuž a nakoľko mapa nie je krajina, kým na jedného človeka pôsobím, že nemám dostatočne rozvinutú nejakú vlastnosť, pre druhého mám tú vlastnosť zas až príliš...Lebo každý vychádza zo seba, posudzuje svet podľa svojej vnútornej mapy. A ja sa tak dostávam do protikladov, pochybností o sebe samej, lebo sa stále snažím niekomu, vlastne všetkým vyhovieť...ako v tej ruskej videohre, čo sme všetci mali v socialistickom Československu osemdesiatych rokov, v ktorej sa Vlk zo seriálu No počkaj, zajac pokúšal zachytávať vajcia, čo znášali naraz štyri sliepky čoraz väčšou rýchlosťou.

Veľakrát sa trápim nad tým, čo odo mňa očakávajú moji žiaci jógy, lebo viem, že mnohé ich očakávania nenapĺňam hoci niektoré z nich sú skutočne absurdné alebo nereálne (podľa mojej mapy krajiny). Niektorí ľudia kvôli tomu prestali chodiť na moje hodiny, lebo som im nebola dosť voľajaká. Takže neustále vyhodnocujem, kam sa až dokážem posunúť, preonačiť, aby som vyhovovala čo najširšiemu okruhu. Niekto si myslí, že učiteľ jógy by mal byť takmer svätec, teda vlastne Buddha, ktorý je non-stop v osvietenom stave a nikdy sa nenahnevá, hovorí nežným hlasom samozrejme nikdy nenadáva, je stále chápavý, neužíva žiadne drogy ani len kávu...priam levituje. No a ja taká nie som. A keby som aj bola takáto, zas by ma niekto nemohol vystáť za to, že som príliš dokonalá.

Kým na jednom mieste, kde som učila jógu ma prestali volať a dedukujem, lebo som bola na ich vkus príliš spirituálna a primálo komerčná, na druhé miesto ma zas nevolajú, lebo som primálo spirituálna, pre tých, čo si len tak odskočia z Nirvany medzi smrteľníkov, aby im zorganizovali kvalitný jógový festival.

Už neviem, aká mám byť, či maková, či lekvárová. Všetci moji známi psychológovia mi vravia, že mám byť sama sebou, čo je dobrá rada, len si to neviem ustáť, obhájiť. Nedarí sa mi ustriehnuť si tú hranicu, pokiaľ viem ísť prirodzene a je v mojich silách a záujme byť nejaká, a kde to už neviem ovplyvniť, že som niekomu nesympatická a necítiť sa kvôli tomu zle. Človek si je sám sebe mierou. A tak stále meriam a premeriavam a mnohokrát, keď strihnem. zistím, že nedobre. Tak len merať a merať...