VŠADE DOMA, DOBRE NAJLEPŠIE II alebo AKO SA UČÍM BYŤ MOTÝĽOM 8/2019

Nuž, rovnako ako minulé leto v auguste, aj tieto prázdniny som sa vydala na potulky svetom v maringotke mojich priateľov, v tej istej z minulého roka. Tentoraz bolo moje umelecké turné, ktoré spočívalo vo vystúpeniach orientálneho/brušného/tribal fusion tanca na chodníkoch, námestiach a uliciach na pobreží Portugalska. To je tu blízko, čo by si kameňom dohodil. 

O tuláckom/nomádskom/kočovnom/

cirkusantskom/cigánskom spôsobe života som písala už minulý rok (viď článok z 8/2018) a tiež som už písala o portugalskej náture (viď článok z 8/2017). Tentoraz sa zameriam na iný aspekt tohto spôsobu života- vystupovania na ulici (tzv. BUSKING).

Predtým sa však ešte posťažujem ako krvopotne som sa dopracovala k tomu, aby sa mi podarilo motor maringotky po ročnom nepoužívaní vôbec spojazdniť. Kamarátka sa ju snažila bezúspešne predať celý rok a bohužiaľ, už končil júl, keď konečne privolila, aby som si ju požičala ja. Šla som po ňu tam, kde bola takmer rok zaparkovaná....a hoci naštartovala na prvýkrát, podarilo sa mi prejsť len asi 20 km zo 180, keď vyvrela voda z chladiča, lebo sa pretrhol remeň, atď. Odťahová služba, prvý automechanik. Ten v podstate nespravil poriadne nič z toho, o čo som ho požiadala, to som však zistila až na STK-čke. Naspäť do opravovne (číslo dva), medzitým ešte výmena pneumatík, zháňanie bezpečnostného pásu na šrotovisku, atď. Mohla by som napísať celý román, kebyže opíšem všetky detaily tých 12 dní, kedy som sa každý deň prebudila s nádejou, že auto je konečne opravené, môžem ho vziať zo servisu, prejdem kontrolou a vyrazím na cestu. 12 dní som sa so všetkými lúčila, že teda už zajtra odchádzam, 12 dní som si ani nemohla nič iné plánovať, môj život sa točil okolo servisu, auta a mechanikov. Už som chcela vyraziť na cestu a začať moje vytúžené a zaslúžené prázdniny v podobe umeleckého turné...no stále voľačo nebolo v poriadku, zlyhalo na poslenú chvíľu alebo vysvitlo, že mi to vôbec neopravili...

Konečne nadišiel deň D, keď sa vyriešili technické problémy, auto spravilo skúšky a ja som vyrazila za dobrodružstvom, začal Plán P. Po troch dňoch vyvrela voda v chladiči, lebo sa pretrhol remeň, neštartoval akumulátor...odťahová služba a tretí mechanik. Opravil a s veľkým úsmevom sa dušoval, že môžem šoférovať ako ďaleko len chcem. Po troch dňoch vyvrela voda v chladiči, lebo sa pretrhol remeň, neštartoval akumulátor...odťahová služba a mechanik číslo štyri...zdá sa, že tento servis bolo o čosi serióznejší, lebo remeň aj chladič to zvládli. Pravda je, že som musela pravidelne dolievať vodu do chladiča cca každých 30 kilometrov...dúfala som, že si to takto ten motor rozmyslí a prestane pýtať naftu, ktorá je drahá, a zmení sa na hydrogénny pohon, ale bohužiaľ sa to nestalo.

Nuž ale o inom som chcela...o prístupe, na ktorý som počas môjho turné natrafila a trvalo mi hodnú chvíľu, kým som ho strávila.

Riešila som si problém, že som mala pocit, že sa mi nedostáva základnej úcty ako ľudskej bytosti (to mám z toho, že mám v hlave také hlúposti ako základná úcta ku všetkým ľuďom, úcta ku všetkým bytostiam, vôbec úcta). Vysvetlím. Umelec predvádzajúci svoj talent na verejnom priestore svoje umenie v podstate rozdáva zadarmo. Má chuť podeliť sa oň so svetom, musí ho vypustiť von, inak by ho to dusilo. Verí však, že ľudia, ktorým sa jeho umenie páči, ho nejakým spôsobom ocenia: mincou do klobúka, úsmevom, potleskom alebo vôbec samotnou pozornosťou. Zatiaľ všetko v poriadku. Nemusí mi hodiť mincu každý, kto prejde okolo. Dokonca mi ju nemusí dať ani ten okoloidúci, čo sa pristaví, lebo ho predstavenie zaujme. Mňa teší, že mám obecenstvo, veď preto tancujem. No hnevajú ma tí okoloidúci, ktorí si ma (bez toho, aby si odo mňa vyžiadali súhlas) odfotia alebo natočia na video- teda očividne sa im moje účinkovanie páči, no potom ničím neprispejú. To sa cítim zneužitá, že si ma odfotili, ako by som bola len nejaký objekt. 

Samozrejme, tým, že tancujem na verejnom priestranstve, sa vystavujem tomu, že si ma budú ľudia fotiť a filmovať bez dovolenia. No bolí ma, ža si neuvedomujú a tobôž nevážia, že si domov odnášajú kus mojej práce-môj image: samotné moje telo, make up a kostými, pohyby choreografie a ich prevedenie v danom momente, sú všetko výsledky môjho dlhoročného a každodenného úsilia...

Príde mi to, akoby som bola len nejaký objekt, ktorý sa im zapáčil, tak si ho odfotia. Potom doma ukazujú rodine a priateľom. Bohužiaľ, žijeme v spoločnosti, kde sa jednak umeniu nedostáva náležitého ocenenia: ľudia si neuvedomujú kopec dlhoročnej práce, ktorá sa zvyčajne skrýva za tým-ktorým dielom...myslia si, že keď niekto rád tancuje, kreslí, spieva, hrá sa s deťmi alebo píše, tak im za to netreba platiť. Akoby práca musela byť utrpením. Ak netrpíš, keď pracuješ, tak ti za to nezaplatíme.

A jednak žijeme v kultúre, kde máme pocit, že nám patrí všetko, že si môžeme privlastniť všetko, čo máme na dosah ruky, alebo lepšie povedané, na dosah kamery smartphone-u.

Je jedno, či je to objekt, zviera alebo ľudská bytosť. Jediným kliknutím si to privlastníme a potom sa tým chválime na sociálnych sieťach, akoby to bolo súčasťou nás. Ak dám na Instagram fotku pekného západu slnka, tak som ja viacej cool. Ak na Facebook-u zdieľam fotku jedla v reštaurácii, ktorá je in, tak si tým zvyšujem vlastný status.

Tak toto ma hnevalo niekoľko dní, keď som si po predstavení našla v klobúku 10-15 eur. Minulý rok som mala menej choreografií, tancovala som vždy len hodinu a zarábala som 25-35 eur. Neviem, či to bolo tým, že som vystupovala v Španielsku a Francúzsku a tento rok v Portugalsku...asi je rozdiel v mentalite. Buď je to tým, že sú portugalci príliš katolícky založení, alebo sú príliš chudobní, alebo príliš skúpi. Čo už narobíš.

Ja som sa z toho musela poučiť, aby ma tá ich lakomosť a bezohľadnosť nebolela. Nepotrebujem ocenenie, toto však už bolo o úcte. Mala som pocit, že si ma nevážia, cítila som sa zneužitá a kvôli tomu zhnusená. Zhnusená z ľudstva. Dokonca som v jednej konverzácii s kamarátkou o danej téme prirovnala týchto ľudí k červom. Ľudia sa mi hnusia ako červy. Na to mi kamarátka vnukla myšlienku, že červ sa môže premeniť na motýľa (ja viem technicky je na to potrebná húsenica, no tu sa bavíme v symbolickej rovine). Tiež som sa spýtala orákula v podobe tarotových kariet, čo sa mám z tejto cesty ja poučiť a karty-Bohyne mi odpovedali OČISTENIE.

Nenechať sa znechutiť konzumom, sebeckosťou a bezohľadnosťou "Babylonu" a jeho obyvateľov. Zachovať si svoju čistotu a cnosť, šíriť ich vlastným príkladom. Nestarať sa o materiálny výsledok, ani o ich ocenenie, ba dokonca ani o úctu. Byť príkladom cnosti tým, ktorí nevedia, čo činia. Nenechať sa znechutiť, rozladiť, poškvrniť hnevom alebo pocitom krivdy. Premeniť to zhnusenie, že ľudia sú ako slepé červy, čo sa len ženú za potravou, pretransformovať zhnusenie na čistou, cnosť...premeniť červa na motýľa, povzniesť sa nad neschopnosť ľudí oceniť umenie, talent, snahu, dokonca nad ich neschopnosť vážiť si ostatné bytosti: minerálne, rastlinné, zvieracie aj ľudské.