Ach
jaj, rozbil sa mi ďalší krčah. Nie doslova, ale obrazne: ukončila
som ďalší vzťah. Už neviem, či je to nuda - stále to isté
dookola - spoznať, nadchnúť sa, zaľúbiť sa, sklamať sa, rozísť
sa. Alebo je to ešte stále zábavné pre tých, ktorí zvonka
sledujete môj ľúbostný život? Nuda, nenuda, ja si potrebujem
vyliať srdce...
Vrátim
sa k článku POLIAMOR alebo Interaktívna telenovela II (viď
7/2018). Stručne. Prišiel do našeho kraja Fran. Prišiel síce s
Paulou, no obaja sa tvárili, že nie sú spolu. Keď sa rozišli,
dozvedela som sa, že Fran je vyznávač tzv. otvorených vzťahov
alebo voľnej lásky. Strávili sme spolu jednu noc a ja som dúfala,
že to bude mať síce nezáväzné, no pravidelné pokračovania. To
som však nevedela, že on má vzťah s Anou. Tak som dala ruky preč.
On sám mi tiež dal košom, lebo Ana v tom období nebola schopná
prijať naplno myšlienku otvoreného vzťahu, chcela ho mať celého
pre seba.
Prešlo
niekoľko mesiacov, Ana naoko zmenila názor a súhlasila s tým, aby
mal Fran vzťahy s inými ženami. Ja som si medzitým tiež
naštudovala teóriu slobodnej lásky/otvorených vzťahov. Myšlienka
sa mi zapáčila a súhlasila som so vzťahom s Franom vediac, že má
zároveň vzťah s Anou. Zopár mesiacov to fungovalo, dokonca to
bola občas sranda, keď sme v spoločnosti robili narážky na našu
situáciu (že máme s Anou toho istého milenca), ktorým sme
rozumeli iba my...
Avšak
túto sobotu sa skončilo chodenie po vodu, rozbil sa mi
džbán....Akosi mi to všetko naraz došlo, docvaklo, vycítila som,
ako sa veci v skutočnosti majú....pecka do hlavy. Veď som
balamutila samu seba celý ten čas. Chcela som totiž veriť, že
som súčasťou trojuholníka, že mám rovnaké postavenie ako tá
druhá. A pritom som v skutočnosti len tá druhá....Za mnou šiel
Fran len vtedy, keď tá prvá na neho nemala čas alebo chuť. Mne
zostávali len omrvinky po tom, ako sa ona "nasýtila". Keď
bol v mojej spoločnosti, bolo to sprevádzané výčitkami svedomia,
že nie je s ňou.
Neviem,
ako som mohla byť taká naivná (bohužiaľ sa mi to stáva často)
a myslieť si, že mu na mne záleží. Myslím, že som pre neho
bola nástrojom pre jeho vlastný sebaklam:
má
strach zo záväzkov, ktorý skrýva za teórie o voľnej
láske/otvorených vzťahoch. No a potom si paradoxne väčšinou
nájde žiarlivé partnerky, ktoré ho k sebe chcú pripútať.
Vracia sa k nim zas a znova, ale nie z pozície slobody, ale z pocitu
viny kvôli tomu, že od nich chce uniknúť. A uniká od nich k tej
druhej, ktorá mu pomáha udržiavať ho v ilúzii, že jeho
rozhodnutia sú slobodné. Uvedomila som si teda, že som v "našom"
trojuholníkovom vzťahu prekážkou pre ňu: ona sa len tvári, že
jej neprekázajú jeho zálety, veď mu stanovuje, kedy a kde sa so
mnou môže stretnúť. Je sebaklam spočíva v tom, že si o sebe
myslí, že je otvorená, no pritom mu dáva najavo svoju
nespokojnosť zakaždým, keď on trávi čas so mnou a nie s ňou
(čo je pochopiteľné). On má jej súhlas stretávať sa so mnou
len naoko, je to len ilúzia. V skutočnosti ho má "zaočkovaného"
pocitmi viny....
Pre
ňu som prekážkou, pre neho nástrojom jeho vlastného sebaklamu.
Pomáham mu vytvárať ilúziu, že je slobodný muž. Príde mi
nespravodlivé, že ju chlácholí pri každom jej záchveve
žiarlivosti, na ktorý má ona samozrejme právo, lebo má právo
naplno prežívať a vyjadrovať všetky svoje emócie. No keď sa ja
cítim odmietnutá, lebo mi dal košom trikrát za jeden týždeň
(lebo buď je s ňou alebo je smutný po hádke s ňou), tak mám byť
tolerantná, mám mať pochopenie a trpezlivosť atď. Hm. Príde mi
to nespravodlivé.A tak som v sobotu náhlym vnuknutím pochopila,
kde je moje miesto. V žiadnom prípade nie ako tretí bod, ktorý
podopiera čokoľvek v rovnováhe, ale ako piate koleso na voze, ako
"tá, čo drží sviečku", niekde medzi nimi dvoma....
Jej
zavadziam. On sa za mňa skrýva. Táto situácia uráža moju
hrdosť. Presne tak, cítim sa ohrdnutá. Hanbím sa za svoju
naivitu, priam hlúposť. Sebaklam, že som rovnocenný partner.
Pýcha pichá, hanba páli, sklamanie bolí. Smútok sa strieda s
hnevom. Hnevom na seba, na neho, na ňu.No hlavne na seba, za svoju
naivitu. A za SVOJ sebaklam, ten najväčší. Najviac nebolí to, že
som si neuvedomila, že som iba bábka. Najviac nebolí to, že som
"stratila" muža, s ktorým som sa cítila dobre. Najviac
bolí to, že sa cítim nemilovaná. To sa vo mne dotýka veľmi
citlivej struny, hádam tej najcitlivejšej. Ďalší do zbierky
mužov, ktorí ma nemilujú. Zbytočne som pekná, inteligentná,
veselá, snažím sa nebyť sebecká a neobmedzovať slobodu
druhých...všetko márne. Muži, na ktorých mne záleží, ma
nemilujú. Milujú ženy, ktoré ich obmedzujú, rozkazujú im,
manipulujú nimi. Ženy hysterické, majetnícke, požadovačné. A
ja, ktorá sa varujem toho všetkého, zostávam sama.
Už
viem, že keď ma nemiluje Fran alebo Ivan alebo Imrich, neznamená
to, že som nehodná lásky. To som sa však naučila len nedávno.
Znamená to len, že oni sú natoľko mimo (z rôznych dôvodov), že
nie sú schopní oceniť ma, ba možno nie sú schopní milovať
nikoho. Avšak zakaždým to zabolí, keď do mojej zbierky "mužov,
ktorí ma nemilujú" pribudne ďalší exemplár. Nemalo by ma
to však prekvapovať. Veď som sa predsa sama rozhodla, že nebudem
mať partnera, už dávno. A tak, keď si s niekým zčnem, podvedome
si vyberám takých, s ktorým náš vzťah stroskotá. Autosabotáž?
Práve naopak, dodržiavam slovo, ktoré som dala samej sebe. V
psychológii sa tvrdí, že si ako deti vo veku 6-7 rokov v hlave
vytvoríme scenár toho, ako sa bude vyvíjať celý náš život.
Dokonca sa rozhodneme, v akom veku zomrieme. Nuž a ja som mala už
ako malé dievčatko jasno v tom, že sa nikdy nevydám a nikdy
nebudem mať deti. A v dospelosti len dodržiavam tento sľub. Rada by
som to zmenila, rada by som bola v zdravom, láskyplnom a zmysluplnom
partnerstve...a tak si vymýšľam všelijaké finty: veď sa nemusím
vydať, môžem mať len frajera...alebo teória otvorených vzťahov,
že teda sa nemusám zaviazať a obmedziť na jedného muža...týmito
fintami sa snažím obalamutiť samú seba. No nakoľko som veľmi
chytrá, nedarí sa mi oklamať samú seba.
Nakoniec
sa obalamutím, ale tak, aby mi žiaden zo vzťahov nevyšiel. Verná
svojmu sľubu, verná rozhodnutiu malého smutného dievčatka,
ktorého rodičia sa neustále hádali, ktorého otec nebol schopný
milovať, ktoré malo pocit, že by bolo bývalo lepšie, keby sa
nebolo narodilo...A tým malým, sedemročným dievčatkom, ktoré sa
cíti byť odmietnuté a nemilované, som dodnes. A 31 rokov
nedokážem prijať to, pre čo som sa sama rozhodla. Mala by som
konečne prestať špekulovať a vymýšľať a vyrovnať sa s tým,
že budem sama do konca života, bez partnera, bez detí. A pochopiť,
že to môže byť v pohode.
PS
Toto je najosobnejší článok, aký som kedy napísala. Akákoľvek
podobnosť s reálnymi osobami je čisto zámerná.
to je téma na peknu debatku :-)
ResponderEliminar