SABECHE? 9/2018

September je mesiac vinobrania. Už tretí rok v septembri pracujem pre tú istú vináreň. Už som o tom písala (viď. 9/2016 Útržky z proletárskeho života). Práca je to značne náročná, a nielen fyzicky, ale najmä na psychiku: bohužiaľ politika "našej" vinárne (teda ako organizuje prácu šéfka) neprispieva ani k vyššej výkonnosti, efektivite, už vôbec nehovoriac o výstrednostiach typu teambuilding alebo podeliť sa s pracovníkmi o detaily ako napríklad kedy končí pracovná doba alebo čo sa bude v daný deň robiť. Je to totálny chaos, neistota, vyčerpanie, čo vedie k chybám a z nich vyplývajúcim stratám, a hlavne všeobecnej nespokojnosti v radoch zamestnancov.

A aby nám úplne nepreplo v bedni, čo je celkom pravdepodobné po 11-tich hodinách práce v rytme stroja, čo za hodinu vyflusne 2000 fliaš, krátime si chvíľu špásovaním a vzájomným prekáraním sa s ostatnými súdruhmi. Tak vzniklo aj SABECHE? (v preklade CHUTÍ TI?), ktoré však používame v akomkoľvek kontexte. Pochádza od Jorgeho (v preklade Juro), no v skutočnosti od jeho babky. Tá mu totižto pripravuje jedlo a rovnako ako všetky babky na svete, v situácii že vnúčik alebo vnučka po treťom tanieri už nechce dupľu (v tomto prípade štvrupľu) sa preľakne, lebo to znamená, že im očividne nechutí. Tak sa hneď poponáhľa spýtať, či by si vnúčik/vnučka nedali radšej pečenú klobásu s volským okom, čo by mohla nachytro opiecť na panvici.

Existencia babky má zmysel iba keď sú všetky osoby, zvieratá a iné cítiace bytosti v rádiu 5km sýte až na prasknutie.  Babky majú totižto v oku inú "merku":Mne keď povedala moja babka, že dobre vyzerám, znamenalo to, že môžem začať dietovať, lebo mám minimálne 5kg nadváhy. A keď mi povedala:"Milyen sápadt vagy", teda že som akási bledá, mohla som byť spokojná, že vyzerám dobre. Babky majú potrebu nás vykrmovať ako prasiatka, štopať ako husy na pekáč. Jedz, prečo nejeľ, jedz tamto, jedz toto, ešte si daj, veď si nič nezjedla...A Jorgeo babka, keď vidí ako vnúčik do seba všetko krásne pucuje, má istotne veľkú radosť, že mu chutí a pýta sa ho SABECHE? CHUTÍ TI? 

Aj my sa jeden druhého v práci pýtame, či mu chutí vykladať 20-kilové debny s hroznom alebo umývať dlážku, alebo chodiť hore dolu s hadicami a motorom na premiešavanie muštu...hádžeme po sebe bobule a uštipačné poznámky, no to všetko v kamarátskom, súdružskom duchu. Veď sme predsa na tej istej lodi: jeden za všetkých, všetci za jedného, spoločne vykorisťovaní vlastníčkou výrobných prostriedkov, ktorá s nami nakladá, akoby sme boli jej majetok, akoby sme boli stroje, ktoré fungujú a pracujú neúnavne 8,9,10, 11, 12 hodín vkuse bez nároku na spánok, oddych, jedlo alebo iné potreby. Spoločne budujeme lepšiu budúcnosť- pre firmu. A nakoľko je vždy lepšie zasmiať sa než zaplakať, trpko sa jeden druhého pýtame SABECHE? CHUTÍ TI?

A tebe?