ČIA ČIE ČIU ČUO 7/2017

Mám za sebou 10-dňovú návštevu svojej najlepšej priateľky (posestrinej) a jej troch malých detí. Ťažko povedať, či úspešne alebo neúspešne. Zmiešané pocity.

Ale po poriadku. Poznáme sa od našich 12-tich rokov, to znamená už 24 rokov. To nie je len tak. Zažili sme toho spolu veľa, dokonca som ju držala za koleno, keď doma rodila svoju prvú dcéru (a ona mňa za ruku, keď som sa s vyvrtnutým členkom snažila čupnúť, aby som si v lese vybavila isté záležitosti). Odvtedy porodila ešte dvakrát...najstaršia má 8 rokov, prostredný je chlapec a je mu 5, no a najmenšie slniečko je dvojročné dievčatko. Nuž, a ja som v podstate krstná mama týchto detí.

Nebol to krst v súlade s kostolným poriadkom a kresťanským učením, ale taký náš, novopohanský. Prísľub, že ak by bolo treba, o deti sa postarám. Ak by zachýbali rodičia, starí rodičia, strýkovia a stryné, postará sa krstná. Vážna vec. Dúfam, že k tomu nikdy nedôjde, nechceme predsa maľovať čerta na stenu.

Tak, tak. Prišla ma teda navštíviť "rodina" a ja som po desiatich dňoch musela robiť dýchacie cvičenia, aby nedošlo k explózii v štýle Veľkého tresku.

Už vyše roka žijem sama a celkom mi to tak vyhovuje. Okrem toho sa už poznám a viem, že moja kapacita vydržať s návševou v tej istej miestnosti po troch dňoch prudko klesá. Tak si predstavte po 3x3 dňoch. A ešte to vynásobme troma malými deťmi, ktoré majú hysterické záchvaty, závislosť na cukre, hašteria sa medzi sebou, revú a berú do rúk tvoje veci, ktoré v lepšom prípade len rozhádžu, v horšom prípade úplne znefunkčnia...Nemé zúfalstvo. 

Tak som mala intenzívny kurz testovania svojej trpezlivosti a schopnosti byť milujúcou (krstnou) matkou. Myslím, že som v teste neuspela. Deti budú mať spomienku na dovolenku vo forme nechutného jedla plného podozrivých zelených listov (áno, dala som im špenát!) a zlej ježibaby, ktorá im nedovolila jesť lekvár priamo zo zaváraninovej fľaše, ani roztrhať ďalšiu karimatku, ani jesť jogurt v aute, nervóznej strigy, ktorej prekážala hystéria v pravidelných intervaloch.

Ťažko sa mi súdi, keď nemám vlastné deti. Niektoré veci by som však rozhodne robila inak. Stanovila hranice niekde inde. Stanovila hranice vôbec. Nedovoliť jesť keksy hodinu po tom, ako bol odmietnutý obed. Nepodporovať hystériu tým, že splníme každé maniatické želanie, ktoré povedie len k ďalšiemu maniatickému želaniu, to k ďalšiemu....hlavne keď je konečným účelom sumy všetkých týchto iracionálnych maniatických želaní umocnenie hystérie.

Pravdu povediac, neviem celkom pochopiť, podľa akého vzoru alebo kľúča ich matka strieda taktiku bezvýhradnej pozornosti (vrátane plnenia iracionálnych maniatických želaní, ktoré vedú k posilnenieu hystérie) a taktiku ignorovania. Z môjho pohľadu to bolo úplne nevypočítateľné a vo mne by to zrejme vyvolávalo pocit neistoty, keby som mala o 30 rokov menej a týkalo by sa ma to osobne.

Ťažko sa mi teda s touto, pre mňa náhodnou zmenou výchovných metód, zosúlaďovali tie moje. Ťažko uhádnuť, kedy uplatniť bezhraničnú lásku (podľa mňa vždy) a kedy vymedzovať hranice (podľa mňa tiež nesmierne potrebné). Tieto dve sa však vzájomne nevylučujú, práve naopak: vymedzením hraníc- čo sa smie a čo nie- môže mať dieťa pocit istoty. Samozrejme, že tie hranice prekročí, aby si vás vyskúšalo. No a v tom prípade sa nesmie zabúdať ani na bezhraničnú lásku (ľúbim ťa, aj keď sa mi nepáči tvoje správanie), no zároveň uplatniť primeraný trest za porušenie zákazu, inak to celé stráca zmysel.

Ale opäť...čo tak ja môžem vedieť, keď nemám vlastné deti? Môžem len filozofovať, nemám právo dávať rozumy...V jednom som si však istá: že som si návštevu neužila natoľko, ako by som bola chcela.

Deti boli príliš intenzívne, vyžadovali neustálu pozornosť, čo ma priviedlo do stavu, že som od nich fyzicky unikala ako ich otec (a mala som kvôli tomu výčitky svedomia, keď som sa tešila z toho, že som sa kvôli práci musela na niekoľko hodín vzdialiť), a keď som bola s nimi, posledné dni som už bola zakuklená do seba, zalezená ako slimák vo svojej ulite. Keby boli menej náročné, určite by som mala viacej vôle s nimi tráviť čas. Sama by som vyhľadala ich spoločnosť a robila s nimi nejaké aktivity. No nakoľko na mňa spadli ako lavína, zostala som v nej zahrabaná ako mŕtvy chrobák.

Možno vám z tohto rozprávania vychádzam ako totálne negatívna osoba. Možno sa so mnou moja priateľka kvôli tomu prestane rozprávať, možno dokonca pôjdem po smrti do pekla...no toto sú moje pocity, môj zážitok.

Nebudem sa tváriť, že som milujúca, keď mi po chrbtici skáče 20-kilový tvor, že zbožňujem, keď niekto zničí moje veci (ja viem, sú to "iba" veci, no budem potrebovať "iba" peniaze a "iba" čas, aby som ich nahradila), že som nadšená, ak sa mi po dvojhodinovom varení dostane poznámky na jedlo "fuj, to je nechutné" bez toho, aby bolo vôbec ochutnané... skrátka, že ma robí šťastnou, ak mi do chrbta hádžu kamene (lebo som nevenovala bezvýhradnú pozornosť) a povedia, že mám vypadnúť z vlastného domu... 

Jasné, netreba si tieto poznámky brať k srdcu, veď som predsa dospelá osoba...no ak je to po 3x3 dni, s troma malými deťmi, trpezlivosť vyprchá ako kofola na letnom slnku.

Samozrejme, boli aj pekné momenty, keď sme sa spolu hrali a tancovali, pozerali a počúvali rozprávky...no tých bolo akosi menej. Takže si ako matka, hoci iba krstná, udeľujem štyri mínus a zabudnem na vlastné tikajúce biologické hodiny. A vychutnám si kľud v upratanom dome, kde si môžem robiť čo chcem a kedy chcem, lebo je môj.

PS: Akýkoľvek podobnosť s reálnymi postavami je čiste náhodná.