V KAŽDOM Z NÁS JE KÚSOK ČUČORIEDKY 3/2017

Tak, tak, pravda odveká: v každom z nás je kúsok čučoriedky. Vedeli to už aj starí myslitelia, majstri a mudrci ako Lao-tse, Buddha, Ježiš, Abrahám, Mohamed, Platón...len to vyjadrovali inými slovami. 

Toto slovné vyjadrenie starovekej univerzálnej múdrosti vzniklo na niektorej stanovačke, kam sme každoročne s priateľmi chodievali. Miesto Detvianska Huta, konkrétne Bratkovica alebo Mädokýš. Termín niekedy v auguste, keď sa na Detve konajú Podpolianske slávnosti. Kroje, ľudová hudba a tance, stánky s remeselnými výrobkami a medovina. To na festivale. Na stanovačke táborák, špekačky a samozrejme medovina. Veľa medoviny. V každom z nás bol kúsok čučoriedky: Mirka, Zuzula, Michal, Juro, Joco, Malý Feri a veľký Fero, Zuzge, Gabika, Joško, Marconi, Piszti, Patrysk, Grácie...a mnoho ďalších, ktorí sa počas tých niekoľkých rokov vystriedali na tradičnej stanovačke na Detve.

Jeden môj priateľ mi nedávno povedal: Somos en función de quien nos rodea. To, akí sme, závisí od toho, akí ľudia nás obklopujú, existujeme iba prostredníctvom a vďaka iným ľuďom. Ja by som nemohla byť učiteľka jogy, keby som nemala žiakov. Nebola by som suseda/kamarátka/partnerka, keby som okolo seba nemala ľudí, vďaka ktorým sa ako suseda/kamarátka/partnerka môžem definovať.

A môžem povedať, že mám obrovské šťastie, lebo ľudia, ktorí ma obkopujú, sú ako moja rodina. V každom jednom z nich je kúsok čučoriedky:

Začnem najbližšou susedou. Lýdia je 60-ročná hipisáčka, pôvodom z Čierneho lesa v Nemecku, ktorá prišla žiť do Galície pred 17-timi rokmi. Chová ovce, pestuje ovocné stromy a kríky, zarába si výrobou a predajom lekvárov a džemov. Pestuje mnoho druhov ovocia a varí z nich tie najlepšie lekváre na svete. Vždy je veselá, rada tancuje. Keď niekam ideme, je schopná zastaviť auto uprostred cesty, aby mohla obdivovať storočný gaštan alebo dub. Samozrejme, že je tak trochu švihnutá. Je pre mňa veľkým vzorom. Nedávno som o nej písala článok do jedného galícijského časopisu a len som otvárala oči od údivu, keď mi rozprávala, čo všetko vo svojom živote zažila a spravila.

Cándido je miestny umelec, sochár, povolaním dobrý človek, vždy ochotný pomôcť. Má 54 rokov a jeho pasia je zoznamovať ľudí. Myslím, že v celej provincii Ourense neexistuje človek, ktorého by nepoznal. Nakoľko býva na strategicky výhodnom mieste, odchytáva pocestných, zlákajúc ich do svojej pivnice na domáce víno. Je nadšený z mojich hodín jógy.

Je platonicky zaľúbený do Eleny Eriksson, poetky zo Švédska, ktorá z času na čas navštívi Galíciu, do ktorej je zas zaľúbená ona.

Ďalšia členka mojej najbližšej "rodiny" je Adriana z Aragónska, 27-ročná holka, začínajúca maliarka, ktorá žije so svojimi dvoma psami a štyrmi mačkami dolu pri rieke, v odľahlom zákutí našej malebnej dediny Lumeares, kde je dokonale ukrytá pred zrakom náhodného návšetvníka. Adriana sa tu tak trochu skrýva- odišla z Aragónska, aby sa vzdialila od bývalého priateľa, ktorý sa k nej neprával dobre a teraz objavuje samu seba. 

S týmito troma ľuďmi trávim veľa času, chodíme na výlety, schádzame sa na rodinný obed alebo večeru, alebo máme tvorivé umelecké popoludnie...

Ďalšia významná osobnosť našej dediny je Elvíra, 70-ročná pani, ktorej najväčšou pasiou je zisťovanie informácií osobného charakteru. Oficiálne a profesionálne sa na plný úväzok venuje klebeteniu. Ale inak je s ňou veľká sranda a má dobré srdce, len si človek musí dávať pozor, aby sa pred ňou nepreriekol, lebo sa to hneď na druhý deň rozšíri v updatovanej verzii po celom údolí.

Potom sú tu Ana a Alex, veterinári, ktorí sa spoločensky neprejavujú príliš prehnane, Mercedes so svojimi dvoma synmi, Cándidovi bratia Hector a Alfonso, tiež z famílie dobrých ľudí, ktorí síce nežijú priamo v našej dedine, ale sem často chodia, lebo tu majú pozemky a vinice. Okrem nich je tu viacej ľudí, tí sú však postarší alebo sem chodia len na víkend/ na dovolenku...

Na 5 minút peši je ďalšia dedina- Santa Tecla (ako tá zo Včielky Maje), kde bývajú alternatívni ľudia ako Bea a Breo, Sára a Oscar, v dedine Abeleda Cris, Lucía a Cebolo...no a na pol hodiny cesty autom sú dediny Carballleiras a Tronceda, kde už nežije nikto z pôvodných obyvateľov, všetko sú to "novousadlíci" a hipisáci: dva francúzske páry (Cécile a Flo, Khalib a Carol) s príslušnými deťmi, holanďanky Lidia a Trinke, pastieri kôz Dede a María, dreďáci Ricardo a Cris, obyvateľka jurty Violeta so synom Ayunom, tajomný obyvateľ indiánskeho teepee Alan, Rubio, ktorý žije v autokaraváne, Luz, ktorá hrá na saxofóne a háčkuje, Robert, ktorý dokáže z ničoho vykúzliť úžasné jedlo, Sara a Quequo, ktorých syn sa volá Karma, Nór Tom, frajer mojej susedy Lýdie, ktorý sa momentálne túla po Nepále, holanďanka Lídia, ktorá je ako malý lesný šriatok a stará sa o ňu celá dedina, lebo je postaršia a zrejme trpí Alzheimerom, tak má zakázané chodiť sama do lesa, José, ktorý pendluje medzi Valladolidom a Troncedou a organizuje naraz 300 projektov a meetingov ohľadne projektov, Gloria, anjelská masérka.......

.....a kopec ďalších farebných ľudí, ktorí si pestujú svoju zeleninu, chovajú svoje sliepky, včely, kone....predávajú svoje výrobky na remeselných trhoch, natáčajú dokumentárne filmy, varia domáce pivo, organizujú trvalo udržateľné projekty, spievajú, tancujú, milujú sa a nenávidia,no hlavne sa snažia žiť v súlade s prírodou, v súlade sa mi so sebou, verní tomu kúsku čučoriedky, ktorý existuje v každom z nás a šepká nám, kadiaľ máme v živote ísť....