LEGO A HOMÁRE 2/2016

V slovenčine existuje porekadlo "Vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá". V Galícii zas hovoria "Deus lles crea e eles se xuntan", Boh ich stvorí a oni sa potom nájdu. Ľudia sa združujú na základe podobnosti, páry sa podobajú dokonca až fyzicky.

Nedávno som si pozrela zaujímavý film s názvom THE LOBSTER (homár). Bol to fantastický príbeh, v ktorom ľudia žili v spoločnosti, kde bolo neprípustné, ba až trestné nemať partnera. Tí, ktorí sa rozviedli, rozišli s partnerom alebo ovdoveli, dostali šancu sa s niekým zoznámiť počas 45-dňového pobytu vo zvláštnom hoteli. Ak sa im počas tejto doby nepodarilo "zaľúbiť sa", boli premenení na zviera podľa vlastného výberu.

Napriek tomu, že to znie bizardne, nebola to časť filmu, ktorá ma najviac znepokojila. Ľudia v hoteli, ktorí si hľadali partnera, sa definovali cez určitú charakteristickú črtu: niekto má pekné vlasy, niekto dobre spieva, niekto kríva, iný je krátkozraký. Podľa tejto hlavnej črty si hľadali partnera, najlepšie takého, kto by mal presne tú istú črtu. Niektorí, v zúfalej snahe byť si s niekým podobní, nájsť si partnera a vyhnúť sa tak krutému osudu v podobe premeny na zviera, boli dokonca ochotní predstierať, že majú rovnakú charakteristiku ako druhá osoba, aby s ňou vytvorili pár.

Koľkokrát sa v živote zriekame vlastnej slobody a identity, predstierame, že sme iní ako v skutočnosti, len aby sme niekam zapadli, aby nás prijali, aby sme v tom druhom vytvorili dojem, že sme ako on/ona?

Iné postavy vo filme zasa neboli ochotné zriecť sa svojej črty, zbaviť sa nejakého handicapu, hoci by to zlepšilo ich život...napríklad ísť na operáciu očí, aby videli lepšie. Tak veľmi lipli na definícii seba samých ako krátkozrakých, lebo by to pre nich znamenalo vzdať sa samého seba, prinútilo by ich to redefinovať sa. A možno by kvôli tomu stratili svojho krátkozrakého druha.

Mnohokrát lipneme na nejakej našej "vade" alebo skôr nevýhode, lebo nás definuje. Pozeráme sa na svet cez prizmu definície, ktorú si často vytvoríme my sami: vnímame svet okolo seba cez filter "som tučná", "som chorý", "sme zábudliví" a nechceme sa vzdať tohto vnímania seba samého a vnímania sveta cez seba samého v tejto podobe, hoci by sme mohli byť šťastnejší.

Tieto dni ma trápi, že nemám partnera. Frajera. Milého. Osobu podobného zmýšľania ako ja, s ktorou by som sa mohla deliť o zážitky a dojmy. 

Keď som bola malá, veľmi rada som sa hrávala s legom. Keď som si vymyslela, čo chcem postaviť a hľadala nejaký špeciálny diel, ku ktorému som potrebovala pár, hľadala som, až kým som ho nenašla. Vždy som bola presvedčená, že nájdem druhý taký diel, keď už som našla jeden. Bola som pevne presvedčená, že by predsa nevyrobili iba jeden. A vždy som ho aj našla. Aspoň v legu. V reálnom živote nie. Buď je to tým, že som nesmierne komplexná a som prototyp, alebo nekonečne prieberčivá a nikto mi nie je dosť dobrý, alebo jednoducho sa to so mnou nedá vydržať. V reálnom živote som doteraz alebo ja, alebo ten druhý, prípadne obaja naraz predstierali, že sme si podobní, že máme tú istú definujúcu črtu. Alebo sme skutočne istý čas verili, že ju máme, až kým prišlo vytriezvenie...

Zdá sa, že pre mňa nevyrobili lego-diel do páru....Vlastne, ruku na srdce: moja základná definujúca črta je tendencia k melanchólii, sebaspochybňovaniu, depresii. A ja a zrejme aj iní ľudia nechcú tráviť čas s takým človekom. Ja nechcem depresívneho partnera, veď by sme sa navzájom stiahli na dno. Avšak takých ľudí priťahujem. A ja ich odmietam, lebo sa nechcem stotožňovať s črtou depresívnosti. A ľudia, ktorí priťahujú mňa, ma odmietajú, lebo zo mňa cítia ten závan sebadeštrukcie, ktorý sa snažím prekryť vonnými tyčinkami a pozitívnym myslením....

Tak už mi nezostáva nič iné, len si rozmyslieť, na aké zviera sa premením, keď mi teda niet páru na svete...