BIELY MAK ALEBO O XENOFÓBII V EURÓPE 8/2015

Už som mala napísaný augustový článok o inej téme, avšak akosi nie je aktuálny.Niečo iné je naliehavejšie, niečo iné ma trápi tieto extrémne horúce dni na “dovolenke” na Slovensku. A tiež som spoznala biely mak.

V Galícii nemám telku, nesledujem politiku a keby aj, v správach väčšinou nespomínajú udalosti mimo Španielskeho kráľovstva. Správy nepokrývajú také široké geografické územie ako tu na Slovensku, kde sa spomínajú udalosti z Európy aj zo sveta v omnoho väčšej miere. Preto ma značne prekvapila situácia okolo utečencov/imigrantov/žiadateľov o azyl, ktorí sa tzv balkánskou cestou presúvajú od Srbska, Bulharska, cez Maďarsko a čiastočne cez Slovensko do rozvinutých (čítaj bohatých) krajín západnej Európy, hlavne do Nemecka. O probléme som vedela, ale z diaľky, spoza Pyrenejí som si neuvedomovala jeho intenzitu, rozmery, závažnosť a bezprostrednú blízkosť. Zaskočilo ma to.

Jedná sa o značne veľký nápor ľudí. Niektorí cestujú legálne verejnou dopravou, iní sa nechajú naložiť do rôznych dodávok a nákladných áut ako dobytok a ilegálne prekračujú hranice. Televízie nám ukazujú zábery, ako sa títo ľudia kopia v parkoch, na vlakovej stanici v Budapešti, v záchytných táboroch. Spia na ulici, kde sa dá. Videli sme však už aj zábery mŕtvol, naskladaných ako ľudský tetris v dodávke, kam ich prievozníci zavreli a akosi zabudli na prívod čerstvého vzduchu, tak sa tam tí ľudia, vrátane detí, jednoducho udusili.

Kto sú títo ľudia? Mnohí utiekli z domova kvôli vojne. Predstavte si, že sa celý váš doterajší život zrazu rozpadne na kúsky: byt, kde ste žili, zrovná so zemou bomba so všetkými vecami vo vnútri a možno zomrie niekto z vašej rodiny alebo priateľov. Nemáte čo jesť, nemáte čo piť, nemáte sa kde ani umyť, ani kde hlavu skloniť. Vy schytíte to najhodnotnejšie, čo vám zostalo a vydáte sa na púť- bez jedla, bez vody, bez toho aby ste rozumeli ľuďom v cudzej krajine. Ste natoľko zúfalí, že uveríte každému, kto vám povie, že vás niekam prevezie, dopraví, niekam, kde budete môcť žiť v bezpečí.

Niektorí možno zneužívajú situáciu a chcú sa dostať do Európy za iným cieľom. Určite sú medzi utečencami aj zlí ľudia. A možno aj teroristi, ktorí necítia úctu k ľudskému životu ako takému a ktorí nenávidia “náš” západný systém, a preto sa ho budú snažiť zničiť. Je možné, že prichádzajú aj takíto ľudia, avšak neznamená, že sú takí všetci.

Vlna prisťahovalcov prebúdza v ľuďoch primárny strach. Zaslepení strachom majú tendenciu vidieť teroristov vo všetkých imigrantoch. Bojíme sa neznámeho, toho, čo nepoznáme. Čo keď nám chcú vnútiť svoje náboženstvo? Čo keď nás chcú všetkých povraždiť (ženy predtým znásilniť)? Čo keď nám chcú vziať, čo je NAŠE?

Nuž, a čo je naše? Zem nepatrí nikomu, Zem má dostatok priestoru pre všetkých, dostatok obživy pre všetkých, dostatok medicíny pre všetkých. Všetci sme bratia a sestry, synovia a dcéry Veľkej Matky, Matky Zeme. 

Ľudia sa nedelia podľa farby pleti, ani podľa náboženstva, ani podľa výšky príjmu alebo príslušnosti k nejakému klubu. Jediné pre mňa prijateľné rozdelenie ľudí je na dobrých a zlých. Avšak zo strachu budeme vidieť všetkých ako našich nepriateľov a je dosť možné, že sa nimi nakoniec aj stanú. Ak si však budeme schopní navzájom pomôcť, ak zastavíme túto narastajúcu špirálu strach-násilie-strach-násilie, môže to byť aj inak. Namiesto toho, aby sme sa pozabíjali všetci navzájom, lebo každý v každom vidí nepriateľa, môžeme oddeliť zrno od pliev: nedovoliť, aby tí “zlí” ničili univerzálne hodnoty, akou je napríklad život (a tu podotýkam, že nielen ten ľudský), nech tí “dobrí” môžu tie hodnoty naďalej chrániť a rozvíjať.

Znie to naivne a idealisticky, však? Možno si pomyslíte, že mi zrejme chýba nejaké koliesko v hlave (a nepopieram, pravdepodobne aj chýba, ale nič si z toho nerobím) ak takto rozmýšľam. Veď zmením názor, ak mi niekto z tých imigrantov nejako ublíži, vravíte si. Áno, možno mi raz nejaký zlý človek ublíži, no ja dúfam, že v tom prípade nebudem zovšeobecňovať a nevyhlásim, že všetci ľudia sú zlí na základe jednej skúsenosti.

 

Tak som naivná, idealistka, možno to dokonca hraničí až s hlúposťou. Chcem veriť, že väčšina ľudí je dobrá, chcem veriť, že je možné žiť v súlade so sebou samým, v súlade s druhými ľuďmi, v súlade s Matkou Zem. Som ako ten biely mak, ktorý existuje popri tom klasickom modrom, len je iný, je ho menej na svete.

Samozrejme, aj ja mám strach. Strach, že niekto ublíži mne alebo mojim blízkym. Strach, že prepukne davová hystéria, že sa všetci necháme uniesť a ovládať strachom a neistotou a prestaneme rozlišovať, čo je skutočné a čo nie. Strach z násilia, vojny, ničenia, smrti. Strach, že väčšina ľudí sa nechá uniesť, uveria klamstvám a preventívne zaútočia. Strach, že väčšina ľudí je ako modrý mak. Ten bežný.