V prvom rade nám prerábajú byt: vymieňajú podlahu a maľujú steny postupne vo všetkých izbách. Začali obývačkou, ktorá je už hotová. Teraz sa postupne na týždeň-dva každá z mojich spolubývajúcich a ja presťahujeme do obývačky, kým nábytok a veci z obývačky budú až do konca prerábky smutne zapadať prachom na chodbe a "galérii", dlhej presklenej terase. Vlastne zažijeme sťahovanie v rámci jedného bytu. Najprv bývala v obývačke Sára, potom Laura, tento týždeň ja a nakoniec Eva. Efekt domino.
Druhá permanentná a hlavne nevyspytateľná zmena je zloženie obyvateľov bytu - delíme ich na stálych (tri spomenuté holky, dvaja psi a ja) a prechodných, vrátane iných psov.
Hocikedy ku nám prídu ľudia na obed, prespať, pokecať pri káve alebo čaji, mať akupunktúrne alebo psychologické sedenie alebo sa spontánne organizuje tvorivá dielňa vegánskej kuchyne.
Pravda je tá, že keď vchádzam do bytu, v mysli prejdem zoznam: kto je kde. Dnes je Sára na pohanskom krstení so svojou rodinou (bude krstná mama svojho synovca Erika), Laura ako každý deň o takomto čase, s výnimkou pondelkov a utorkov pracuje ako kuchárka-čašníčka spolu so svojou obchodnou partnerkou v ich vegánskom bare/reštaurácii. Eva je pravdepodobne niekde na pive s kamarátmi, kedže nesedí doma za počítačom a nepracuje na dizajne projektu, na ktorý získala zákazku.
No a ja sa chystám na predstavenie brušného tanca o 23.00 v jednej koncertnej hale. Tentoraz ako diváčka.
A ešte existuje jedna veľká kvalitatívna neznáma v našej neustále sa meniacej rovnici, šachovnici, kde sa neustále presúvajú veci, priestory, ľudia a zvieratá. Ešte prichádza premenná psychologicko-emocionálneho rozpoloženia a vývinu jednotlivých postáv: jedna je unavená, druhá nahnevaná lebo ju zradil blízky človek, tretia haluzí non-stop v jednom kuse, ďalšiu bolí brucho lebo má menštruačné dni atď.
No a potom ešte informácie o ľuďoch, ktorí nie sú prítomní, ale sa u nás doma komentuje ich účinkovanie v spoločnosti, existenciálne zážitky a analyzovanie ich pohnútok psychologického pozadia. Nenudíme sa skoro nikdy. Čo k tomu dodať? Že na článok to stačí:)
No hay comentarios:
Publicar un comentario