Ak sa chcete v Galícii niekam dopraviť nemáte vlastné auto, máte to ťažké. Ak k tomu pridáme moju nutkavú potrebu mať pri sebe svojho psíka, je to úplne nemožné, nakoško psy majú v Španielsku odopreté právo cestovať tak vlakom ako aj autobusom, ak vážia viacej ako 5 kg.
Ešte s takou čivavou v prepravovacom boxe by som bola prijateľná, ale môj Frodo, katalánsky pastierky pes, tzv. gos d´atura, hoci je pre mňa môj peque (maličký)so svojimi sedemnástimi kilami je v autobuse a vlaku už canis non grata.
Okrem toho, v Galícii zabudnite na úžasne fungujúci systém SAD. V prvom rade, existuje niekoľko súkromných autobusových spoločností a medzi sebou zásadne nekomunikujú.
Ak teda potrebujem ísť niekam, kam nechodí praimy spoj, je pravdepodovné, že musím zavolať dvom rôznym spoločnostiam a dúfať, že budem mať čas presadnúť. Okrem toho, v Santiagu mi poskytnú informácie ohľadne odchodov a príchodov len v danom meste. Ak teda budem presadať v inom meste, musím zavolať na autobusku toho mesta, aby som sa dozvedela ich časový rozvrh.
Mestké autobusy sú tiež sranda, lebo sa nevie, presne o koľkej pôjde daný autobus cez tú-ktorú zastávku. Vie sa, že autobus premáva každých x-minút a vie sa odchod z východzej stanice, avšak nikde nie je napísané, koľko času uplynie, medzi tým ako autobus vyrazí z východzieho bodu a dorazí na zastávku, kde čakám ja.
Na zastávkach tiež zásadne nie sú mapy, takže človek, ktorý nepozná mesto, nemá šancu pochopiť, na základe zoznamu pre neho neznámych ulíc, kam by ho daný spoj zaviezol. Pre tých, ktorí majú radi nevyspytatešnosť a dobrodružstvo, to môže byť celkom zábavné. Pre tých, ako ja, ktorí sa niekam potrebujeme dostať v obmedzenom čase,je to čisté zúfalstvo. No a preto mi prišiel systém nemeckej verejnej dopravy ako balzam na dušu: na zastávke človek presne vie, čo môže čakať Na každej zastávke je informácia, koľko času zostáva, kým príde požadovaný spoj, trasa ktorího sa presne vie dopredu podľa vyloženej mapy a absentuje časovo-priestorové tajomstvo, ktorým je opradený systém verejnej dopravy napríklad v takom Santiagu.
V Drážďanoch som sa zúčastnila festivalu umenia nových médií a organizátori sa ma vopred nespýtali, či nie som náhodou vegetariánka alebo vegánka (čo som a nie je to náhodou), lebo je to pre nich samozrejmé, že vždy ponúkajú gastronomickú alternatívu k tak rozšírenému omnivorizmu, teda ľudovo povedané všežravosti.
V Španielsku to máme ako vegetariáni alebo vegáni (o ostatných úchylkách ani nehovoriac)veľmi ťažké. V reštaurácii sa nestačí spýtať, či dané jedlo neobshuje mäso. Toto slovo (carne) pre niektorých znamená len toľko, že jedlo neobsahuje červené mäso, čo však nevylučuje nebezpečenstvo kontaminácie daného pokrmu hydinou, rybami alebo morskými potvorami. Alebo dokonca môže rafinovane skrývať časovanú bombu vo forme bujónu. Do šalátov zásadne pridávajú tuniaka, veď predsa iba zo zeleniny by sa ščlovek nenajedol, ba čo viac, zaručene by do troch hodín umrel na podvýživu. No a ten šalát zásadne volajú ensalada vegetal, teda rastlinný šalát, alebo majú rastlinné sendiviče a bagety, tiež zásadne s tuniakom.Stalo sa mi, že som sa ľudí pracujúcich s jedlom (kuchári,čašníci) drzo spýtala, či je teda tuniak rastlina alebo zviera a bohužiaľ, niektorí sa nad tým na dlhú chvíľu zamyslia...
V Nemecku som tieto problémy nemala. Nemusela som sa nič pýtať, ani vysvetľovať, ani strácať vieru v opodstatnenie ľudstva na anšej planéte. Tam si z hodín biológie pamätajú, čo je zviera a čo rastlina a že mušle, hoci nemajú oči ani mozog, patria medzi zvieratá a tým pádom sú vylúčené z vegetariánskej stravy.
Chvála buď teda strednej Európe, hoci sa tam stmieva o dve hodiny skorej a niektoré veci sú až príliš organizované a upäté.
No hay comentarios:
Publicar un comentario