ŽIVOT JE AKO VIETNAMSKÁ POLIEVKA....SLADKOKYSLÁ 1/2024

Čím som staršia, tým viacej vnímam život ako sladkokyslú polievku.

Už roky si píšem denník takmer denne a pravdu povediac, je to pre mňa obrovská frustrácia, že nedokážem zachytiť hádam ani polovicu pocitov, čo sa cezo mňa denne preženú ako oblaky po aprílovej oblohe. Častokrát prežívam pocity, no nie som schopná vyjadriť ich slovne, a tak sú tie denníkové záznamy väčšinou len schématickým zachytením môjho života, len trápne zoznamy aktivít a základné príručky emocionálnych vnemov. A zrejme je to tak aj v prípade týchto článkov, v ktorých sa nešikovne snažím zachytiť nejaké vnemy/ postrehy/ pocity, no tiež mi unikajú pomedzi prsty a pero/ klávesnicu ako púštny piesok. Prípadne lanský sneh.

Mimochodom, po desiatich rokoch pravidelného písania rýchlosťou jeden článok za mesiac, som zrazu prestala. V decembri minulého roka som sa chvastala, že som napísala zadarmo a načas 120 článkov a zrazu to prestalo mať zmysel: reku veď načo, keď to beztak nik nečíta...A vraj, že veď to píšem sama pre seba, lebo mi to robí radosť. A to je pravda. Radosť mi to robí a možno to má aj nejaký presah a nedajbože pozitívny dopad na existenciu iných indivídií (indivduov?). Alebo ôv?

Nuž teda. Sladkokyslá polievka. Vietnamská, ale mohla by byť aj čínska, všeobecne ázijská. Okrem toho, že čas sa nesutále zrýchľuje, vnímam polarity stále intenzívnejším spôsobom.
Želám si, aby čas prešiel, aby už bol večer/víkend/ koniec školského roka, lebo som už unavená. No potom mi je ľúto, že ubehol čas rýchlo, ani sa nenazdáš: dni, týždne a mesiace sa len tak mihajú pred očami, akoby cestovali rýchlovlakom. Nostalgiu za včerajším dňom strieda úžas nad tým, že už je zrazu zajtra a už cítim nostalgiu za dneškom. Je to, akoby si vyskočila do vzduchu, no kým dopadneš, Zem sa otočí a už dopadáš na iné miesto.

A okrem toho, všetky tie emócie. Smútim nad zákonom života, ktorý nepopustí zo svojej železnej disciplíny: všetky živé tvory ochorejú a umrú. Znova a znova zažívam straty, ktoré mi zakždým pripomenú všetky straty predchádzajúce.
No potom ma dojmú slnečné lúče presvitajúce cez listy stromov pri rannej prechádzke.
Plačem pri videách šteniatok na sociálnych sieťach.
Spoločne plačeme s partnerom, keď sa objímeme a uvedomíme si, aké máme šťastie, že sme sa spoznali.
Empaticky prežívam emócie svojich blízkych, plačem nad ich zármutkom, jasám nad ich radosťou.
Žasnem nad existenciou.
Tajím dych nad krásou a tajomnosťou vesmíru.
Zúfam si z poznania, že čím ďalej, tým menej viem o hocičom.
Desím sa dňa, keď prestanem vedieť aj to, že nič neviem.
Snažím sa inšpirovať, predať iskru.
Počúvam.
Pozorujem.
Vnímam. Zúfam si.
Otravujem sa.
Nadchýňam sa.
Trpím.
Milujem.
Žijem.
Banujem.
Obávam sa.
Rezignujem.
Bojujem.
Žasnem.
Nudím sa.
Nestačím sa čudovať.
Zažívam.
Prežívam.
Prežúvam.
Píšem.
Plánujem.
Improvizujem.
Snívam.
Blížim.
Krivdím.
Súdim.
Súžim.
Súžijem.

Život je ako sladkokyslá vietnamská polievka. Dobrú chuť.

DECEMBROVÁ DIVULGÁCIA TALENTOV 12/2023

Už niekoľko rokov si koncom decembra vyhodnocujem uplynulý rok. Používam na to otázky zo zošita coachingu YEAR COMPASS (odporúčam, môžete si ho stiahnuť TU).

Vyžaduje si to síce dosť času, aby si človek spravil predstavu, kde sa nachádza, aký kus "cesty" za ten rok prešiel a hlavne akým smerom sa chce v nadchádzajúcom roku uberať, čo je veľmi dôležité, no stojí to za to.

Robím si teda ročné vyúčtovanie, inventúru vlastného života a znova prekvapujem samu seba, koľko som toho za tento rok stihla. Som na seba hrdá, koľko som toho vytvorila, mám špeciálne rada, keď niečo zrecyklujem a využijem na tvorbu niečoho nového: občas sú to ručné práce (ozdoby, kostýmy na tanečné vystúpenia), občas nápady, ktoré zostali niekde na dne šuflíka, oprášim ich a spojazdním, vypustím do obehu- ako napríklad kurz Public Relations, ktorý som vypracovala a odučila pred 8 rokmi v Santiagu, na ktorý som si spomenula a zistila, že je celkom aktuálny, a že by o neho mohol byť záujem aj v kruhoch, v ktorých sa momentálne pohybujem.

Veľký úspech tohto roka je pre mňa tento samý článok, ktorý práve čítaš, lebo som ním dovŕšila 10 rokov písania článkov na blog Bez maku ani deň: nikto ma do ich písania nenútil ani nenaháňal, nikto mi za ne (zatiaľ) neplatí, a predsa som mesiac čo mesiac napísala a uverejnila článok za posledných 10 rokov...
Bola by som nesmierna rada, keby ich nejaké vydavateľstvo chcelo uverejniť v knižnej podobe a zaplatiť mi. Hehe.

Okrem toho, že vyhodnocujem rok uplynulý, zároveň plánujem rok nastávajúci. Zasievam semená budúcich projektov. V rámci reštrukturalizácie mojich pracovných aktivít (chcela by som mať menej pravidelných hodín a viac špecifických workshopov, lebo som už unavená zo šoférovania 300-350 km týždenne) sa venujem divulgácii svojich talentov: rozoslala som mnoho emailov s ponukou aktivít a workshopov, ktoré by som chcela robiť. Rozhadzujem siete na všetky strany a som presvedčená, že sa mi nimi podarí zachytiť mnoho rýb v podobe zaujímavých pracovných príležitostí.

Prajem nám všetkým dobrý rok.

MAGOSTO 11/2023

November je v Galícii mesiac, kedy sa organizujú spoločenské stretnutia pod názvom MAGOSTO. Oslavujú sa na svätého Martina 11/11 alebo niekedy okolo toho dátumu. Tu neplatí pranostika, že Martin na bielom koni chodí. Práve naopak: v tomto období sa zvykne na niekoľko dní otepliť. Pre mňa je to trochu ako jesenné Vianoce, lebo sa stretnú známi a rodina, hoduje sa a oslavuje. Hlavne sa oslavuje úroda gaštanov, tie na Magosto nesmú chýbať, nech už je zvyšok menu akýkoľvek. Mňam, pečené gaštany. Najviac sa to oslavuje v našom kraji Ourense, kde sa väčšina tých gaštanov dopestuje.

Zaujalo ma, keď som o týchto zvykoch rozprávala svojmu otcovi, ktorého materinským jazykom je maďarčina, ako to on postrehol: Mag osztó (čítaj mag ostó) by sa dalo vyložiť ako rozdávanie, rozdeľovanie semien. "Mag" semeno, semienko, jadro a "osztani" rozdávať, rozdeľovať. A možno to nie je až taká bláznivá teória, keďže, ako som bola spomenula, vždy sú prítomné pečené gaštany, o ktoré sa všetci delia.

Je to veľmi pekná tradícia, poschádzajú sa susedia z celej fary alebo dediny a strávia spolu čas, často nechýba okrem dobrého jedla a vína aj živá hudba. Tento rok som bola na Magosto až trikrát. V okrese A Teixeira sa nás zišlo zo 60- 70, hrala nám vynikajúca kapela, zatancovali sme si. Kým v iných okresoch sa tancuje v pároch, my sme tancovali v kruhu, držiac sa za ruky starí s mladými, dospelí s deťmi, starousadlíci a novoprišelci, Galícijčania a cudzinci z rôznych kútov sveta, alternatívni a stará škola. Ďalšia oslava Magosto bola v rámci našej dediny-lazu Lumeares, kde nás bolo menej, cca 25-30. Tiež sme mali hudobný sprievod celé popoludnie, ľudia si zaspievali rôzne ľudovky, ale sa aj tancovalo. No a ešte sme si s niekoľkými priateľmi spravili mini-Magosto, gaštany sa piekli na vatre, každý doniesol dačo pod zub.

So zábavou, dobrou hudbou a spoločnosťou, s plným bruchom a pohárom vína sa človek ľahšie postaví zoči-voči prichádzajúcej zime, chladu a temnote. Pomaly začneme vymieňať jesenné ozdoby vo forme tekvíc, listov a hríbov za stromček a svetielka, no pocit útulnosti a spolupatričnosti typické pre Vianočný čas je už vytvorený.

MORENINA DAŇ alebo VŠETKY MOJE PSY 10/2023

"...smrť každého človeka umenší mňa, lebo ja som súčasťou človečenstva; a preto sa nikdy nepýtaj, komu zvonia do hrobu; zvonia tebe.“ — John Donne

V deň, keď som si porezala prst nakose, som ten moment prežívala znova a znova, ako v spomalenom filme: nielen bolesť, ale aj pocit odporu, keď sa mi čepeľ zarezala do mäsa...na druhý deň sa mi to v hlave premietlo už len desaťkrát menej, a na tretí deň som si na tie detaily spomenula už len zopárkrát. Taká je realita: as postupne otupuje bolesť a rozmazáva detaily, ktoré prestávajú byť akútne. S bolesťou, kosou a smrťou súvisí tento článok. Dnes zomrela jedna moja priateľka, Morena si vybrala svoju daň.

Bol to pes, ale aj tak to bola moja priateľka, trávili sme spolu čas a mala som ju rada. Dnes som sa s ňou bola rozlúčiť, keď už nedýchala a vybaavujem si jej sklený pohľad a kvapku krvi na labke po vstreknutí injekcie, jazyk vytŕčajúci spomedzi zubov. Dnes je tá bolesť akútna, ostrá. Z hĺbky mojej duše vytiahla latentnú existenciálnu bolesť, smútok z entropie. Všetci ochorieme, zostarneme, zomrieme. Tak to má byť, no je to bolestivé.
Plačem za Campanillou, sučkou mojej susedy, s ktorou sme spolu žili dom vedľa domu posledných 7 rokov. Plačem za všetkými psami, ktoré som kedysi ľúbila a tiež umreli, plačem za všetkými, ktorých ľúbim a viem, že tiež raz odídu. Všetkých blízkych ľudí čaká rovnaký osud. Plačem nad deťmi, čo umierajú v pásme Gazy, na Ukrajine, v Afrike, na celom svete. Plačem nad utrpením všetkých živých tvorov.

Camapanilla v španielčine znamená zvonček. Meno dostala z príbehu Peter Pan podľa víly: v slovenskom preklade to bola víla Cililing, v španielčine Campanilla, teda zvonček. Suseda ju adoptovala od jedného nzámeho, ktorý sa odsťahoval a nemohol sa o ňu postarať. Mohla mať asi rok, keď prišla ku nám. Zo začiatku so mnou chodila na všetky pechádzky: keď som ráno vyšla z domu s mojimi psami a počula vrznúť bránku, už utekala. Časom spohodlnela, uvedomila si, že má vlastne lenivú povahu, tak s nami chodila na extra prechádzky len občas. Samozrejme, prechádzala sa s ňou jej panička. Na večernú prechádzku okolo pol jedenástej sme však chodili vždy spolu: kým si naši psy vybavovala posledné večerné cikanie, my sme si so susedou porozprávali, o sme v ten deň zažili, prípadne klebery, čo sa niektorá z nás dozvedela.

Často som si Campanillu doberala, že je ako hurka, lebo sa neľúbila moc hýbať. Za posledné týždne vychudla na kosť. Nakazila sa neliečiteľnou chorobou leishmaniózou, nepomohla ani agresívna liečba, a tak sa ju useda rozhodla dať uspať, aby netrpela. Bol to dobrý psík, pomáhala susede zavracať ovce, a potom aj jesť ich zvyšky. Mala veselú povahu. Nemala rada, keď jej chytali uši, strašne sa bála, keď hrmelo (zjavila sa u mňa doma a zaliezla pod posteľ). Raz som ju zmlátila, keď som ju nachytala so sliepkou medzi prednými labami, ako jej veselo vyšklbáva perie. Dostala palicou. Nie veľmi, aby som jej neublížila, ale dosť, aby pochopila, že to sa nesmie. Pochopila.

Môjho prvého psíka som mala 13 rokov. Rasa puli, meno Puli. Mala som ju veľmi rada, hoci som sa o ňu možno nevedela starať tak dobre, ako by si zaslúžila. Dnes ľutujem, že som jej nevenovala viacej času. Na boku jej narástol veľký nádor, umrela pred mojimi očami, keď sme sa aj s mamou vracali z prechádzky. Zrejme jej zlyhalo srdce. Pochovali sme ju pod orechom v záhrade u babky.

Mama si o niekoľko rokov zadovážila ďalšie šteňa puliho. Dala som jej meno ja, hoci som s ňou strávila málo času, nazvala som ju Gaia. Po štátniciach som odišla z somu, vracala som sa už len na dovolenku. Pamätám si, že som prišla na pár dní z Talianska. Mama bola akurát v práci a Gaia sa ma veľmi zľakla, keď som otvorila dvere na byte...utekala až do zadnej izby. Gajka bola milý psák, žila asi 10 rokov. Keď dostala porážku, ochrnula je polovica tela. Na prechádzke padal, nemohla chodiť, mama ju kŕmila, lebo pol papule mala tiež ochromenú. Trápila sa tak asi ja dva týždne, tiež vychudla, až kým nedostala druhú porážku.

Prešlo niekoľko rokov, počas ktorých som nemala vlastného psa. S priateľom sme sa "namotávali" na psov jedného známeho? najprv to bol vlčiak Koke a potom chlpatá sučka Lúa. Až sme sa rozhodli vziať si z útulku portugalského vodného psa menom Groucho (ako jeden zo štyroch bratov - komikov Groucho Marx). Pamätám si na deň, keď prišiel poštou v balíku z útulku. Ja som bola v ten deň ako dobrovoľníčka Priateľov Zeme pomáhať v Santiagu ne jednej akcii, po nej som šla vlakom do Catoira. Na stanici ma čakal priateľ a náš pes.
Groucho bol s nami priobližne desať rokov. My sme sa s priateľom medzitým rozišli, Groucho zostal u neho. Narástol mu veľký nádor, tak ho nakoniec tiež uspali. Strávila som s ním náš posledný spoločný deň na rozlúčku na jeho obľúbenom mieste, pri jazere. Ako vodný pes miloval vodu, plávanie. Kým sa on šťastne čľapotal, ja som zvyšovala objem jazera slzami.

Kým sme mali Groucha, mala som jednu sučku. Ja som túžila mať ešte jedného psa, konkrétne bulteriéra. V útulku sme našli Shivu, kríženca bulteriéra a pitbula. Musela som si vybaviť špeciálne povolenie na držanie psa považovaného za nebezpečnú rasu. Shiva bola doma láskyplná, avšak vonku sa premenila na zabijáka mačiek. Utekala z parku a drhla pouličné mačky. Raz sa dokonca jednej panej šupla do dvora a podrhla jej sliepky. Keď už mala na rováši zo 15 mačiek, rozhodli sme sa ju vrátiť do útulku...aký bol jej ďalší osud, netuším. Tiež to bola smutná rozlúčka.

Ďalší psík v mojom živote -ešte stále- je Frodo. Toho sme adoptovali s tým istým priateľom po Shive. Chodievali sme do jednej alternatívnej komunity, najmä sa jedným kamarátom. Pri jednej príležitosti mal asi trojmesačné šteniatko so zlomenou labkou. Vraj sa prepadlo cez dieru na dlážke a už dva týždne chodilo so zlomeninou, no náš známy nemal prostriedky na to, aby ho vzal k veterinárovi. Keď nás prvákrát uvidelo, vyjadrilo celou svojou bytosťou: "Práve som vás spoznalo a už vás veľmi ľúbim." Tomu sa nedalo odolať. Majiteľovi sme navrhli, že šteňa vezmeme k veterinárovi, zaplatíme výdavky, aby ho dal do poriadku a dovezieme mu ho späť. On na to, že si ho máme nechať...a tak je Frodo dodnes súčasťou môjho života a je to tvor, ktorého najviac milujem.
Doviezli sme ho do Santiaga a predstavili našim známym psíčkarom: v meste sme sa poznali takmer so všetkými ľuďmi, čo chodili venčiť nejakého štvornohého miláčika. Predstav si: spravili medzi sebou zbierku a vyzbierali cca 50-60€, aby nám finančne pomohli s Frodovou operáciou! Tá dopadla dobre: veterinár je pre mňa najväčší hrdina. Frodo má v kostiach šróby, ale už 13 rokov chodí, skáče, pláve, dokonca so mnou donedávna chodil aj behať. Teraz je to už pre neho príliš únavné.

Súčasťou mojej svorky je už 6 rokov ďalší portugalský vodný pes, ktorého som nazvala Wuchi (viď čínska filozofia Tao). Tohto si adoptoval môj bývalý priateľ po tom, ako zomrel Groucho, no nevydržal s ním ani rok. Wuchi bol v meste hysterický, vystrašený, štekal v jednom kuse absolútne na všetkých a na všetko, totálne neurotický. Môj bývalý priateľ ma veľmi dobre pozná a vedel, že keď predo mnou spomenie, že má už psa plné zuby a chce ho vrátiť do útulku, ja prevezmem zodpovednosť. Tak sa stalo, že mám dvoch psov. Wuchiho stav sa zlepšil, už nie je taký ustráchaný a neurotický, ako keď prišiel. Tu na lazoch si žijeme v kľude bez hluku mesta, bez áut a motoriek, bez cudzích ľudí, no pre istotu na cudzích šteká a je absolútne nedôverčivý. Má smolu, lebo vyzerá ako plyšový macík: hebučký a mäkučký, tak ho chcú všetci chytať a on z toho má panické záchvaty. Nuž, život sím nie je vôbec jednoduchý, ale veľmi ho ľúbim a on mi to opláca množstvom psej lásky a slín.

Ešte tu je Mudi, psík mojej mamy, s ktorým som strávila posledný rok. S tým bolo tiež ťažko, nakoľko je úplne nevychovaný, takže som musela trpieť hysterické pišťanie a vrešťanie šesťkrát denne: štyrikrát, keď sme šli na prechádzku a dvakrát, keď som sa vracala z práce. Ale ako vraví môj terajší partner: je to Božie zvieratko a musíme ho mať radi také, aké je (alebo lepšie povedané, aj napriek tomu). Okrem mojich milovaných psov Frodo a Wuchi, mám blízky vzťah so psami mojich susedov: Lola (patrí Ane), Folkie a Badu (patria Cándidovi), León (majiteľ José)...to sú moji štvornohí priatelia, medzi ktorých patrila aj zosnulá Campanilla. Vďaka Stvoriteľovi za tieto úžasné tvory, ktoré nás učia milovať, radovať sa zo života a žiť v prítomnom momente!

7 DNÍ, 7 DNÍ, BEZ MAMY ZA 7 DNÍ....KEDY PRÍDE POSLEDNÝ? 9/2023

Názov tohto článku som prevzala z trápnej pesničky trápneho seriálu, ktorý som videla v detstve. Išlo o to, že matka rodiny odišla rodiť a jej manžel a prvé dieťa zostali doma a počítali dni, kým sa vráti z pôrodnice. Aj ja som takto počítala dni - doslova už od marca, keď som kúpila letenky na september (kamarát Michal mi nastavil takú countodown aplikáciu, kde som si to mohla sledovať). Ako na vojne strihajú meter, aj ja som počítala dni do piateho septembra, keď som odletela s mamou a jej sučkou na Slovensko a nechala ich tam.

Samotná cesta bola strastiplná, lebo sme na letisko prišli nadoraz mala som veľký stres, že sa nám nepodarí byť načas v lietadle.
Ale všetko sa to podarilo: 8 hodinové šoférovanie do Madridu, let do Viedne, kde nás už chvála Bohu čakal kamarát Juraj a zaviezol nás až do Zvolena. Zovrelo mi srdce, keď sme o druhej nadránom vystúpili z auta a moja mama nespoznávala okolie svojho bydliska, hoci sme stáli rovno pod oknami jej panelákového bytu. Čas však všetko uhladí, utrasie, takže si postupne znova privykla, že je doma a predpokladám, že sa tam už teraz, po niekoľkých týždňoch, cíti opäť pohodlne...
Ja som sa odvtedy už tiež vrátila domov. Prvý deň mi dom prišiel prázdny, bolo mi smutno: videla som ju vo všetkom: dvor, ktorý by ona pokosila a pozametala, kompost, ktorý by ona vyniesla, prázdne miesto po jej veciach, kopec šaststva, ktoré mi prerobila, poopravovala, kopec tanečných kostýmov, ktoré mi ušila, hysterické štekanie, ktorým ma doma vítala sučka Mudi...postupne si však zvykám a znova vychutnávam kľud, mať svoj domov len pre seba. Nemusím tŕpnuť, či mi v noci mama nevtrhne do izby alebo sa obávať, že zabudne vypnúť plyn alebo vytiahnuť zo zástrčky žehličku...dvere, čo majú byť zatvorené, aby dnu nevošla mačka, zostanú zatvorené a okná, čo chcem mať otvorené, aby sa vetralo, zostanú otvorené. Tiež mám pocit, keď spolu voláme, že znie veselo, že sa znova udomácnila, robí si svoje veci. U mňa sa mala dobre, ja som jej vyvárala a starala sa o program, no tu bola napoly zavretá v klietke: bezo mňa nemohla ísť nikam, akurát tak do lesa.
Jednak preto, že žijem na lazoch a všade je treba auto a jednak preto, že sa nebola schopná po španielsky naučiť ani jednu súvislú vetu. Vo Zvolene má väšiu slobodu si robiť, čo chce, aj keď sa zasa nebude o seba tak starať, najmä čo sa týka stravovania. Najdôležitejšie, na čo mi to celé poslúžilo je, že sme spolu zažili veľa vecí, vytvorili sme si spomienky, z ktorých už budem čerpať do konca života. Mala som s ňou totižto prakticky iba zážitky z detstva, už menej ako seberovná, dospelá osoba, keďže som od 18-tich rokov už trvalo nežila s ňou -iba cez víkendy, prázdniny a dovolenky.

Záver. Aký je záver? Nie je žiadny. Život sa neustále vyvíja a mení, raz sme šťastní, raz nás to bolí. Nekončí to nikdy. Či...?

AQUABELLA a DOVOLENKOVÁ SEZÓNA 8/2023

Tento článok bude ako sendvič: vrstva chleba, vrstva plnky a zasa chleba. V tomto prípade problém so susedmi, Aquabela, problém so susedou. Bohužiaľ aj v auguste pokračovali moje konflikty so susedmi, takými, čo sú tu len počas dovolenkovej sezóny, takže v skutočnosti sa neviem dočkať, kým tá sezóna skončí, aby nás tu už nechali na pokoji.
Napríklad susedia na konci našek krátkej ulice; strávia tu každoročne iba jeden mesiac do roka, ale požadujú, nech sa kvôli nim pomení celé okolie počas celého roka. Napríklad trvajú na pouličnom osvetlení ulice, ktorá má iba 50 metrov, štyrmi lampami, ktoré nielenže zbytočne míňajú energiu a vytvárajú svetelenú kontamináciu, ale jedna z nich bola dokonca umiestnená tak nešťastne, že mi cez okno svietila rovno do tváre, keď som ležala v posteli. Ja som vystavená nadbytočnému umelému svetlu každú noc, aby oni mali osvetlenie tých 30 dní do roka, ktoré tu strávia....
Tiež im strašne vadí môj kompost, ktorý je na mojom pozemku, na druhej strane verejnej cesty od ich bránky. Vraj je tam veľké množstvo múch a ôs, čo však nie je pravda- to by som si bola bývala všimla, veď tam chodím vynášať zvyšky každý deň.
Nuž tak, ako sa oni musia zmieriť s tým, že svet nie je dokonalý a nezodpovedá ich predstavám, lebo majú na tri metre od bránky cez cestu kompost, ktorý si nikto ani len nemusí všimnúť, keď ide okolo, tak aj ja sa musím zmieriť s tým, že svet nie je dokonalý a podľa mojich predstáv, lebo mám jeden mesiac do roka susedov, ktorých strašne obťažuje môj kompost na mojom pozemku a možno celá moja existencia vôbec...

Pozitívna vec je, že sme tento rok v našej dedine obnovili oslavu "Espantallos" (to znamená strašiaky, v zmysle strašiaky v poli na odohnanie vtákov od úrody), ktorá sa neorganizovala od plándémie.To bola odysea, kým sme sa k tomu dostali, lebo ten, čo to odjakživa organizoval, sa pohneval s tými, čo to šli organizovať tento rok. Najprv spolupracoval, potom vyhlásil, že nebude spolupracovať, potom všetci ostatní vyhlásili, že nebudú organizovať nič, potom sa on ospravedlnil a pristal na spoluprácu, ostatní prijali ospravedlnenie a pristali na spoluprácu, potom on znova vyhlásil, že nemieni spolupracovať....skrátka a dobre sa nám to nakoniec podarilo zorganizovať: zišlo sa nás zo 50 ľudí, väčšina prezlečená v kostýmoch, lebo táto oslava je niečo ako karneval v lete. Šli sme v sprievode so živou hudbou ako v Kusturicových filmoch cez dedinu a mali zastávky, kde sme jedli, pili, tancovali. Bola dokonca aj tombola. "Čože je to za veselie, keď sa obloky celie. Pálenku vypime a obloky vybime!" Nuž a ja som bola prezlečená za Aquabella (bella po španielsky znamená krásavica) - akoby akvabela zo synchronizovaného plávania. Tie sú väčšinou krásne a štíhle. No ja som bola kráska ironicky: mala som na sebe tie najohavnejšie plavky na svete, otrasnú kúpaciu čiapku a nevskusné gumené sandále, domaľované chlpy na nohách a okolo plaviek, fúzy a spojené obočie, no a hlavne zhrbené držanie tela s vypučeným bruchom, čo aj z najkrajšej ženy spraví škratu. Škaredé držanie nevyváži ani štíhla postava, ani dva kilá šminiek.

Pokračujem vo vrstvení sendviču: ďalší konflikt s ďalšou susedou, ktorá v našej oblasti trávi iba dovolenkovú sezónu. Predtým tu síce bývala, no nikdy sme nemali bližší vzťah. Nebudem opisovať celý vývoj konfliktu, to by vydalo na jednu celú telenovelu, hoci sa to celé odohralo v časovom rozpätí dvoch dní. Išlo o to, že nebola pozvaná na jednu párty, čo sme s priateľom organizovali pre iných hostí...no nakoľko títo hostia a ona sú dobrí priatelia, nakoľko deti týchto hostí a jej deti sa kamarátia, tak mala pocit, že mala právo byť pozvaná tiež. Opakujem, oslavu navrhol môj priateľ, no ona spravila cirkus mne, lebo sa cítila ukrivdená. Vyčítala mi, že nemáme bližší vzťah (čo je podľa mňa zodpovednosť oboch strán) a zašla tak ďaleko, že tým pozvaným hosťom nahučala do hlavy, že vlastne tam nechceme ani ich, lebo nám vadia ich deti...a tak už ani oni nemali chuť k nám prijsť. Skrátka a dobre, strčila sa niekam, kam ju nikto nevolal a pokazila radosť iným, lebo ona nebola pozvaná (spolu s cca 7 miliardami ľudí, čo žijú na tejto planéte), niečo v štýle trinástej sudičky, ktorá sa nasrala, keď s ňou nerátali a prekliala Šípkovú Ruženku.

Potom sa tvárila, že sa nič nedeje, že to bolo nedorozumenie, veľmi sa chcela stretnúť a vysvetľovať niečo, čomu som ja nechcela venovať už ani sekundu. Dokonca sa vnútila na stretnutie, kde som bola s inými ľuďmi a vynucovala si pozornosť, kedy som ju už jasne odmietla. S tou osobou nechcem mať vôbec nič spoločné, nemám záujem jej venovať ani minútu môjho vzácneho času. Nezáleží mi na tom, akú mienku si o situácii a o mne vytvorí, len ma hnevá, že ovplyvnila druhých a ich mienku o mne. Prišlo mi neuveriteľné, že existujú ľudia tohto typu, ktorí sú schopní vytvoriť problém z ničoho nič, a ešte aj zavariť druhým. Má to však svoje výhody: aby som zahnala pocity úzkosti, ktoré mi tento incident vyvolal, som štyri hodiny luxovala kuchyňu, čo som bola odkladala od jari. A okrem toho sa poučím do budúcnosti nepripustiť, aby sa niečo podobné zopakovalo - zastaviť podobné situácie hneď na začiatku. Ešteže tieto toxické osoby odídu spolu s lastovičkami, keď začne pofukovať jesenný vietor a v našom údolí bude opäť pokoj...

ANANANAGLORIA 7/2023

Pre mňa končí "školský" rok- väšinou mávam hodiny od októbra do konca júla a už niekoľko týždňov som prepracovaná. Mám nervy na dranc a vďaka tomu som mala za jeden týždeň konflikt s troma ľuďmi.

Prvý bol so susedou, ktorá sa volá Ana a pohádali sme sa kvôli psom. Táto hádka mi svojou podstatou pripomenula konflikt s inou Anou, s ktorou som chodila na hodiny bojového umenia. Nuž a tretia Ana pracuje v novootvorenej reštaurácii, kam som chcela vziať miestnu skupinu jógy na obed z príležitosti konca školského roka. Tento konflikt predĺžila Gloria, ktorej sa nepáčilo, ako som sa v danej situácii zachovala (bez toho, aby poznala všetky okolnosti) a rozhodla sa do mňa bodnúť imaginárnu dýku, ako pravidelne robieva približne raz do roka.

Situácia so psami a susedou Anou sa tiež len zopakovala, už predtým sa stalo niečo podobné: o to viac ma to rozzúrilo, lebo som sa opäť ocitla v situácii, v ktorej sa cítim bezmocná. Anina sučka napadla môjho psa Froda. Klbčili sa pri jej nohách, pod otvorenými dverami na aute, takže som sa k nim nemohla dostať, aby som ich oddelila, lebo Ana sa dlhé sekundy nevedela odstúpiť, aby som tie dvere mohla zavrieť, aby som mala prístup ku psom a mohla ich oddeliť. Keď sa mi to konečne podarilo a chcela som sučku, ktorá konflikt vyvolala, pokárať (imitujúc uhryznutie psa), jej pani sa medzi nás dve postavila a tak mi vlastným telom zabránila v slobodnom konaní. Jej argument je, že mám nechať, nech si psy medzi sebou vyriešia dominanciu. Predpokladám, že by to prestalo byť platné, keby si nejaký pitbul alebo rotweiler potreboval dokazovať dominanciu nad jej sučkou. Druhý argument bol, že nemám prenášať problémy medzi psami ohľadne dominancie na ľudskú úroveň, ona však spravila presne to: v hierarchii postavila svoju sučku nielen nad môjho psa, ale aj nado mňa. Jej suka totižto môže robiť, čo chce, vrátane agresívneho správania sa, no ja nie (zabránila mi ju potrestať). Ruku na srdce, nešla som jej ublížiť. Jednak neubližujem len tak živým tvorom, jednak je tá sučka jeden z mojich obľúbených psov.

Chcela som ju len pokarhať, dať jej najavo, že takéto správanie je neželateľné. Anine správanie v tejto situácii vnímam ako pasívno-agresívne a ide ma rozhodiť dvojaká morálka toho, že na povrchu sa tvári, že sa nič nestalo, no v skutočnosti sa v hierarchii umiestnila nado mňa, aj so svojou sučkou. To je však neviditeľné, tak sa tvári, že sa nič nedeje. Uznávam, že na úrovni rozumných ľudských stvorení sme si rovné, mali by sme sa rešpektovať a konflikty riešiť civilizovane, dialógom. Ale ona použila zbrane z oblasti zvieracej dominancie a v prípade, že by sme sa merali silovým, primitívnym spôsobom, rozpučila by som ju ako žabu. Avšak to je to- použila fintu z iného športu, ktorý sme sa akože nehrali a vyhrala.

Pipomenulo mi to, keď sme skutočne fyzicky zápasili s inou Anou v rámci hodiny bojových umení. Nad tou som tiež mala fyzickú prevahu, pritláčala som ju k zemi, ale odmietala sa vzdať. Ja som zasa nechcela použiť všetku moju fyzickú silu, aby som jej neublížila. Ona to však nerešpektovala a prisúdila si víťazstvo.

Čo sa týka Any tretej, s tou som mala toľko nedorozumení pri dohovorení sa o obede pre 15-člennú skupinu, vec, o by sa bola bývala mohla dohodnúť za 10 minút sa naťahovala o ďalšie a ďalšie komplikácie, až kým ma prešla trpezlivosť a rozhodla som sa zorganizovať obed niekde inde. Na to ma obvinila, že som sa ju snažila manipulovať a verejne klamem ohľadne vzniknutej situácie...toto už nemienim ďalej riešiť, nemá to zmysel. Pravda je dcérou času a ten ukáže, kto je zopdovedný a kto zavádza ľudí a je chaotický. Beztak tu podľa mňa tá reštaurácia dlho nebude: mám pocit, že si predstavovali, že tu zbohatnú, no na to tu nie sú vhodné podmienky.

Ako vravím, pre mňa to je už uzavretá záležitosť, no využila príležitosť Gloria, ktorá sa tvári, že je moja priateľka, a že mi dáva "dobré rady pre moje dobro", no v skutonosti mám pocit, že z času na čas vuyžije, keď som na tom psychicky zle, aby si do mňa pichla...možno z toho má potom ona dobrý pocit, že ma potopila. Aj tentokrát sa ozvala, že sa so mnou chce porozprávať v súvislosti s nedorozumením so sprevádzkovateľkou reštaurácie....do čoho ju, podľa mňa, nič nie je, no ale ona mi potrebuje vyjadriť svoj názor. Ako to dopadlo...napíšem nabudúce.