SUPERRURAL 7/2016

Pred mesiacom som sa presťahovala na vidiek. Už dávno som snívala o tom, že zrealizujem tento projekt: moji priatelia Diego a Isa mi prenechali dom, ktorý nepoužívajú. Starý kamenný dom v malej osade zvanej Valdemiotos, okres Parada de Sil, provincia Ourense. Vidiek vo vnútrozemí Galície. Kravy, hory, traktory, seno, slama.

COMPOSTELA MÁXICA 6/2016

Odchádzam zo Santiaga de Compostela. Bývala som tu takmer 9 rokov. Mám pocit, že už stačilo. Kamene, z ktorých je toto mesto postavené, sú magické: zo začiatku priťahujú, zlákajú ťa ako bludičky. No keď ťa už majú v hrsti, začnú z teba vysávať energiu...

MÁJ, LÁSKY ČAS 5/2016

Chacha, podľa názvu si istotne myslíte, že som sa v máji zaľúbila. Práve naopak, tento článok je (opäť) nariekaním nad tým, že pre mňa nebol súdený žiadny náprotivok.

Rozhodla som sa zanalyzovať svoje doterajšie vzťahy.

AJ TAK SEJÚ MAK 4/2016

Mám rada filmy, v ktorých hlavný/á hrdina/ka zmení svoj život. Samozrejme, k lepšiemu. K horšiemu by to bola dekadencia, úpadok, entropia... a tej mám v tomto univerze viac než dosť. Zmena života k lepšiemu, ako napr. vo filmoch Shipping news (Lasse Hallström, 2001), Eat, Pray Love (Ryan murphy 2010) alebo Pane e tulipani (Silvio Soldini, 1999), ktoré si vždy rada pozriem znova. Hollywoodski scenáristi majú pre tento typ filmov isto nejakú "škatuľku", a nejaký terminus technicus.

Mám taký pocit, že tento rok som hlavnou hrdinkou takého filmu ja. Plnia sa mi veľké sny. Alebo, lepšie povedané, plním si veľké sny.

15 DNÍ BEZ MAKU alebo GLG Z GANGY NA UVÍTANIE 3/2016

Tak, tak, prežila som 15 dní bez maku, a to úplne dobrovoľne! Šla som na výlet/dovolenku/duchovnú púť (nehodiace sa škrtnite), a hoci som si vzal potrebnú dávku makových semienok ne prežitie 15 dní v Indii, čudujsasvete, nepoužila som ich!

Haluzila som totižto od rána do večera tak intenzívne, že som na mak úplne zabudla.

LEGO A HOMÁRE 2/2016

V slovenčine existuje porekadlo "Vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá". V Galícii zas hovoria "Deus lles crea e eles se xuntan", Boh ich stvorí a oni sa potom nájdu. Ľudia sa združujú na základe podobnosti, páry sa podobajú dokonca až fyzicky.

Nedávno som si pozrela zaujímavý film s názvom THE LOBSTER (homár). Bol to fantastický príbeh, v ktorom ľudia žili v spoločnosti, kde bolo neprípustné, ba až trestné nemať partnera. Tí, ktorí sa rozviedli, rozišli s partnerom alebo ovdoveli, dostali šancu sa s niekým zoznámiť počas 45-dňového pobytu vo zvláštnom hoteli. Ak sa im počas tejto doby nepodarilo "zaľúbiť sa", boli premenení na zviera podľa vlastného výberu.

ŠPECIALIZÁCIA verzus MULTIPOTENCIALITA 1/2016

Určite sa každého z nás v detstve aspoň raz opýtali, čím chceme byť, keď budeme "veľkí". Na prvý pohľad to vyzerá ako nevinná hra a dospelých celkom zabávajú najrôznejšie detské odpovede: kozmonaut, veterinár, policajt, zdravotná sestra....Ja som v najranejšom detstve chcela byť, pokiaľ mi pamäť siaha, upratovačka, kaderníčka a hlavne herečka- môcť spievať, tancovať, obliekať si najrôznejšie kostými a predvádzať sa.

Od malička nás teda rodičia, ujovia a tety a ich najrôznejší známi nenápadne nútia, aby sme sa definovali a vyhranili do nejakej oficiálnej profesie. Čo však, ak nám žiadna z týchto škatuliek, vytvorených spoločnosťou, nevyhovuje? Čo ak to, čomu sa chcem ideálne v živote venovať nie je nijaká profesia- ak chcem byť napríklad revolucionárka, médium alebo syntetizátorka myšlienok? Čo ak nechcem, aby bola moja existencia zredukovaná len na zamestnanie, čo ak chcem byť sama sebou, byť Darija?