ŽIVÁ MŔTVOLA 2/2022

Nemám rada február. Už dávno je to môj najmenej obľúbený mesiac v roku. Zvyčajne preto, lebo sa už neviem dokať dobrého počasia a vo februári je chladno a nie a nie skončiť napriek tomu, že je to mesiac najkratší. Tento rok bolo počasie výnimočne teplé a slnečné, no mesiac začal chorobou a skončil vojnou, to z tohtoročného februára robí ten najhorší z môjho života. Ako som už spomenula v jaunárovom článku, nakazila som sa vírusom, ktorý je v tejto dobe populárny.

Hoci som po fyzickej stránke nezažila nič extrémne (mala som chrípky, ktoré ma odrovnali oveľa viacej), po psychickej stránke som si vyskúšala aké je to byť živá mŕtvola. Bolo niekoľko dní, počas ktorých som zažila depresiu, nechuť, apatiu. Nič ma netešilo, nebavilo, nič sa mi nežiadalo. Ani také veci, čo mi inokedy vždy spôsobujú radosť.
Poviem vám, byť mŕtva zaživa je naprd. Akoby som bola uväznená v bubline, izolovaná od sveta. Zbytočne sú pred očami a na dosah ruky milované bytosti, obľúbené aktivity, dobré jedlo: nič nespôsobuje potešenie, neprináša naplnenie. To radšej byť mŕtva zamŕtva, čo je prirodzené, než mŕtva zaživa.

Po zotavení prinisesol február niekoľko situácií, v ktorých som si uvedomila ako je jedinec vydaný napospas systému: Známa sa naťahuje s poisťovňou po pracovnom úraze, ktorý jej dlhé mesiace nechceli uznať a posielali ju späť do práce a neposkytli potrebné liečenie. Druhá, čo si platila poistku auta proti škodám spôsobeným divou zverou a keď rozbila auto o diviaka, poisťovňa ju odpinkala, lebo na úseku cesty je tabuľa "Pozor, divá zver".

Počas pracovného tlmočníckeho hovoru som 17 minút riešila rôzne irelevnatné údaje, čo sa pýtala záchranná služba pacienta, ktorý mal podozrenie na infarkt namiesto toho, aby mu poslali sanitku. Iný hovor, tlmočila som pre skupinu turistov, ktorím ukradli peniaze a doklady a jediná rada od záchrannej služby bola, že musia ísť peši v noci osobne na políciu vzdialenú 15 km (taxík nemali ako zaplatiť a verejná doprava neexistuje).


Február priniesol aj pozitívne veci, ako sú Fašiangy. O tom som už písala samostaný článok (viď CESTA DO HLBÍN DUŠE CHONI POLIGONERA). Fašiangy sú pre mňa posvätné: je potrebné vydať zo seba šialenstvo, vyventilovať negatívne pocity, aby sme si po zvyšok roka mohli udržať zdravý rozum. Tiež je potrebné udržiavať v pohybe energie pozdĺž telúrických línií, aby sa svet neobrátil naruby. Typické osobnosti Fašiangov v našej dedine sú O IRRIO a A MADAMA. Ich prítomnosť a prechádzka po dedine zaručovala zdravie a dobrú úrodu po celý rok, udržiavali poriadok sveta.
Prirodzený poriadok sveta, v ktorom je normálne byť živí zaživa a mŕtvi zamŕtva. Nech žijú Fašiangy! Viva o Entroido! Nech žije život, nech umrie smrť! Viva a vida, morra a morte!

PRIPÚTANÁ KU KRÍDLAM MOJEJ SLOBODY 1/2022

Mám kamarátku Adrianu, ktorá maľuje obrazy. V lete mala inauguráciu výstavy: dohodli sme sa, že jej tam zatancujem. Tak aj bolo. Obecenstvu som povedala, že ak mi chcú za vystúpenie prispieť do klobúka, kúpim si za tie peniaze jeden z Adrianiných obrazov. V ten deň som dostala najviac peňazí ako mi kedy zaplatili za tancovanie. Niečo som doložila a objednala si následne u Adri obraz. Nedávno som si po dokončený obraz zašla. Čím dlhšie sa naň pozerám, tým viacej sa mi páči.Zaujal ma jeho názov: Atada a las alas de mi libertad- Pripútaná ku krídlam mojej slobody.

Pre mňa je sloboda najvyššou hodnotou. Preto nie som schopná byť zamestnaná a uprednostňujem byť vlastnou šéfkou, aj za cenu neistoty. Preto som nezotrvala vo vzťahoch, ktoré ma obmedzovali, len aby som nebola sama. Preto som sa počas dvoch rokov pandémie nenechala zaočkovať, lebo chcem slobodne rozhodnúť o svojom zdravotnom stave....aj za cenu obmedzení a straty výhod: vecí, ktoré by mali byť samozrejmé, ale momentálne ich máme len za odmenu, ak sme poslúchali a spravili, čo nám kážu politici a ujovia a tety v bielych plášťoch.

Vždy, keď si v živote vyberieme jednu možnosť, stratíme tie ostatné. Ak si vyberiem byť v Galícii, nemôžem byť zároveň na Slovensku. Ak chcem istotu, musím sa zriecť časti slobody. A ja, keď chcem slobodu, musím sa občas zriecť istoty, práce, priateľstva...mne to za to stojí.
Samozrejme, nie každý rozmýšľa ako ja, motivujú nás rôzne hodnoty. Každý sa rozhoduje podľa vlastných hodnôt, vlastných pravidiel. Pre každého môže teda byť "to správne" niečo iné, preto je veľmi ťažko definovať slobodu.

Moja sloboda končí tam, kde začína sloboda toho druhého. Na prvý pohľad jasné, avšak keď sa na to pozrieme zblízka, začne sa to zamotávať. O chvíľu uvediem príklad.

Tento mesiac som mala pocit, že sa nedeje nič výnimočné, ni, čo by stálo za zmienku. Až posledný januárový týždeň sa stalo, že som ochorela, a to mi prinieslo niekoľko zaujímavých poznatkov. Dostala som zrejme vírus, ktorý je momentálne v móde.

V prvom rade pocity viny a pochybnosti: Kde som sa nakazila? Kto ma nakazil? Koho som nakazila ja? Mala som prestať chodiť medzi ľudí ešte predtým, než mi test ukázal pozitívny výsledok? Mala som to predvídať? Kde som spravila chybu? Aký je postup? Koľko dní som nákazlivá? Robím to správne? Som zodpovedná občianka? Atď, atď.

Skrátka som sa nakazila infekčnou chorobou, ktorú má momentálne mnoho ľudí a možno som nechtiac nakazila aj a iných...a nie e to koniec sveta. Shit happens.
Druhé poznanie súvisí s témou článku, so slobodou. Začali frflať susedy, že chodím na prechádzky a požiadali ma, aby som si dala rúšku, keď prejdem okolo ich domu. Zrejme si predstavujú, že kade prejdem, zostane zamorené územie na sto rokov, nieco ako Černobyl, ale oveľa horšie. Nuž, zamyslime sa. Byť či nebyť. Je vírus častica alebo vlna? Ak je to vlna a šíri sa priestorom neobmedzene ako napríklad rádiové vysielanie, potom je jedno, či zostanem doma, už by bolo zamorené celé údolie, v ktorom žijeme.
Ak je však vírus hmota, na ktorú pôsobí gravitácia, a putuje v kvapkách slín, tie kvapky, po tom, ako vyletia z úst pri rozprávaní alebo kašľaní, padnú na zem. Môžeme diskutovať, či majú dosah dva metre alebo päť, každopádne existuje nejaký dosah. Overila som si svetový rekord v pľuvaní, je to niečo menej než 11 metrov. Pri bežnej konverzácii nezvyknem pľuť tak ďaleko...zdravý rozum našepkáva, že ak je niekto vzdialený aspoň päť metrov, vírus v kvapkách sa k nemu nedostane. Vysvetli to však mojim susedám.

Včera ma požiadali, aby som nechodila okolo ich domu, aby boli kľudnejšie, zajtra ma požiadajú, aby som sa odsťahovala, aby boli kľudnejšie a pozajtra ma slušne požiadajú, aby som rovno spáchala samovraždu: tak by som už nikdy nikoho nenakazila. Ruku dám do ohňa, že by neboli kľudnejšie ani o pol percenta.
Dnes som chorá ja, zajtra to bude druhá osoba a ten, čo sa doma trasie, si vždy nájde zámienku, aby sa triasol naďalej.
Samozrejme, aby som uviedla veci na pravú mieru: k nikomu sa nepribližujem, nechytám ich veci ani nikomu nekašlem a nepľujem do tváre. Rešpektujem racionálne hygienické opatrenia, no odmietam sa podriadiť absurdným protokolom založeným na individuálnom strachu.

Moja sloboda nekončí, kde začína strach druhej osoby. Znovu uvediem príklad: ak mám strach zo žralokov, nemôžem očakávať a vyžadovať, aby sa vykynožili všetky žraloky. Žraloky a iné veci, čo mi naháňajú strach, budú naďalej existovať. A ja mám dve možnosti, čo môžem spraviť namiesto požadovania smrti pre všetky žraloky: buď sa nepôjdem kúpať do mora a veriť, že žraloky sa nenaučili lietať a neprijdu ma zožrať do vnútrozemia, alebo na svojom strachu zapracujem, aby som ho prekonala.

Zakončím tretím, pozitívnym poznaním, čo mi choroba priniesla: hoci ešte nie som v poriadku, som vďačná za každý posun, za každé zlepšenie môjho stavu. Som vďačná za všetkých známych, ktorí sa ponúkli mi priniesť nákup alebo sa pýtajú ako sa mám. Som vďačná za posteľ, sprchu a teplé šaty, vďaka ktorým mám pohodlie. Vážim si čas, ktorý mám, aby som si pozrela film alebo čítala. Viacej si vážim zdravie, keď som zažila chorobu. Viacej si vážim slobodu, keď ju mám niekoľko dní obmedzenú. A v podstate som vďačná za samotnú chorobu, lebo som s jej pomocou prekonala strach.

ZNOVUZRODENIE (NIELEN) SLNKA 12/2021

Nadišiel zimný slnovrat!

Termín slnovrat pochádza z latinského slova sol ["Slnko"] a sistere ["nehybne zostať"]) zodpovedá okamihu, v ktorom je poloha Slnka na oblohe v najväčšej zápornej uhlovej vzdialenosti od nebeského rovníka. V závislosti od zhody s kalendárom sa zimný slnovrat každoročne koná medzi 21. a 22. decembrom na severnej pologuli a medzi 20. a 21. júnom na južnej pologuli. A po slnovrate mnohí ľudia na celom svete oslavujú Vianoce, narodeniny Ježiša Krista, ktorého kresťania považujú za Božieho syna. Ale je veľa náboženstiev, ktorých bohovia oslavujú svoje narodeniny v ten istý deň, 25. decembra!!! Okrem zdieľania dátumov narodenia sa o týchto bohoch hovorilo, že sa narodili z panny. Tu je zoznam niektorých z nich:

HORUS: Etiópsko-sudánsky Boh, 3000 ROKOV pred Ježišom.

BUDDHA: Nepálsky Boh 563 ROKOV pred Ježišom.

KRIŠNA Indický boh, asi 900 ROKOV pred Ježišom.

ZARATHUSTRA Iránsky boh, asi 1000 ROKOV pred Ježišom.

HERKULES Grécky Boh, asi 800 ROKOV pred Ježišom.

MITHRA Perzský Boh, 600 ROKOV pred Ježišom.

DIONYSUS Grécky boh, asi 500 ROKOV pred Ježišom.

THAMMUZ Babylonský boh, asi 400 ROKOV pred Ježišom.

HERMES Grécky boh asi 200 ROKOV pred Ježišom.

ADONIS Fénický boh, asi 200 ROKOV pred Ježišom.

Prekvapivo, títo bohovia zdieľajú oveľa viac faktov zo svojho života, ako napríklad to, že sa pri ich narodení objavila hviezda, privítali ich traja mudrci alebo že boli vstali z mŕtvych po troch dňoch. Tento jav umierania a znovuoživnutia po troch dňoch silne pripomína pohyb Slnka, ktoré v deň slnovratu zjavne zastaví svoju cestu po oblohe, zostane tri dni v pokoji a potom sa opäť pohne avšak opačným smerom.

Nezáleží na tom, ktorého boha uctievame, ako ho nazývame. Slnovrat je reálny pre každého a je to silný moment, moment vysokej kozmickej energie. Moment prechodu a trascendencie. Je to portál transformácie, obnovy. Najtemnejšie obdobie v roku, ktoré vedie k novému začiatku.

Mne je zvyčajne pre slnovratom ťažko na duši. Tento rok som mala znova pochybnosti o sebe samej, pochybnosti o partnerovi. Na krátky čas som stratila vieru v náš vzťah, nebola som zaľúbená. No zostala som otvorená a láska sa vrátila, tak ako sa vrátilo slnko. Znovuzrodenie. Vďačnosť. Viera.

Je čas vytvárať život taký, aký chceme. Stanovme múdro svoje zámery.

ŠTYRI POHREBY A JEDNA SVADBA 11/2021

Prvý pohreb bol ešte v októbri. Zomrel Pepe, 82-ročný ujo z našej dediny. Bol to jednoduchý človek, no zároveň filozof. Mozoľnaté ruky a jasno v hlave. Vedel, čo je dôležité, vedel sa tešiť zo života. Hovorieval: Všetko je dobré. Keď sme sa ho na oslavách pýtali. Pepe, dáš si klobásu? Prosíš si víno? Máš rád polievku? Na všetko odpovedal: Všetko je dobré. Zapamätala som si to a opatrujem túto informáciu ako kus zlata.Len nie vždy sa mi darí ju aj aplikovať.
Ešte jedna múdrosť od Pepeho. Raz som sa mu sťažovala, že prší, keď sme sa stretli vonku. Odpovedal: Hai que deixar que chova. V preklade: Je treba nechať, nech prší. To ma primälo sa zamyslieť. Ako mám nechať, nech prší, veď to so mnou nesúvisí, bude pršať tak či tak. Či onak? Potom mi to došlo. Veď presne. Bude pršať tak či onak, keď už raz prší. No ja si môžem vybrať moje nastavenie, ako to budem vnímať. Môžem sa hnevať a žuhriť, že mi dážď prekazil nejaké plány, alebo to prijať, zmieriť sa s tým a ušetriť si trápenie. Múdry bol tento náš Pepe, bude nám chýbať.

Druhé a tretie úmrtie sa stali naraz. V momente, keď moje auto v pohybe narazilo do diviaka, čo prechádzal s rodinou cez cestu. Veľmi ma to mrzelo. Diviak viac než auto. Auto už bolo staré a vedela som, že skôr či neskôr niekde narazím a už nebude mať zmysel ho opravovať. No diviak ešte mohol žiť. To je karma vegetariánky: po 20 rokoch bez jedenia mäsa zabijem 100 kilové zviera. Našťastie sa mne nestalo nič.

Hádam najdramatickejšia bola smrť štvrtá. Zomrelo jedno priateľstvo alebo lepšie povedané vzťah, ktorý som za priateľstvo považovala ja a druhá strana mu zjavne neprikladala rovnakú dôležitosť. Neštítila sa totiž osopiť sa na mňa, do tváre ma nazvať idiotom, sebeckým a zlým človekom, pričom na mňa ukazovala prstom. Toto preto, lebo máme rozdielny názor na istú kontroverznú tému, ktorý si ona potrebovala násilne presadiť aj za cenu, že mi ublíži alebo prejaví neúctu. Veľmi ma to zabolelo, lebo ja by som blízkej osobe také niečo nespravila. Aj keby som si myslela, že robí obrovskú chybu, snažila by som sa ju v kľude presvedčiť, nie na ňu zaútočiť. Samozrejme, to ako sa správam ku priateľom ja nie je zákon a merítko toho, ako sa správajú iní voči mne ako priatelia. No tento incident pre mňa prekročil medze rešpektu. A keď k tomu o pár dní pridala jej uhol pohľadu, že to bola hádka, že aj ja som na ňu vyletela, pochopila som, ze tu už nemá zmysel nič vysvetľovať. A ja som sa pre ňu stala nežiaducou osobou kvôli mojim názorom, postojom a z nich vyplývajúcim rozhodnutiam.
Nuž, snažím sa na to aplikovať Pepeho "Všetko je dobré". Je dobré naučiť sa, že v živote stretneme ľudí, s ktorými je možné sa istý čas priateliť, avšak keď spravíte niečo inak ako oni, tak vás odsúdia, urazia, napadnú a bude im dokazovanie ich pravdy dôležitejšie než pocity druhého človeka. Je dobré to vedieť, len to bolí.

Nuž ale v názve článku som sľubovala aj svadbu, aby som skončila niečím pozitívnym. Svadba bude, keď nájdem svoje budúce auto, s ktorým budeme mať šťastný vzťah mnoho rokov a ktoré ma nezradí a nezatratí zčista-jasna.

RIP Pepe, Diviak, Corsa, friendship with D.

POTVRDENIE O BEZINFEKČNOSTI 10/2021

V septembri som cestovala na Slovensko a pravdu povediac, dosť som sa bála, že budem mať problémy kvôli tomu, že nie som očkovaná proti viete čomu (odmietam ten vírus čo len pomenovať, ak to teda vôbec vírus je). Podľa správ, čo občas sledujem, som si myslela, že me nepustia nikam do reštaurácie alebo do kaviarne, ak nie som ZOP, teda ak sa nepreukážem "potvrdením o dezinfekčnosti". Dezinfekčnosť sa v dnešnej dobe stala právnym atribútom, ako bezúhonnosť. Dosť ma šokovalo, keď som ten výraz počul po prvýkrát.

Potvrdenie o BEZINFEKČNOSTI???..........WTF?
Nebudem to vysvetľovať. Ak tomu nerozumiete, prečo je to poburujúce, tak ste stratená kauza.

Nakoniec som problámy nemala, mohla som ísť na pivo, na kávu a na halušky, ba dovolili mi prekročiť štátne hranice "len" s antigénovým testom, ktorý mi spravili uprostred parkoviska, pod holým nebom, pri chátrajúcom štadióne. Cítila som sa ako v post-apokalyptickom filme (prikladám foto).

Viacej problémov som mala po návrate do milovanej Galície, keď som začiatkom októbra začala organizovať moje hodiny jógy a tanca. V jednej obci, kde som už predtým viedla aktivity, mám skupinu neprívrženkýň/ neprajníčok, ktoré mi strpčujú život. Strašne im vadí, že kým sa ony zaočkované od strachu trasú zavreté doma a očakávajú koniec sveta, iní ľudia chcú žiť, pokračovať v aktivitách a cvičiť jógu. Najprv mi "láskavo" vysvetlili, že nemôžem používať rovanké priestory ako zaočkovaní, lebo by ich bolo treba zakaždým dezinfikovať. Neviem, síce načo, lebo ony na žiadne aktivity nechodia. Nemajú hodiny jógy ani s učiteľkou, ktorá ma svojho času nahradila lebo....tiež nie je zaočkovaná. Ups.
Vybavila som si priestory iné. Nato začali o mne verejne šíriť, že nie som zaočkovaná, aby odradili mojich potenciálnych klientov. To, či som zaočkovaná alebo nie a proti čomu, je informácia výlučne súkromného charakteru, ktorú nemá nikto právo zverejňovať, tobôž nie, ak ju nemajú overenú. Ony len uhádli, vydedukovali to z jedného môjho verejného prejavu.

Nuž, podarilo sa im dosiahnuť, že sa niekoľko ľudí zľaklo a odhlásilo. Momentálne sa bojím, že mi budú škodiť aj na iných miestach, v iných okresoch, kde hodiny mám. Dozvedela som sa toižto, že kontaktujú po okolí rôzne voľnočasové centrá a telocvične, lebo chcú mať aktivity. No v tých voľnočasových centrách a telocvičniach zasa len pracujem ja, takže im to nebude vyhovovať. Otázka je však ako zareaguje šéfka tohto centra, keď jej o mne prezradia, že nemám potvrdenie o BEZINFEKČNOSTI....

Považujem to za diskrimináciu rovnakého druhu, ako keby im vadil napríklad môj etnický pôvod, farba pleti alebo sexuálna orientácia. Problém je v tom, že v ich mysliach je nezaočkovaný ekvivalentom chorý a nákazlivý, čo je veľmi ďaleko od pravdy. Najbsurdnejšie na tom celom je, že zbytočne je niekto zaočkovaný, vírus môže šíriť rovnako ako ten, čo zaočkovaný nie je. Ale to im nevysvetlíš. Aj Židia zrazu z noci do rána boli smradľaví a krvilační, hoci predtým boli ako všetci ostatní....

Ľudia, čo sa natoľko boja zomrieť, že uveria nelogickým absurdnostiam, sa podľa mňa boja vôbec žiť. Kto sa natoľko bojí smrti, sa v podstate bojí života samotného...a tak vlastne nikdy nežije naozaj, len celý život tŕpne, kedy to prijde, odkiaľ na neho Zubatá vycerí úsmev.

NEZNESITEĽNÁ KREHKOSŤ BYTIA 9/2021

V názve článku parafrázujem názov románu Milana Kunderu Neznesiteľná ľahkosť bytia, ktorý som ani nečítala, ani som mu nikdy nerozumela. Pre mňa je existencia skôr zložitá a chvíľami značne náročná, nevnímam bytie ako ľahké. Tento mesiac sa mi stali dve veci, čo mi pripomenuli skôr aspekt krehkosti bytia: ako sa život môže zmeniť za jednu sekundu...

Najprv sa môjmu psíkovi, s ktorým spolu existujeme už 11 rokov, stala akási príhoda. Zverolekár mi nevedel potvrdiť, či to bola porážka alebo zaseknutý nerv, prípadne nejaký výron. V jednu chvíľu sme sa prechádzali, zrazu zvýskol od bolesti a začal čudne dvíhať laby na jednej strane tela, skrúcal sa a padal k zemi. Zvyšok dňa už bol nevládny, nevedel sa postaviť na nohy, ani hlavu udržať zdvihnutú. Kymácala sa mu zo strany na stranu, až kým si neľahol úplne. Veľmi som sa preľakla, že už zostane nevládny ako vecheť, alebo s ochrnutými nohami, alebo vykrivený. Bol to strašný deň, plný strachu a stresu. Ľahšie by sa mi znášalo, keby náhle umrel, ako keď ho vidím trpieť, neschopného fungovať normálne. Našťastie sa jeho stav rýchlo zlepšil, ešte v ten večer mu zafungovala injekcia od zverolekára a postupne sa po týždni dostal do stavu ako predtým. Veľmi som sa zľakla predstavy, že by psák nemohol fungovať normálne a kvôli tomu by sa náš život zmenil drasticky. Ďakujem Bohu, že mi s ním ešte daroval čas. Čas je však neúprosný, vesmír sa neustále rozpína, entropia si pýta svoju daň.
Druhý šok som zažila, keď som sa stretla s mojou mamou po dvoch rokoch a pol a uvedomila si, ako zostarla, schudla, zhrbila sa, ako zabúda a pletie veci...už to nie je ona. Zabolelo ma to, akoby som už stratila svoju mamu. Čoskoro sa môže stať, že si už nebude pamätať, kto je ona a kto som ja...je mi z toho veľmi smutno.

Posledné mesiace bojujem so zdraotnými problémami hormonálneho charakteru, ktoré znižujú kvalitu môjho života. Keď mi hormóny zatemnia mozog, pred oči padne závoj, cez ktorý vidím zrazu všetko čierne, prepadávajú ma pochybnosti, úzkosť ohľadne budúcnosti. Nevnímam realisticky, ale negatívne. Predmenštruačný syndróm, ktorý ja nazývam hystéria, mi namiesto troch dní, ako bolo normálne, strpčuje život dva týždne, teda polocivu cyklu, čo sa mi vôbec nepozdáva. Úplne mi to mení pohľad na život.

Ešte by som chcela spomenúť seriál UTOPIA nakrútený v roku 2013 v UK. Zimomriavky mi behajú po chrbte z toho ako sa tento "fiktívny" príbeh podobá na realitu: v ňom vláda vypustí do sveta vírus "ruskej chrípky", ktorý je veľmi silne nákazlivý, aby v ľuďoch vyvolala strach a verejnosť sa dala bez odporu zaočkovať. Čo však médiá nepovedia je, že očkovacia látka nielenže nepomôže ochrániť sa pred chorobou, ale aj zanecháva trvalé následky v podobe neplodnosti. Celé je to plán elity na zníženie perľudnenia planéty. Nehnevajte sa na mňa, že vám prezdrádzam detaily seriálu (spoiler alert), veď tie nám už dávno predostreli masmédiá. Žijeme v časoch veľkej neistoty, keď už neviem komu a čo veriť, čo takmer mení bytie na neznesiteľné.

MOJA CESTA K TANCU 8/2021

Považujem za veľkú výhodu, že som sa narodila do rodiny, kde bola hudba veľmi dôležitá a oceňovaná. Obaja moji rodičia sa hudbe venovali, hoci nie profesionálne. Odmalička som vďaka nim a vďaka o sedem rokov staršiemu bratovi počúvala kvalitnú hudbu z nahrávok, zažila otca naživo hrať v kapele a mamu spievať v zbore. Doma sme vždy mali kopec platní a hudobných nástrojov, aj takých, na ktorých nikto nehral. Ako sitaru, len na okrasu.

Pamätám si, keď som bola ako 5-6 ročná zasvätená do rituálu pustenia plaene: vybrať ju z obalu, položiť na gramofón, utrieť prach špeciálnou handrou, overiť, či je čistá aj ihla a potom pomaly, opatrne, spustiť ihlu, aby začala tancovať v drážkach a reprodukovať zachytené tóny a melódie. Mágia. Ako malá som trávila hodiny tancovaním, púšťala som si obľúbené platne: klasiku Drobnosti majstrov, remix pesničiek Beatles Stars on 45 a soundtrack filmu Cigáni idú do neba. Obliekla som si maminu vaporóznu nočnú košeľu a príslušný nariasený župan, na hlavu som si uviazala šatku- to som si predstavovala, že sú to moje až po pás dlhé vlasy...a točila som sa, kým sa točila platňa.

Neskôr som začala chodiť na hodiny prípravky na balet. V kultúrnom dome sme tancovali na vŕzgajúcich parketách v doprovode klavíru, na ktorom nám hrala staršia pani, kým druhá nám hovorila, čo máme robiť: skákať ako zajac, cválať ako koník, váľať sa ako medveď...bavilo ma to. Dostala som sa až po vianočné vystúpenie, z ktorého som zhaluzila a prestala chodiť na hodiny. Naďalej som však tancovala a túžila tancovať. Ďalšia dôležitá udalosť na mojej ceste k tancu bola vo štvrtom ročníku, kedy som zatúžila chodiť na tanečné konzervatórium. Avšak dopočula som sa klebetu, vraj deti s nadváhou sa nemajú ani len objaviť na talentovkách. A nakoľko som nikdy nebola chudá ako väčšina mojich spolužiačok, ale mám skôr svalnaté telo, dlhé roky som sa trápila predstavou, že som tučná. A moje želanie ohľadne konzervatória som sa neodvážila ani len nahlas vysloviť. Neskôr som sa dozvedela, že na konzervatórium nezobrali ani Zitu Hosszúovú, a tá bola nielenže chudá, ale aj chodila na hodiny baletu. Nuž, tak keď nevzali Zitu, neboli by vzali ani mňa. Beztak by ma balet dlho nebavil.



Asi tak v 12-tich, 13-tich rokoch som začala tancovať v skupine moderného tanca YO!G! Chodila som tam asi 5-6 rokov, dokonca sme vyhrali zopár okresných a hádam aj krajských súťaží. To som chodila do Centra voľného času s učiteľkou Dianou. Tam mi spôsobili traumu moje spolužiačky tanečnice, ktoré svorne tvrdili, že tancujem zle, že som neohybná ako kus dreva. Už vtedy mi to celkom nesedelo, lebo som sa snažila ostošesť a dnes už viem, že mi to hovorili zo závisti, lebo zrejme mali pocit, že tancujem lepšie ako ony. Ruku dám do ohňa za to, že dnes už netancuje žiadna z nich...

Asi dva mesiace predtým, než som odišla študovať na univerzitu do iného mesta, sme s mamou začali chodiť na hodiny brušného tanca, čo učila Ravia zo Sýrie. Celkom ma to zaujalo. Prešlo 5 rokov, keď som študovala ako šielená niekoľko fakúlt naraz a na tanec nemala čas.

Ďalšia etapa začala niekoľko mesiacov po príchode do Galície, keď ma na ulici zaujal plagát tanečného festivalu. Šla som na niekoľko workshopov, spoznala učiteľku Marthu Franco a začala k nej chodiť na hodiny brušného tanca. No tradičný orientálny tanec ma začal nudiť, začala som teda vymýšľať, ako ho obohatiť, spestriť. Najprv žonglovaním, potom štýlom hip-hop. Cítila som sa revolučne, že som vymyslela niečo nevídané. No neskôr som zistila, že v Polinézii ženy už tisícročia vlnia bokmi a točia pritom loptami na špagátoch, a že fúzia orientálneho tanca s inými štýlmi už bola tiež dávno objavená a nazýva sa Tribal Fusion.

Do tanečnej školy Gaira som chodila cca 4-5 rokov, potom som sa osamostatnila, chodila na rôzne kurzy a workshopy rôznych druhov tanca, ktoré však nakoniec vždy kombinujem s brušným tancom.



Až som sa dostala k doteraz najväčšiemu tanečnému projektu, aký som kedy pripravila: predstavenie pod názvom 5 ŽIVLOV, kde sa strieda 5 choreografií a pomedzi ne audiovizuálny materiál, ktorý divákovi predstaví daný živel a mne umožní zmenu kostýmu. Spravila som toto predstavenie minulý piatok s veľkým úspechom v našej obci. Dokonca dostanem zaplatené z okresného kultúrneho fondu. Kým som vystúpenie pripravila, veľa som sa pritom naučila. Nielen o samotných živloch, o strihaní videomateriálu, ale aj o ľuďoch: ako mi dobrovoľne pomohli známi a ako odmietli pomôcť po priamej požiadavke osoby, ktorých som pokladala za priateľov.

No najmä som prekonala samú seba. Som na seba hrdá kvôli dvom veciam: po prvé, že som doviedla do konca myšlienku zrealizovať predstavenie takejto veľkosti, ktorá ma napadla niekedy v máji. Hoci som sa mohla mnohokrát zľaknúť, že je to pre mňa priveľké sústo. A po druhé, som na seba hrdá, že som už prekonala strach, neistotu a hlavne potrebu niekomu niečo (vrátane seba) dokazovať. Už netancujem z pozície neistoty, či sa budem páčiť, a či je moje umenie dosť dobré, ale vystupujem z pozície radosti, ktorú mi tanec prináša a delím sa s inými o to, čo robím rada. Milujem tancovať, vymyslieť si novú choreografiu, dať dokopy kroky, hudbu, kostým. Každá z choreografií je kus zo mňa samej, niečo, čo potrebujem vyjadriť, každá z nich je postava z divadla, ktorá stelesňuje niečo odlišné. Vďaka Bohu za hudbu, vďaka Bohu za pohyb a tanec, za inšpiráciu a kreativitu.



Ešte prezradím jeden budúci pojekt, ktorý mám už dávno na mysli: na hudbu Ravelovho Bolera, čo je 15 minút hypnotickej hudby in crescendo, zatancovať Tanec siedmych závojov. Tanec, počas ktorého si tanečnica postupne sníma závoje podobne ako si bytosť postupujúca za vedomím sníma závoje, ktoré jej zabraňujú vidieť realitu takú, aká je.