V MORENINOM KOTLI 10/2019

"Morena, bohyňa čiernej smrti, čo ľudské city ako v mlyne drtí, 

v kotlíku miešaš túžby a viny a my sa vo víre krútime s nimi...

Vždy keď sa točíme v kotlíku premeny,

až na dne úplnom nájdeme odmeny...

Každému, kto sa ti odváži, Morena, 

pozrieť sa do očí, svet sa mu otočí."                  

                         Kolo Roka https://www.youtube.com/watch?v=FQ5K5J7kgjc

Koncom októbra nastáva vláda bohyne Moreny, bohyne zimy a smrti. A ako sa spieva v pesničke, duše sa zmocní clivota, spôsobená s narastajúim chladom a pribúdajúcou temnotou. Clivota, ktorá môže prerásť až do úzkosti, do depresie, alebo priam do existenciálnej krízy, ako sa to stalo mne. Krútim sa v Moreninom kotle, padám až na dno. Otočil sa mi celý svet, stratila som pôdu pod nohami. Roztápam sa v kotle svojich túžob a krívd, pocitov nedostatočnosti, neistoty, márnosti, prázdnoty, nezmyselnosti. Rozpadám sa na kúsky, obzerám ich zo všetkých strán, či sú želateľné alebo neprijateľné a odhadzujem tie nepotrebné. Bohužiaľ, nachádzam mnoho tienistých častí samej seba, čo ma zarmucuje.

Začalo sa to pred dvoma týždňami, keď som bola na vrchole, na výslní, veľmi spokojná so svojím životom. "Kamarátka" ma (opäť) znosila pre ňu typickým spôsobom: kritizovala niečo, čo ja som spravila v dobrej viere bez toho, aby poznala moju motiváciu a bez toho, aby som sa ja mohla obhájiť. To je definícia znosenia. Ak by bola bývala chcela vyjadriť niečo, čo sa jej nepozdávalo, mal to byť viacej dialóg, než monológ so zvýšeným hlasom a posudzovaní mojej osoby. Jej sa niečo znepáčilo, ja som taká a onaká, a hotovo. Usúdila ona, prečo som sa zachovala tak, ako som sa zachovala a vyvodila z toho, aká som. Lebo podľa nej ja VŽDY chcem byť, za každú cenu, stredobodom pozornosti a nenechám iných sa prejaviť. Podľa nej som obmedzila jej slobodu strašne závažným spôsobom, keď som sama rozhodla o niečom v mene jednej skupiny (ktorej súčasťou bola aj ona) a nemohla to rozhodnúť ona. 

Jasné, v jej prípade by to rozhodnutie v mene skupiny nebolo odmedzovanie ich slobody, to by bolo OK. Preto ma tak hnevajú tieto situácie s ňou (nebol to prvý prípad), keď ma kritizuje za niečo, čo potom ona sama robí. Nechcem o nej predpokladať, že to spravila zo žiarlivosti, lebo nebola ona stredobodom pozornosti na spoločnej udalosti, a že si potrebovala dokázať, že má navrch. Znosiť ma, aby ma dostala dolu a mala ona viacej moci. Nemám to ako dokázať. Tak som sa poslušne zamyslela nad sebou, aká vlastne som, či má pravdu v tom, čo mi vytýka.

A áno, bola chyba rozhodnúť za druhých, no v tej situácii nebol čas na to, aby všetci vyjadrili svoj názor. A pozoruhodne, nikto zo skupiny s tým nemal problém, lebo to nebolo dôležité rozhodnutie a väčšina by bola súhlasila, keby som sa ich bola bývala spýtala. Len ona s tým mala problém. Lebo zrejme má problém so mnou celkovo.

Ruku na srdce, milujem byť stredobodom pozornosti, nikdy to však nie je na úkor druhých. Nikdy som nikoho neodsotila (ani obrazne, ani doslovne), aby som sa dostala na výslnie. Každý má šancu dopracovať sa tam rovnako, ako sa tam dopracujem ja. V tomto ohľade mám svedomie čisté.

Dosť ma ten incident zobral, začala som sa intenzívne analyzovať: aká som, aká by som chcela byť...začala som sa sústreďovať na svoje nedostatky...ako ma vidia druhí (vždy len čiastočne) a ako sa ich obraz líši od toho, ako sa vidím ja - v celej, alebo takmer celej svojej úplnosti. Druhí vidia len moment, aspekt mojej osoby, a vnímajú ho cez svoju prizmu. Často sa mi stáva, že ma nesprávne pochopia, čo ma dosť trápi.

Takto som sa husto zamotala do sebaanalýzy a vyšlo mi, že nie som spokojná s mnohými časťami seba samej. Začala som študovať, ako pomocou meditácie preprogramovať mentálne vzorce, zmeniť automatizmy, ktoré mi robia viacej škody než osohu a vytvoriť lepšiu verziu seba samej. Rozhodla som sa byť istým spôsobom lepšia, otvorenejšia, chápavejšia, cítiť sa menej neisto. Nadchla som sa a keď som bola plná elánu, podnikla prvé kroky k väčšej miere láskyplnosti...môj partner sa na mňa nahneval za situáciu, v ktorej som, hoci s dobrým úmyslom a v dobrej viere, obmedzila jeho slobodu...zareagoval útokom: urážkami a zámerne vybranými zraňujúcimi slovami. Schválne mi psychicky ublížil.Bolo to ako odsotenie, hoci slovné.

Tak teraz vírim v Moreninom kotle hnevu, sebaľútosti a smútku. Ak som ja, hoci presvedčená, že mu pomáham, obmedzila jeho slobodu a snažila sa ním manipulovať, tak to z mojej strany nie je láska. A ak ma on, hoci v hneve, bol schopný vidieť ako nepriateľa a zaútočiť, tak to z jeho strany nie je láska. Tak. Vyslovené.

Najsmutnejšie na tom je, že som si oba konflikty v podstate vytvorila alebo privolala do života ja sama. Každý si tvorí svoju realitu a ja som si zvolila takto si ublížiť, prostredníctvom dvoch pre mňa dôležitých ľudí. Zčista-jasna som si takto sama sebe spravila peklo. Len tak kukám ako puk, čo sa to deje... na dne Moreninho kotla....

Rada by som článok ukončila pozitívne, ale skutočne neviem, čo z toho vzíde.

Vynorím sa z kotla v zlepšenej verzii samej seba - Darija, ktorá si už nebude ubližovať- alebo sa priškvarím o dno?