STRIDŽIE DNI 12/2017

December, posledný mesiac v roku. Vyhodnocovanie uplynulého roka nie je len  povinné klišé, ale akási prirodzená vnútorná potreba vyjasniť si, ako sa veci majú,  vyhodnotiť a ukončiť, aby mohlo začať niečo nové. Pre mňa nezačína rok prvým januárom, ale zimným slnovratom, čo je omnoho prirodzenejší koniec a začiatok roka ako pomyslený dátum v pomyslenom, a navyše nepresnom kalendári. V skutočnosti oslavujem koniec a začiatok roka hneď dvakrát- nielen na zimný, ale aj na letný slnovrat- ten je však značne iný.

A teraz som aj tak o inom chcela. O tom, ako mi celkom prirodzene vyvstane potreba pred spomínaným dátumom ( okolo 21.12. na severnej pologuli) zrekapitulovať a vyhodnotiť, čo sa v mojom živote udialo za posledný rok. Ukončiť a začať odznova. Pokiaľ možno, lepšie. Tiež mám úplne prirodzene v tomto období depku. Všetko to na mňa doľahne - všetko, čo som za ten rok nestihla, pokazila alebo nedosiahla. Súvisí to aj s nedostatkom slnečného žiarenia, čo negatívne ovplyvňuje duševné rozpoloženie.  Naši predkovia nazývali toto obdobie - približne medzi svätou Katarínou (25.11) alebo svätou Luciou (13.12) a zimným slnovratom alebo svätým Tomášom (21.12), prípadne Kračunom (24.12) -  stridžie alebo strigônske dni. Dni, v ktorých sa podľa poverových predstáv predpokladala zvýšená aktivita nepriaznivých síl. No tieto temné sily nie sú nejaké strigy mimo nás, ale naše vlastné tienisté stránky, ktoré je nutné v tomto období konfrontovať a podľa možností prijať. A keď je to možné, v novom roku zmierniť, zmeniť k lepšiemu.

Tak som posledné týždne bolestivo prežívala moje vlastné temné stridžie dni, keď som sa pohádala s niekoľkými mne blízkymi ľuďmi, ktorí spochybnili hodnoty, ktorými sa riadim. Našťastie toto obdobie pominulo, zrodilo sa nové Slnko, a spolu s ním nové sily a odhodlanie čeliť týmto temným stránkam, byť lepším človekom a byť schopná lepšie zvládať situácie s inými ľuďmi k väčšej spokojnosti a vzájomnému porozumeniu.

Tento slnovrat som mala potrebu vyhodnocovať o to viacej, že som po dvojročnej prestávke šla na návštevu na Slovensko. A to človek musí známym, priateľom a rodine podrobne porozprávať, čo vlastne v tom zahraničí robí, aby to oni mohli posudzovať a vyhodnocovať podľa svojich kritérií. Rada by som porozprávala iba samé pozitívne správy, no nie je to 100%-ne tak. Aspoň z ich pohľadu, nakoľko nie vždy spĺňam predstavy o šťastí, ktoré majú moji rodinní príslušníci z predchádzajúcej generácie. Pre nich je sklamanie, že žijem "ďaleko od domova". Nevedia pochopiť, že som tam, kde žijem, nadmieru spokojná. Veď inak by som tam nežila, to dá logika. Nevedia pochopiť, že jediné, čo mi zo Slovenska chýba, nie je ani jeho politická a sociálna situácia, ani jeho spoločenské možnosti dané stredoeurópskou domasednou kultúrou, ba ani oni, samotní rodinní príslušníci, s ktorými koniec koncov komunikujem vďaka modernej technike viacej než mnohí, ktorí žijú v jednej domácnosti. Čo mi v skutočnosti chýba, je MAK a jeho ľahká dostupnosť. No dobre, ešte aj bryndzové halušky, Horalky a lángoše, ale najmä ten mak. Bez srandy.
Pre moju rodinu je sklamaním, ba priam zlyhaním, že "nevyužívam svoje schopnosti naplno". Podľa nich by som mala pracovať kdesi v Bruseli alebo Štrasburgu, keď som už vyštudovala tú diplomaciu. Tráviť 40 a plus hodín týždenne kdesi v kancelárii, zamaskovaná v kostýme a mejkape, alebo na poradách ako stroj prekladať, čo povedia druhí, hoci dôležití, ľudia. A brať za to obrovské lóve, aby som za ne mohla ísť na dva týždne do roka trebárs aj do Karibiku.
To, že píšem, tancujem, cvičím, varím si každý deň a mám kopec voľného času a zdravé priateľstvá s mnohými ľuďmi, zostalo nedocenené. To, že mám mnohé poznatky z mnohých oblastí, neustále sa vzdelávam a svojou prácou pomáham, aby boli druhí ľudia o kúsok zdravší a vyrovnanejší, že chodím každý deň do prírody a dýcham čistý vzduch, organizujem kultúrne podujatia, som kreatívna, jem potraviny v bio kvalite a som váženou osobou v spoločenstve, zostáva nepovšimnuté.
Ako-tak som si ešte získala uznanie za to, že žijem v dome a pestujem si vlastnú zeleninu, lebo to je lepšie ako bývanie v paneláku.

Tiež je zlyhanie, že nemám partnera, ani deti. (V Indii by som k tomu pridala, že ani kravy.) Akosi nezáleží na tom, že deti by mali mať podľa môjho názoru zdravé rodinné prostredie vytvorené partnermi, ktorí sa vzájomne podporujú v tom, aby sa mohli vyvinúť v najlepšiu verziu samých seba, pričom je každý z nich dostatočne zrelou a vyrovnanou osobou. Bez splnenia týchto podmienok pre mňa stráca zmysel vytvárať vzťahy a nové bytosti. Na Slovensku badám tradície iné, ktoré reprezentuje ako dievky čarovali v minulosti:
  „Mikulášku, môj milý, daj mi muža v tej chvíli.
Aký bude, taký bude, len nech navždy môj bude.“
Nuž čo, iný kraj, iný mrav alebo skôr iná generácia, iné priority.


Hodnotím teda uplynulý rok a odpovedám príslušníkom na kľúčové otázky:
"Nemienim sa vrátiť na Slovensko.
Nebudem mať deti.
Nemám frajera."
Napriek tomu je hodnotenie môjho života za uplynulý rok z môjho pohľadu pozitívne. Mnohé som zažila, mnohé dosiahla a z mnohého sa poučila. A čo je hlavné: bola som a som zdravá a spokojná. Na to sa ma však nikto nespýtal.