NA STARÉ KOLENÁ 12/2015

Nuž, dlho mi to trvalo, kým sa mi podarilo napísať tento článok. Ešteže nemám žiadnu oficiálnu uzávierku, to by som si už trhala vlasy. Niežeby sa mojom živote v decembri nič zaujímavé neudialo, práveže som mala mnoho tém, no žiadna mi nepripadala, že by prevažovala nad ostatnými. Nakoniec som nosnú tému našla, avšak aj tak bude tento článok zmes pocitov a dojmov. Názov je teda Na staré kolená a budem písať o svetonázoroch, vnímaní života istým spôsobom.

Tradične som teda bola na Vianočnej dovolenke na Slovensku. Zažila som klasickú kolonádu, teda stretávanie sa so známymi, ale aj spoznávanie nových ľudí.

Tiež som absolvovala obligatórne Vianočné nadúvanie. A nemyslím tým len nadúvanie fyzické, spôsobené konzumáciou potravín v nadmernom množstve, ale hlavne nadúvanie emocionálne, keď ma vytáčajú také slovenské špeciality, ako napríklad situácia, keď sa človek chce vo veľkom nákupnom stredisku pripojiť cez Wifi na internet, a namiesto služby internetu zadarmo pre zákazníkov, tak bežnej pre iné podobné centrá v akejkoľvek inej európskej krajine, nájde síce dvadsať sietí, z dvadsiatich obchodov, ale všetky zablokované a zaheslované, aby nám nedajbože nikto z našeho neubral ani bajt. Juch!

A ako čerešnička na torte: konečne zastanem pod magickým nápisom FREE WIFI veľkými písmenami v kine a ako správnemu závislákovi na internetovej komunikácii mi v duši svitne nádej. Spýtam sa tam pracujúcej slečny na heslo....a zmrzne mi úsmev na perách. Slečna, s výrazom na tvári v štýle tátoprácamaneuveriteľneotravujea celkovoživotmaneuveriteľneotravuje, mi oznámi, že tam FREE WIFI nie je....Bolesť, sklamanie, pocit potupenosti. Veď predsa tom tam je napísané....Juch!

Ďalšie absurdity alebo protiviny (od slova protivný - veci, čo sa dejú napriek, aj keby sa vôbec nemuseli) v štýle Naslovenskujetotak, ktoré posilňujú moje prirodzené tendencie k šialenstvu: kaviareň v bratislavskom Starom meste. Úroveň, štýl, modernizmus. Človek si dá poobedňajšiu kávu, nechá prejaviť svoje spisovateľské vlohy vo forme zopár zápiskov, keď už je to teda kaviareň pomenovaná po samotnom Ľudevítovi Štúrovi, a keď na neho prídu prirodzené potreby (zákon zachovania tekutín), čašník mu na zdvorilý dotaz odpovie, že toalety sú pokazené. Bodka. Nič viac. Ani, že mrzí ma to alebo môžete použiť služobné WC alebo kľudne choďte do náprotivnej kaviarne, s ktorou máme pre podobné krízové situácie bilaterálnu dohodu. Skrátka sa pokazili všetky záchody naraz v tomto momente. Rozum mi zastáva ako solárne hodiny vo Fínsku. A pýtam sa samej seba: spravili by to isté aj Štúrovi? Juch!

Potešili ma spomienky na starédobréčasy, konkrétne som si spomenula na virtuóznu kombináciu SALKO & GRANKO & Com., výrazne dotovanú lobistickými skupinami na podporu obezity, cukrovky, zubného kazu a infarktu myokardu.

Úspešne som prežila bilancovanie uplynulého roka a vítanie toho nového. Počas silvestrovskej noci Zem obehne vlna delobuchov a ohňostrojov. Našu planétu postupne od východu na západ obklopí oblak zo svetiel, výbuchov, hluku a dymu. Vytvorí sa tým akýsi obal, len neviem, či je ochranný (voči zlým duchom a ešte horším mimozemšťanom) alebo len jednoducho škodlivý životu na našej planéte.

Na Silvestra je každý plný želaní- čo dosiahne, aký bude v tom nasledujúcom roku. Keby sme však nemali také veľké egá, ale aspoň jednu noc do roka si želali všetci naraz to isté (napríklad mier na svete a pokoj všetkým ľuďom dobrej vôle- copyright Biblia-nie z vlastnej hlavy), určite by sme našou spoločnou energiou dosiahli, aby sa to uskutočnilo.

Nuž, ale o inom som chcela. O starých kolenách, svetonázoroch a vnímaní života rôznymi spôsobmi.Taktiež to súvisí s mojím pobytom v Karpatskej kotline a interakciou s jej domorodým, tzv. holubičím obyvateľstvom.

Už som si zvykla, že zakaždým, keď sa na chvíľu vrátim z exilu, znova a znova som konfrontovaná s tými istými otázkami, konkrétne: kedy sa(už konečne)vrátim žiť na Slovensko a kedy (už konečne)budem mať aj ja deti (ako všetci ostatní normálni ľudia v mojom veku a stanem sa tak plnohodnotnou ženou a vôbec bytosťou). Viac-menej som si zvykla. No tentokrát ma prekvapila mama mojej najlepšej priateľky, keď to rafinovane zaonačila a pridala k tomu aj tretiu otázku, ktorou ma skutočne zaskočila :A to budeš sama na staré kolená? Fuha, to teda FUCKT neviem.

Ale pekne po poriadku, aby ste rozumeli kontextu: hrala som sa s jej vnúčatami, mojimi krstnými deťmi. Na čo sa ona bez ostychu, že by narušovala moju intimitu, spýtala: "A ty ešte nebudeš mať deti?" Všimnite si použitia častice ešte, ktorá celú vetu emocionálne zafarbuje. To ešte znamená, že podľa jej svetonázoru mať deti je nielenže tá najnormálnejšia vec na svete, ale priam povinnosť, aby ste boli rešpektovaní ako plnohodnotný člen spoločnosti, vesmíru a vôbec. Bezdetná tridsaťpäťročná žena je v pekle hneď vedľa nepokrstených detí a bezdetných matiek. Nádych, výdych. Moja diplomatická odpoveď "veď ja ani nemám s kým" udrží skóre na nula nula a odvedie pozornosť lžou o nešťastí v láske a nenájdení toho pravého. Čo je iba polopravda, ale ušetrí mi čas, aj tak nechcem vysvetľovať svoje nanajvýš osobné pohnútky kdekomu na počkanie.

Po prvom kole prichádza z jej strany zákerný útok, ktorého pointu som už bola prezieravo prezradila o niekoľko riadkov vyššie: A to budeš na staré kolená sama?

To bol rétorický úder pod pás, neviem, čo povedať. Som zmätená. Staré kolená, to bude v mojom prípade tak o 30-40 rokov. Ako mám vedieť, čo bude vtedy, ak poriadne ani neviem, čo bude zajtra? Našťastie sa vynájde moja najlepšia priateľka a odpovie svojej mame namiesto mňa: "veď už má moje tri deti, sama nebude", narážajúc na fakt, že moje krstňatá sú moja rodina.

Ale súper-priateľkyna mama sa nevzdáva a zaklincuje to ďalšou otázkou:"A to za tebou pôjdu až do Španielska?", čím splní limit povinných otázok (kedy sa vrátiš na Slovensko) a definitívne vyhráva súboj. Prečo si zanechal otcovskej pôdy? Obrancu nemá!

Rada by som jej niečo odpovedala, aj ju vlastne odbila, avšak ja fakt neviem, kde budem, s kým budem a čo budem robiť na staré kolená. Nemám krištáľovú guľu na veštenie budúcnosti.

Pravdu povediac, ma takéto konzervatívne svetonázory, prežitky 20-teho storočia značne prudia. Vtedy si človek našiel prácu, ktorú následne mechanicky vykonával 40 rokov bez toho, aby sa aspoň raz zamyslel, či ho toto zamestnenie napĺňa.

Žena sa vydala za prvého, ktorý sa jej priplietol do cesty a zostala s ním ažkýmnássmrťnerozdelí a to mohol byť hoci aj alkoholik alebo mlátiť ju aj jej deti každý deň. A ľudia mali spolu deti tak spontánne a automaticky, bez sekundy reflexie nad tým, či sa k sebe skutočne hodia, či tie deti vôbec chcú mať alebo či na to vôbec majú ako ľudské bytosti. 

Svetonázor dvadsiateho storočia bol pod vplyvom istoty, zotrvačnosti, stádovitosti. Konali sa veci s výhľadom na najbližšie pol storočie. Samozrejme, časy boli ťažké a človek si nemohol vyberať, avšak prečo mi nanucujete tento zastaralý svetonázor ešte aj dnes, keď je už svet iný?

Lenže ja žijem v 21.-om storočí. A okrem toho meditujem. Ak si naplno nevychutnám a vedome neprežijem každý každučký moment tu a teraz, aký má zmysel poisťovať sa do budúcnosti v podobe detí alebo penzijných fondov, ak na staré kolená zistím, že mi život pretiekol pomedzi prsty v podobe všetkých tu a teraz, ktoré som neprežila vedome?