33 JAŠTERÍC ALEBO HĽADANIE PODNÁJMU V SANTIAGU DE COMPOSTELA 5/2015

Po utrpení Pána v apríli (Veľká noc) nastalo moje utrpenie v máji v podobe hľadania podnájmu v meste Santiago de Compostela. Na začiatok je treba povedať, že tu v Galícii je bývať v podnájme omnoho bežnejší jav než na Slovensku, kde je viacej v móde byty kupovať, čo znamená zadĺžiť sa až po uši a splácať hypotéku pofidérnym finančným inštitúciám (rozumej bankám) aj 40 rokov...

Mesto je plné bytov na prenájom. Urbánne legendy, ale aj očití svedkovia potvrdzujú existenciu indivíduí (drvivá väčšina ženského pohlavia nad 65 rokov), ktoré majú k dispozícii na prenájom aj 20 bytov v osobnom vlastníctve. Nepýtajte sa ma, ako k nim prišli, to je jedno z mystérií, ktoré nikdy v živote nepochopím.

Sú dve možnosti hľadania bytu: cez realitnú kanceláriu alebo priamo cez oznamy súkromníkov, ktoré nájdete vylepené na ulici na ktorejkoľvek lampe verejného osvetlenia. V druhom prípade sa jedná o byty, ktoré sa prenajímajú ilegálne, to znamená, že vlastníci z nich neplatia dane, čo tu nikoho, teda okrem daňového úradu, netrápi.

Ja vám porozprávam svoju skúsenosť tak so súkromnými "domácimi", ktorí prenajímajú byty na vlastnú päsť, bez sprostredkovateľov, ako aj s legálnymi realitnými kanceláriami. 
Prezradím však už teraz záver môjho príbehu, aby ste neboli v napätí: hoci všetci krútili hlavami  (a niektorí si dokonca klepali na čelo), keď som vyjadrila svoju túžbu prenajať si trojizbový byt v "našej" štvrti San Pedro, ktorý by bol obývateľný (slnečný, nie-studený, ani vlhký), s kúskom záhrady, za nie viac než 300€.....podarilo sa mi to!  Mala som obrovské šťastie a stálo ma to tiež kopu nervov...ale k 1. júnu sa sťahujem aj so svojím psom, kamarátkou a jej psom:)

Nuž ale po poriadku: začala som obvolávať čísla, ktoré som našla na rôznych oznamoch. Tu je potrebné podotknúť, že ľudia v Galícii sú značne nedôverčiví a v prípade skupiny "domácich" sa prídavné meno značne mení na extrémne nedôverčiví.

Zavolám, predstavím sa a poviem, že volám na inzerát ohľadne bytu. Tu by normálne človek čakal informácie v štýle: byt má toľko a toľko izieb, nachádza sa na tej a tej ulici a nájomné je X€. Prípadne detaily, či má ústredné kúrenie (nie všetky byty/domy v Galícii poznajú tento fantastický objav predchádzajúcich storočí), či majú všetky izby okná (tiež to nie je samozrejmosť), či je možné doniesť si domácich miláčikov.

Namiesto toho dotyčná osoba odpovie otázkou (odpovedať na otázku druhou otázkou je špecifický druh rétorického umenia, v ktorom galícijčania skutočne vynikajú): "Koľko vás je?" To ma zaskočí, lebo ja som iba jedna, už od narodenia. Potom pochopím, že čo dotyčná osoba rada vedieť je, koľko nás je, čo sa zaujímame o jej  podnájom. To mi príde tiež dosť absurdné, lebo ak ma byt zaujíma, ja si môžem pohľadať toľko spolubývajúcich, koľko má byt izieb, podľa potreby. Ale byt, ktorým disponujú oni, má daný počet izieb, čo sa nedá modifikovať.

Druhá črta, priam základná podmienka, aby bol človek v Galícii domácim ako sa patrí, je neprezradiť žiadnu informáciu, udržať mystérium do posledného momentu a medzitým zistiť čo najviac informácií o uchádzateľovi o podnájom. Na cenu sa je treba spýtať niekoľkokrát a mnohokrát vám ju do telefónu ani nepovedia. Vraj prídi pozrieť byt, potom ti poviem cenu.

A ja, že mám určitý rozpočet a ak je nájomné vyššie, na byt sa ani nemá zmysel ísť pozrieť.

Sú takí domáci, čo prenajímajú iba študentom. Tým je jedno, v akom stave je byt, nakoľko tam budú bývať len jeden školský rok alebo dokonca len jeden semester. To dáva domácim tú výhodu, že prenajmú aj tú najtmavšiu a najvlhkejšiu dieru, ktorú oni nazývajú bytom, s nábytkom, ktorý sa rozpadne už len keď sa naň človek pozrie..

No a sú takí, čo študentov vyslovene nechcú kvôli žúrkam, alebo takí, čo prenajímajú iba dievčatám (asi že sú zodpovednejšie a čistotnejšie - o čom však existuje málo vedeckých dôkazov).

Druhá možnosť prenájmu je cez realitné kancelárie: všetko legálne, zmluva, záloha, atď. Lenže pozor: potrebujete vykázať príjmy vo výške trojnásobnej sumy nájomného...Pýtam sa: čo koho do toho, koľko peňazí mi zostane na jedlo a zábavu po zaplatení nájomného? Čo keď mám napríklad anorexiu a na jedlo neminiem ani cent?...Ak teda nevykážete príjmy, je treba bankového ručiteľa, ktorý ich ubezpečí, že v prípade nezaplatenia nájomného uchádzačom môžu peniaze pýtať od neho...alebo pozitívne referencie od predchádzajúcich domácich. 

Nuž, nakoľko ja nemám zamestnávateľa (som živnostníčka a nezávislá žena) a tobôž nezarobím ani za dva mesiace peniaze vo výške trojnásobnej sumy nájomného, pýtajú odo mňa aj ručiteľa, aj referencie, aj zálohu na tri mesiace dopredu.

Jasné, som podozrivá, neviem preukázať pravidelný príjem vo výške, o ktorej oni rozhodli, že je adekvátna na prežitie. To sa značne bije s mojím svetonázorom a podľa mňa aj s dobrým vkusom. Čo už. Našťastie mám priateľov, ktorí sa za mňa zaručia a dobré vzťahy s predchádzajúcou domácou, lebo svoje dlhy vždy splatím (ako rodina Lannister z Game of Thrones), a tak im nezostalo nič iné ako mi byt so škrípajúcimi zubami prenajať.

Morálne ponaučenie: na svete sú dôležitejšie veci ako peniaze, hoci sa nás zo všetkých strán snažia presvedčiť o opaku; napríklad čestnosť, zodpovednosť a dobré medziľudské vzťahy.

PS: A čo znamená 33 jašteríc v názve článku? Nuž, moja nová adresa je Rúa dos Lagartos 33,  Jašteričia ulica.