MORENINA DAŇ alebo VŠETKY MOJE PSY 10/2023

"...smrť každého človeka umenší mňa, lebo ja som súčasťou človečenstva; a preto sa nikdy nepýtaj, komu zvonia do hrobu; zvonia tebe.“ — John Donne

V deň, keď som si porezala prst nakose, som ten moment prežívala znova a znova, ako v spomalenom filme: nielen bolesť, ale aj pocit odporu, keď sa mi čepeľ zarezala do mäsa...na druhý deň sa mi to v hlave premietlo už len desaťkrát menej, a na tretí deň som si na tie detaily spomenula už len zopárkrát. Taká je realita: as postupne otupuje bolesť a rozmazáva detaily, ktoré prestávajú byť akútne. S bolesťou, kosou a smrťou súvisí tento článok. Dnes zomrela jedna moja priateľka, Morena si vybrala svoju daň.

Bol to pes, ale aj tak to bola moja priateľka, trávili sme spolu čas a mala som ju rada. Dnes som sa s ňou bola rozlúčiť, keď už nedýchala a vybaavujem si jej sklený pohľad a kvapku krvi na labke po vstreknutí injekcie, jazyk vytŕčajúci spomedzi zubov. Dnes je tá bolesť akútna, ostrá. Z hĺbky mojej duše vytiahla latentnú existenciálnu bolesť, smútok z entropie. Všetci ochorieme, zostarneme, zomrieme. Tak to má byť, no je to bolestivé.
Plačem za Campanillou, sučkou mojej susedy, s ktorou sme spolu žili dom vedľa domu posledných 7 rokov. Plačem za všetkými psami, ktoré som kedysi ľúbila a tiež umreli, plačem za všetkými, ktorých ľúbim a viem, že tiež raz odídu. Všetkých blízkych ľudí čaká rovnaký osud. Plačem nad deťmi, čo umierajú v pásme Gazy, na Ukrajine, v Afrike, na celom svete. Plačem nad utrpením všetkých živých tvorov.

Camapanilla v španielčine znamená zvonček. Meno dostala z príbehu Peter Pan podľa víly: v slovenskom preklade to bola víla Cililing, v španielčine Campanilla, teda zvonček. Suseda ju adoptovala od jedného nzámeho, ktorý sa odsťahoval a nemohol sa o ňu postarať. Mohla mať asi rok, keď prišla ku nám. Zo začiatku so mnou chodila na všetky pechádzky: keď som ráno vyšla z domu s mojimi psami a počula vrznúť bránku, už utekala. Časom spohodlnela, uvedomila si, že má vlastne lenivú povahu, tak s nami chodila na extra prechádzky len občas. Samozrejme, prechádzala sa s ňou jej panička. Na večernú prechádzku okolo pol jedenástej sme však chodili vždy spolu: kým si naši psy vybavovala posledné večerné cikanie, my sme si so susedou porozprávali, o sme v ten deň zažili, prípadne klebery, čo sa niektorá z nás dozvedela.

Často som si Campanillu doberala, že je ako hurka, lebo sa neľúbila moc hýbať. Za posledné týždne vychudla na kosť. Nakazila sa neliečiteľnou chorobou leishmaniózou, nepomohla ani agresívna liečba, a tak sa ju useda rozhodla dať uspať, aby netrpela. Bol to dobrý psík, pomáhala susede zavracať ovce, a potom aj jesť ich zvyšky. Mala veselú povahu. Nemala rada, keď jej chytali uši, strašne sa bála, keď hrmelo (zjavila sa u mňa doma a zaliezla pod posteľ). Raz som ju zmlátila, keď som ju nachytala so sliepkou medzi prednými labami, ako jej veselo vyšklbáva perie. Dostala palicou. Nie veľmi, aby som jej neublížila, ale dosť, aby pochopila, že to sa nesmie. Pochopila.

Môjho prvého psíka som mala 13 rokov. Rasa puli, meno Puli. Mala som ju veľmi rada, hoci som sa o ňu možno nevedela starať tak dobre, ako by si zaslúžila. Dnes ľutujem, že som jej nevenovala viacej času. Na boku jej narástol veľký nádor, umrela pred mojimi očami, keď sme sa aj s mamou vracali z prechádzky. Zrejme jej zlyhalo srdce. Pochovali sme ju pod orechom v záhrade u babky.

Mama si o niekoľko rokov zadovážila ďalšie šteňa puliho. Dala som jej meno ja, hoci som s ňou strávila málo času, nazvala som ju Gaia. Po štátniciach som odišla z somu, vracala som sa už len na dovolenku. Pamätám si, že som prišla na pár dní z Talianska. Mama bola akurát v práci a Gaia sa ma veľmi zľakla, keď som otvorila dvere na byte...utekala až do zadnej izby. Gajka bola milý psák, žila asi 10 rokov. Keď dostala porážku, ochrnula je polovica tela. Na prechádzke padal, nemohla chodiť, mama ju kŕmila, lebo pol papule mala tiež ochromenú. Trápila sa tak asi ja dva týždne, tiež vychudla, až kým nedostala druhú porážku.

Prešlo niekoľko rokov, počas ktorých som nemala vlastného psa. S priateľom sme sa "namotávali" na psov jedného známeho? najprv to bol vlčiak Koke a potom chlpatá sučka Lúa. Až sme sa rozhodli vziať si z útulku portugalského vodného psa menom Groucho (ako jeden zo štyroch bratov - komikov Groucho Marx). Pamätám si na deň, keď prišiel poštou v balíku z útulku. Ja som bola v ten deň ako dobrovoľníčka Priateľov Zeme pomáhať v Santiagu ne jednej akcii, po nej som šla vlakom do Catoira. Na stanici ma čakal priateľ a náš pes.
Groucho bol s nami priobližne desať rokov. My sme sa s priateľom medzitým rozišli, Groucho zostal u neho. Narástol mu veľký nádor, tak ho nakoniec tiež uspali. Strávila som s ním náš posledný spoločný deň na rozlúčku na jeho obľúbenom mieste, pri jazere. Ako vodný pes miloval vodu, plávanie. Kým sa on šťastne čľapotal, ja som zvyšovala objem jazera slzami.

Kým sme mali Groucha, mala som jednu sučku. Ja som túžila mať ešte jedného psa, konkrétne bulteriéra. V útulku sme našli Shivu, kríženca bulteriéra a pitbula. Musela som si vybaviť špeciálne povolenie na držanie psa považovaného za nebezpečnú rasu. Shiva bola doma láskyplná, avšak vonku sa premenila na zabijáka mačiek. Utekala z parku a drhla pouličné mačky. Raz sa dokonca jednej panej šupla do dvora a podrhla jej sliepky. Keď už mala na rováši zo 15 mačiek, rozhodli sme sa ju vrátiť do útulku...aký bol jej ďalší osud, netuším. Tiež to bola smutná rozlúčka.

Ďalší psík v mojom živote -ešte stále- je Frodo. Toho sme adoptovali s tým istým priateľom po Shive. Chodievali sme do jednej alternatívnej komunity, najmä sa jedným kamarátom. Pri jednej príležitosti mal asi trojmesačné šteniatko so zlomenou labkou. Vraj sa prepadlo cez dieru na dlážke a už dva týždne chodilo so zlomeninou, no náš známy nemal prostriedky na to, aby ho vzal k veterinárovi. Keď nás prvákrát uvidelo, vyjadrilo celou svojou bytosťou: "Práve som vás spoznalo a už vás veľmi ľúbim." Tomu sa nedalo odolať. Majiteľovi sme navrhli, že šteňa vezmeme k veterinárovi, zaplatíme výdavky, aby ho dal do poriadku a dovezieme mu ho späť. On na to, že si ho máme nechať...a tak je Frodo dodnes súčasťou môjho života a je to tvor, ktorého najviac milujem.
Doviezli sme ho do Santiaga a predstavili našim známym psíčkarom: v meste sme sa poznali takmer so všetkými ľuďmi, čo chodili venčiť nejakého štvornohého miláčika. Predstav si: spravili medzi sebou zbierku a vyzbierali cca 50-60€, aby nám finančne pomohli s Frodovou operáciou! Tá dopadla dobre: veterinár je pre mňa najväčší hrdina. Frodo má v kostiach šróby, ale už 13 rokov chodí, skáče, pláve, dokonca so mnou donedávna chodil aj behať. Teraz je to už pre neho príliš únavné.

Súčasťou mojej svorky je už 6 rokov ďalší portugalský vodný pes, ktorého som nazvala Wuchi (viď čínska filozofia Tao). Tohto si adoptoval môj bývalý priateľ po tom, ako zomrel Groucho, no nevydržal s ním ani rok. Wuchi bol v meste hysterický, vystrašený, štekal v jednom kuse absolútne na všetkých a na všetko, totálne neurotický. Môj bývalý priateľ ma veľmi dobre pozná a vedel, že keď predo mnou spomenie, že má už psa plné zuby a chce ho vrátiť do útulku, ja prevezmem zodpovednosť. Tak sa stalo, že mám dvoch psov. Wuchiho stav sa zlepšil, už nie je taký ustráchaný a neurotický, ako keď prišiel. Tu na lazoch si žijeme v kľude bez hluku mesta, bez áut a motoriek, bez cudzích ľudí, no pre istotu na cudzích šteká a je absolútne nedôverčivý. Má smolu, lebo vyzerá ako plyšový macík: hebučký a mäkučký, tak ho chcú všetci chytať a on z toho má panické záchvaty. Nuž, život sím nie je vôbec jednoduchý, ale veľmi ho ľúbim a on mi to opláca množstvom psej lásky a slín.

Ešte tu je Mudi, psík mojej mamy, s ktorým som strávila posledný rok. S tým bolo tiež ťažko, nakoľko je úplne nevychovaný, takže som musela trpieť hysterické pišťanie a vrešťanie šesťkrát denne: štyrikrát, keď sme šli na prechádzku a dvakrát, keď som sa vracala z práce. Ale ako vraví môj terajší partner: je to Božie zvieratko a musíme ho mať radi také, aké je (alebo lepšie povedané, aj napriek tomu). Okrem mojich milovaných psov Frodo a Wuchi, mám blízky vzťah so psami mojich susedov: Lola (patrí Ane), Folkie a Badu (patria Cándidovi), León (majiteľ José)...to sú moji štvornohí priatelia, medzi ktorých patrila aj zosnulá Campanilla. Vďaka Stvoriteľovi za tieto úžasné tvory, ktoré nás učia milovať, radovať sa zo života a žiť v prítomnom momente!

7 DNÍ, 7 DNÍ, BEZ MAMY ZA 7 DNÍ....KEDY PRÍDE POSLEDNÝ? 9/2023

Názov tohto článku som prevzala z trápnej pesničky trápneho seriálu, ktorý som videla v detstve. Išlo o to, že matka rodiny odišla rodiť a jej manžel a prvé dieťa zostali doma a počítali dni, kým sa vráti z pôrodnice. Aj ja som takto počítala dni - doslova už od marca, keď som kúpila letenky na september (kamarát Michal mi nastavil takú countodown aplikáciu, kde som si to mohla sledovať). Ako na vojne strihajú meter, aj ja som počítala dni do piateho septembra, keď som odletela s mamou a jej sučkou na Slovensko a nechala ich tam.

Samotná cesta bola strastiplná, lebo sme na letisko prišli nadoraz mala som veľký stres, že sa nám nepodarí byť načas v lietadle.
Ale všetko sa to podarilo: 8 hodinové šoférovanie do Madridu, let do Viedne, kde nás už chvála Bohu čakal kamarát Juraj a zaviezol nás až do Zvolena. Zovrelo mi srdce, keď sme o druhej nadránom vystúpili z auta a moja mama nespoznávala okolie svojho bydliska, hoci sme stáli rovno pod oknami jej panelákového bytu. Čas však všetko uhladí, utrasie, takže si postupne znova privykla, že je doma a predpokladám, že sa tam už teraz, po niekoľkých týždňoch, cíti opäť pohodlne...
Ja som sa odvtedy už tiež vrátila domov. Prvý deň mi dom prišiel prázdny, bolo mi smutno: videla som ju vo všetkom: dvor, ktorý by ona pokosila a pozametala, kompost, ktorý by ona vyniesla, prázdne miesto po jej veciach, kopec šaststva, ktoré mi prerobila, poopravovala, kopec tanečných kostýmov, ktoré mi ušila, hysterické štekanie, ktorým ma doma vítala sučka Mudi...postupne si však zvykám a znova vychutnávam kľud, mať svoj domov len pre seba. Nemusím tŕpnuť, či mi v noci mama nevtrhne do izby alebo sa obávať, že zabudne vypnúť plyn alebo vytiahnuť zo zástrčky žehličku...dvere, čo majú byť zatvorené, aby dnu nevošla mačka, zostanú zatvorené a okná, čo chcem mať otvorené, aby sa vetralo, zostanú otvorené. Tiež mám pocit, keď spolu voláme, že znie veselo, že sa znova udomácnila, robí si svoje veci. U mňa sa mala dobre, ja som jej vyvárala a starala sa o program, no tu bola napoly zavretá v klietke: bezo mňa nemohla ísť nikam, akurát tak do lesa.
Jednak preto, že žijem na lazoch a všade je treba auto a jednak preto, že sa nebola schopná po španielsky naučiť ani jednu súvislú vetu. Vo Zvolene má väšiu slobodu si robiť, čo chce, aj keď sa zasa nebude o seba tak starať, najmä čo sa týka stravovania. Najdôležitejšie, na čo mi to celé poslúžilo je, že sme spolu zažili veľa vecí, vytvorili sme si spomienky, z ktorých už budem čerpať do konca života. Mala som s ňou totižto prakticky iba zážitky z detstva, už menej ako seberovná, dospelá osoba, keďže som od 18-tich rokov už trvalo nežila s ňou -iba cez víkendy, prázdniny a dovolenky.

Záver. Aký je záver? Nie je žiadny. Život sa neustále vyvíja a mení, raz sme šťastní, raz nás to bolí. Nekončí to nikdy. Či...?