KEL-NEM KELL 3/2023

Toto je klasická slovensko-maďarská slovná hračka, ktorá sa v našej rodine hovorievala ako vtip. Prvá časť "kel" je po slovensky a označuje hlúbovú zeleninu, kým "nem kell" je z maďarčiny a znamená "nechcem", "nie je treba".Čiže KEL-NEM KELL je buď "chcem-nechem", "neprosím si kel" alebo kel a nekel, čo je ekvivalent kelu v antivesmíre ako antihmota. Každopádne mi to poslúži ako úvod do článku o poslednom škandále v našej slovensko-maďarskej rodine. V tomto prípade národná príslušnosť nehrá žiadnu dôležitú rolu. Škandál (ako to vnímam ja) spočíva v tom, že ma môj otec vydedil. Lepšie povedaná, mňa aj môjho brata.
Stalo sa totižto, že svoj majetok v podobe polky/celého bytu prepísal na svoju bývalú ženu, aby si ona mohla vziať na ten byt v banke hypotéku a kúpiť si vysnívaný dom. Pekné gesto, pomoc bývalej partnerke. Až na to, že som si myslela, že tú jeho polovicu zdedíme rovnakým dielom všetci traja jeho (oficiálni) potomkovia. Vychádazala som zo svojich chabých poznatkov občianskeho zákonníka, ktoré som v rámci hodín práva na vysokej škole musela naštudovať. Zaskočilo ma, že som zrazu prišla o niečo, o čom som si myslela, že mi právom patrí. Moja chyba, že som mala očakávania.

Skutočnosť je tá, že ma bolí omnoho viacej to, že nás náš otec "obišiel" ako to, že som prišla o nejaký nárok na majetok. Veľmi dobre rozumiem, prečo to spravil. Chce si zabezpečiť opateru na staré kolená, čo očakáva od bývalej ženy, a/alebo tretej dcéry. On v kútiku duše vie, že je to nepravodlivé a trápi ho to, no aby si to ospravedlnil logicky, spätne sa snaží vysvetľovať fakty z minulosti, aby mu to sedelo do predstavy, že jeho rozhodnutie je spravodlivé. Vraj má s bývalou ženou ústnu dohodu, že ak byt v budúcnosti predá, polovicu peňazí rozdelí medzi troch potomkov (takže predsalen by to bolo takto logické aj podľa neho?). No zbytočne, ústna dohoda nič neznamená. Ja nepochybujem o morálnosti a dobrej vôli tejto osoby, ktorú dokonca považujem za svoju priateľku. Avšak to, čo ona spraví v budúcnosti, momentálne nevie ani ona sama. A ak nemá žiadnu zmluvu, ktorá by ju k niečomu zaväzovala, v skutočnosti si môže spraviť, čo sa jej zachce, zasa čo bude považovať za spravodlivé v tej chvíli ona...
Má to však ešte jeden háčik: so svojou bývalou ženou si nedohodol, že sa na oplátku za byt sa o neho v skutočnosti v starobe postará. Ak niekto chce od niekoho iného, aby niečo spravil, mal by sa s ním o tom porozprávať, dohodnúť. Očakáva, že ona to pochopí, sama na to prijde, a že bude ochotná to spraviť.
Nemusím nikomu dokazovať , že moja motivácia nespočíva v tom, či dostanem peniaze alebo nie. Som samostatná žena, ktorá si zarába sama na seba. Pre mňa je táto situácia bolestivá emocionálne, lebo je to akoby sa ma môj otec zriekol. Samozrejme, nemôžem to tak brať. Jednoducho len uprednosťňuje svoje záujmy, svoje potreby. A samozrejme, nemôžem očakávať od svojich rodičov, že mi budú vychádzať v ústrety celý život, uprednostňovať moje potreby pred svojimi, ako keď som bola dieťa. Len ma to zaskočilo, nebola som na to pripravená. Aj keď sa spýtam mojej mamy, čo je pre ňu v živote najdôležitejšie, odpoveď je, aby bola v pohode a šťastná- ani zmienka o deťoch. Nuž tak, načim prijať, že už nie sme to najdôležitejšie pre našich rodičov.
Druhá situácia, v ktorej som sa cítila nechcená (nem kell): V telocvični, kam som chodila s nadšením a radosťou, sa ženy sťažovali, že nie sú spokojné s hodinami posilňovania, ktoré vediem ja. Niektoré argumenty sa mi zdali rovno absurdné, iné zasa nemožné splniť, lebo by si to vyžadovalo mať inú osobnosť, než čo mám. Niektoré požiadavky sa mi zasa zdali premrštené: za cenu, ktorú platia, očakávajú služby osobného trénera. Bohužiaľ, je to relatívne, a preto tak ťažké posúdiť, i je na vine inštruktor alebo je problém v klientovi, ak sa tento napríklad necíti byť "motivovaný". Aj dnes mi jedna povedala: "TY nám dávaš príliš ťažké cviky", kým v skutonosti by bolo správne povedať "Pre MŇA sú tieto cviky príliš ťažké." Avšak kto tú jej poznámku počuje, si môže pomyslieť, že nerobím niečo nesprávne ja...

Rozrušilo ma to, chytila som haluz, že robím zle úplne všetko v mojom živote. Potom sa to zúžilo na to, že minimálne ma prepustí šéfka, lebo nerobím dobre svoju prácu. Našťastie je šéfka racionálna osoba, ktorá je spokojná s mojou prácou a nemyslí si, že by som tie hodiny neučila "dobre", len vidí, že tým ženám, ktoré na tie hodiny chodia, to celkom nesedí. Je to škoda, že problém v jednej oblasti mi natoľko naruší sebadôveru a emocionálnu rovnováhu, že o sebe začnem pochyovať vo všetkých oblastiach svojho života. Pravda je tá, že je tá moja emocionálna rovnováha veľmi krehká, nakoľko prežívam dlhodobo značne intenzívny stres (spolužitie s niekým, demencia mojej mamy, dvakrát toľko práce ako predtým), intenzívne emócie v podobe hnevu, smútku a frustrácie ma vyčerpávajú nielen psychicky, ale aj fyzicky, čo mi zasa spôsobuje frustráciu a tak dookola.
No a to najlepšie prišlo na konci mesiaca, keď som sa práce v telocvični zriekla...ale to je už iný článok a musíte si naň počkať do apríla.