Za ten mesiac som prešla rôznymi etapami a rôznymi emóciami. Prvý týždeň som bola nadšená z toho, že môžem pomôcť a tiež som cítila, že ma táto skúsenosť mnohému naučí. Bol to taký sladko-horký pocit: dobrý pocit vidieť, ako ľudia z Galície a ženy z Ukrajiny nadväzujú priateľské vzťahy a pachuť, keď som počúvala ich príbehy o bombardovaní ich mesta, o mužoch a synoch, čo museli zostať na fronte...
Pri jednej takej poznámke niekto povedal, že k nim cíti ľútosť, ja som to pozmenila na súcit, a moja kamarátka Noelia sa k tomu vyjadrila, že nepotrebujú ani ľútosť, ani súcit, ale empatiu. Páčilo sa mi to. Ak by som k nim pristupovala s ľútosťou, bolo by to v istom zmysle vyvyšovanie sa. Ak by som vo vzťahu k nim aplikovala súcit, zasa by som ja dopredu predpokladala, že sa necítia dobre a chcela by som nasilu pomáhať, a možno by to nebolo to, čo práve v tej chvíli potrebujú. Ak pristupujem s empatiou, akceptujem akúkoľvek emóciu, akú v tej chvíli cítia a podľa toho sa správam. Možno práve v tej chvíli sa chcú smiať a zabávať a nie niekoho, kto príde so súcitnou tvárou a pripomína im, že nie sú tam, kde by chceli byť...
Uvedomila som si, že je to skupina veľmi rôznorodá vekovo, tak je ťažko nájsť aktivitu, čo by bavila každého. Aj čo sa týka jazyka, sú medzi nimi takí, čo sa v živote neučili žiaden cudzí jazyk a nepoznajú ani len základnú štruktúru (čo sú to zámená alebo časovanie slovies), tak sa mi občas ťažko vysvetľuje. Plus nemáme spoločný jazyk, lebo ja z ich ukrajinčiny rozumiem takých 70% a oni mne menej.
Najdôležitejšie poznanie je v tejto situácii pre mňa to, že mám voči nim predsudky. Hoci to nie sú predsudky negatívne, predsa narobia viac škody ako osohu. Mala som vlastnú predstavu o tom, ako rozmýšľajú: že budú ochotné robiť aktivity keď beztak nemajú nič iné na práci, že budú vďačné za pomoc, ktorej sa im dostáva, že sú to všetko slušní ľudia (podľa seba súdim teba). Avšak nič z toho nemusí byť na 100% ako som si namýšľala ja. Samozrejme, že sú slobodné robiť si čo sa im zachce, hoc aj ísť na pivo namiesto hodiny španielčiny, alebo požadovať výlety autom do veľkých miest a opekanie mäsa pri rieke, alebo mať rasistické názory.
Na politiku sa ich radšej nepýtam, tiež mám predstavu o tom, aký majú pravdepodobne postoj. No prekvapila ma rasistická poznámka od Tanie. Stručne zrekonštruujem konverzáciu.
Tania: Na Slovensku je veľa Rómov, však?
Ja: Je, dosť veľa.
Tania: A to na Slovensku sú všetci Rómovia, nie?
Ja: Nie, len asi 10% obyvateľstva. Vyzerám azda ja ako Rómka? (Mám modré oči, bledú pleť, a tmavoblond vlasy.)
Tania: Rómovia su nie dobrí ľudia.
To mi vyrazilo dych.
Lebo Ukrajinka povie, že Rómovia sú zlí, Rus povie, že Ukrajinci sú zlí, Európan povie, že Rusi sú zlí a Američan povie, že všetci ostatní sú zlí...a tak žijeme vo svete plnom rasizmu, nenávisti a diskriminácie.
Nečakala som od osoby, ktorá je ako utečenec vystavená situáciám, v ktorých by ju mohli odsudzovať na základe jej pôvodu, národnosti, že sa bude vyvyšovať nad ľudí inej rasy/kultúry/národnosti. Neuvedomuje si, aké má šťastie, lebo utečenci (lepšie povedané utečenky) s kaukazskými črtami sú v Európe lepšie prijímaní ako tí, čo majú čiernu pleť alebo arabskú kultúru...všakáno.
V skutočnosti sa mi viacej páči, ak má niekto odvahu si vypýtať peniaze a vôbec sa ho nedotkne, ako ho odmietnu, ako nebyť schopná si ani vypýtať plácu za urobenú prácu kvôli hanbe alebo falošnej skromnosti. Rómka mi dala dobrý príklad čo sa ja sama potrebujem naučiť. A vidíš, Tania by nad ňou pokrčila nos.
No hay comentarios:
Publicar un comentario