Prvý pohreb bol ešte v októbri. Zomrel Pepe, 82-ročný ujo z našej dediny. Bol to jednoduchý človek, no zároveň filozof. Mozoľnaté ruky a jasno v hlave. Vedel, čo je dôležité, vedel sa tešiť zo života. Hovorieval: Všetko je dobré. Keď sme sa ho na oslavách pýtali. Pepe, dáš si klobásu? Prosíš si víno? Máš rád polievku? Na všetko odpovedal:
Všetko je dobré. Zapamätala som si to a opatrujem túto informáciu ako kus zlata.Len nie vždy sa mi darí ju aj aplikovať.
Ešte jedna múdrosť od Pepeho. Raz som sa mu sťažovala, že prší, keď sme sa stretli vonku. Odpovedal:
Hai que deixar que chova. V preklade: Je treba nechať, nech prší. To ma primälo sa zamyslieť. Ako mám nechať, nech prší, veď to so mnou nesúvisí, bude pršať tak či tak. Či onak? Potom mi to došlo. Veď presne. Bude pršať tak či onak, keď už raz prší. No ja si môžem vybrať moje nastavenie, ako to budem vnímať. Môžem sa hnevať a žuhriť, že mi dážď prekazil nejaké plány, alebo to prijať, zmieriť sa s tým a ušetriť si trápenie. Múdry bol tento náš Pepe, bude nám chýbať.
Druhé a tretie úmrtie sa stali naraz. V momente, keď moje auto v pohybe narazilo do diviaka, čo prechádzal s rodinou cez cestu. Veľmi ma to mrzelo. Diviak viac než auto. Auto už bolo staré a vedela som, že skôr či neskôr niekde narazím a už nebude mať zmysel ho opravovať. No diviak ešte mohol žiť. To je karma vegetariánky: po 20 rokoch bez jedenia mäsa zabijem 100 kilové zviera. Našťastie sa mne nestalo nič.
Hádam najdramatickejšia bola smrť štvrtá. Zomrelo jedno priateľstvo alebo lepšie povedané vzťah, ktorý som za priateľstvo považovala ja a druhá strana mu zjavne neprikladala rovnakú dôležitosť. Neštítila sa totiž osopiť sa na mňa, do tváre ma nazvať idiotom, sebeckým a zlým človekom, pričom na mňa ukazovala prstom. Toto preto, lebo máme rozdielny názor na istú kontroverznú tému, ktorý si ona potrebovala násilne presadiť aj za cenu, že mi ublíži alebo prejaví neúctu. Veľmi ma to zabolelo, lebo ja by som blízkej osobe také niečo nespravila. Aj keby som si myslela, že robí obrovskú chybu, snažila by som sa ju v kľude presvedčiť, nie na ňu zaútočiť. Samozrejme, to ako sa správam ku priateľom ja nie je zákon a merítko toho, ako sa správajú iní voči mne ako priatelia. No tento incident pre mňa prekročil medze rešpektu. A keď k tomu o pár dní pridala jej uhol pohľadu, že to bola hádka, že aj ja som na ňu vyletela, pochopila som, ze tu už nemá zmysel nič vysvetľovať. A ja som sa pre ňu stala nežiaducou osobou kvôli mojim názorom, postojom a z nich vyplývajúcim rozhodnutiam.
Nuž, snažím sa na to aplikovať Pepeho "Všetko je dobré". Je dobré naučiť sa, že v živote stretneme ľudí, s ktorými je možné sa istý čas priateliť, avšak keď spravíte niečo inak ako oni, tak vás odsúdia, urazia, napadnú a bude im dokazovanie ich pravdy dôležitejšie než pocity druhého človeka. Je dobré to vedieť, len to bolí.
Nuž ale v názve článku som sľubovala aj svadbu, aby som skončila niečím pozitívnym. Svadba bude, keď nájdem svoje budúce auto, s ktorým budeme mať šťastný vzťah mnoho rokov a ktoré ma nezradí a nezatratí zčista-jasna.
RIP Pepe, Diviak, Corsa, friendship with D.
No hay comentarios:
Publicar un comentario