NEZNESITEĽNÁ KREHKOSŤ BYTIA 9/2021

V názve článku parafrázujem názov románu Milana Kunderu Neznesiteľná ľahkosť bytia, ktorý som ani nečítala, ani som mu nikdy nerozumela. Pre mňa je existencia skôr zložitá a chvíľami značne náročná, nevnímam bytie ako ľahké. Tento mesiac sa mi stali dve veci, čo mi pripomenuli skôr aspekt krehkosti bytia: ako sa život môže zmeniť za jednu sekundu...

Najprv sa môjmu psíkovi, s ktorým spolu existujeme už 11 rokov, stala akási príhoda. Zverolekár mi nevedel potvrdiť, či to bola porážka alebo zaseknutý nerv, prípadne nejaký výron. V jednu chvíľu sme sa prechádzali, zrazu zvýskol od bolesti a začal čudne dvíhať laby na jednej strane tela, skrúcal sa a padal k zemi. Zvyšok dňa už bol nevládny, nevedel sa postaviť na nohy, ani hlavu udržať zdvihnutú. Kymácala sa mu zo strany na stranu, až kým si neľahol úplne. Veľmi som sa preľakla, že už zostane nevládny ako vecheť, alebo s ochrnutými nohami, alebo vykrivený. Bol to strašný deň, plný strachu a stresu. Ľahšie by sa mi znášalo, keby náhle umrel, ako keď ho vidím trpieť, neschopného fungovať normálne. Našťastie sa jeho stav rýchlo zlepšil, ešte v ten večer mu zafungovala injekcia od zverolekára a postupne sa po týždni dostal do stavu ako predtým. Veľmi som sa zľakla predstavy, že by psák nemohol fungovať normálne a kvôli tomu by sa náš život zmenil drasticky. Ďakujem Bohu, že mi s ním ešte daroval čas. Čas je však neúprosný, vesmír sa neustále rozpína, entropia si pýta svoju daň.
Druhý šok som zažila, keď som sa stretla s mojou mamou po dvoch rokoch a pol a uvedomila si, ako zostarla, schudla, zhrbila sa, ako zabúda a pletie veci...už to nie je ona. Zabolelo ma to, akoby som už stratila svoju mamu. Čoskoro sa môže stať, že si už nebude pamätať, kto je ona a kto som ja...je mi z toho veľmi smutno.

Posledné mesiace bojujem so zdraotnými problémami hormonálneho charakteru, ktoré znižujú kvalitu môjho života. Keď mi hormóny zatemnia mozog, pred oči padne závoj, cez ktorý vidím zrazu všetko čierne, prepadávajú ma pochybnosti, úzkosť ohľadne budúcnosti. Nevnímam realisticky, ale negatívne. Predmenštruačný syndróm, ktorý ja nazývam hystéria, mi namiesto troch dní, ako bolo normálne, strpčuje život dva týždne, teda polocivu cyklu, čo sa mi vôbec nepozdáva. Úplne mi to mení pohľad na život.

Ešte by som chcela spomenúť seriál UTOPIA nakrútený v roku 2013 v UK. Zimomriavky mi behajú po chrbte z toho ako sa tento "fiktívny" príbeh podobá na realitu: v ňom vláda vypustí do sveta vírus "ruskej chrípky", ktorý je veľmi silne nákazlivý, aby v ľuďoch vyvolala strach a verejnosť sa dala bez odporu zaočkovať. Čo však médiá nepovedia je, že očkovacia látka nielenže nepomôže ochrániť sa pred chorobou, ale aj zanecháva trvalé následky v podobe neplodnosti. Celé je to plán elity na zníženie perľudnenia planéty. Nehnevajte sa na mňa, že vám prezdrádzam detaily seriálu (spoiler alert), veď tie nám už dávno predostreli masmédiá. Žijeme v časoch veľkej neistoty, keď už neviem komu a čo veriť, čo takmer mení bytie na neznesiteľné.