MOJA CESTA K TANCU 8/2021

Považujem za veľkú výhodu, že som sa narodila do rodiny, kde bola hudba veľmi dôležitá a oceňovaná. Obaja moji rodičia sa hudbe venovali, hoci nie profesionálne. Odmalička som vďaka nim a vďaka o sedem rokov staršiemu bratovi počúvala kvalitnú hudbu z nahrávok, zažila otca naživo hrať v kapele a mamu spievať v zbore. Doma sme vždy mali kopec platní a hudobných nástrojov, aj takých, na ktorých nikto nehral. Ako sitaru, len na okrasu.

Pamätám si, keď som bola ako 5-6 ročná zasvätená do rituálu pustenia plaene: vybrať ju z obalu, položiť na gramofón, utrieť prach špeciálnou handrou, overiť, či je čistá aj ihla a potom pomaly, opatrne, spustiť ihlu, aby začala tancovať v drážkach a reprodukovať zachytené tóny a melódie. Mágia. Ako malá som trávila hodiny tancovaním, púšťala som si obľúbené platne: klasiku Drobnosti majstrov, remix pesničiek Beatles Stars on 45 a soundtrack filmu Cigáni idú do neba. Obliekla som si maminu vaporóznu nočnú košeľu a príslušný nariasený župan, na hlavu som si uviazala šatku- to som si predstavovala, že sú to moje až po pás dlhé vlasy...a točila som sa, kým sa točila platňa.

Neskôr som začala chodiť na hodiny prípravky na balet. V kultúrnom dome sme tancovali na vŕzgajúcich parketách v doprovode klavíru, na ktorom nám hrala staršia pani, kým druhá nám hovorila, čo máme robiť: skákať ako zajac, cválať ako koník, váľať sa ako medveď...bavilo ma to. Dostala som sa až po vianočné vystúpenie, z ktorého som zhaluzila a prestala chodiť na hodiny. Naďalej som však tancovala a túžila tancovať. Ďalšia dôležitá udalosť na mojej ceste k tancu bola vo štvrtom ročníku, kedy som zatúžila chodiť na tanečné konzervatórium. Avšak dopočula som sa klebetu, vraj deti s nadváhou sa nemajú ani len objaviť na talentovkách. A nakoľko som nikdy nebola chudá ako väčšina mojich spolužiačok, ale mám skôr svalnaté telo, dlhé roky som sa trápila predstavou, že som tučná. A moje želanie ohľadne konzervatória som sa neodvážila ani len nahlas vysloviť. Neskôr som sa dozvedela, že na konzervatórium nezobrali ani Zitu Hosszúovú, a tá bola nielenže chudá, ale aj chodila na hodiny baletu. Nuž, tak keď nevzali Zitu, neboli by vzali ani mňa. Beztak by ma balet dlho nebavil.



Asi tak v 12-tich, 13-tich rokoch som začala tancovať v skupine moderného tanca YO!G! Chodila som tam asi 5-6 rokov, dokonca sme vyhrali zopár okresných a hádam aj krajských súťaží. To som chodila do Centra voľného času s učiteľkou Dianou. Tam mi spôsobili traumu moje spolužiačky tanečnice, ktoré svorne tvrdili, že tancujem zle, že som neohybná ako kus dreva. Už vtedy mi to celkom nesedelo, lebo som sa snažila ostošesť a dnes už viem, že mi to hovorili zo závisti, lebo zrejme mali pocit, že tancujem lepšie ako ony. Ruku dám do ohňa za to, že dnes už netancuje žiadna z nich...

Asi dva mesiace predtým, než som odišla študovať na univerzitu do iného mesta, sme s mamou začali chodiť na hodiny brušného tanca, čo učila Ravia zo Sýrie. Celkom ma to zaujalo. Prešlo 5 rokov, keď som študovala ako šielená niekoľko fakúlt naraz a na tanec nemala čas.

Ďalšia etapa začala niekoľko mesiacov po príchode do Galície, keď ma na ulici zaujal plagát tanečného festivalu. Šla som na niekoľko workshopov, spoznala učiteľku Marthu Franco a začala k nej chodiť na hodiny brušného tanca. No tradičný orientálny tanec ma začal nudiť, začala som teda vymýšľať, ako ho obohatiť, spestriť. Najprv žonglovaním, potom štýlom hip-hop. Cítila som sa revolučne, že som vymyslela niečo nevídané. No neskôr som zistila, že v Polinézii ženy už tisícročia vlnia bokmi a točia pritom loptami na špagátoch, a že fúzia orientálneho tanca s inými štýlmi už bola tiež dávno objavená a nazýva sa Tribal Fusion.

Do tanečnej školy Gaira som chodila cca 4-5 rokov, potom som sa osamostatnila, chodila na rôzne kurzy a workshopy rôznych druhov tanca, ktoré však nakoniec vždy kombinujem s brušným tancom.



Až som sa dostala k doteraz najväčšiemu tanečnému projektu, aký som kedy pripravila: predstavenie pod názvom 5 ŽIVLOV, kde sa strieda 5 choreografií a pomedzi ne audiovizuálny materiál, ktorý divákovi predstaví daný živel a mne umožní zmenu kostýmu. Spravila som toto predstavenie minulý piatok s veľkým úspechom v našej obci. Dokonca dostanem zaplatené z okresného kultúrneho fondu. Kým som vystúpenie pripravila, veľa som sa pritom naučila. Nielen o samotných živloch, o strihaní videomateriálu, ale aj o ľuďoch: ako mi dobrovoľne pomohli známi a ako odmietli pomôcť po priamej požiadavke osoby, ktorých som pokladala za priateľov.

No najmä som prekonala samú seba. Som na seba hrdá kvôli dvom veciam: po prvé, že som doviedla do konca myšlienku zrealizovať predstavenie takejto veľkosti, ktorá ma napadla niekedy v máji. Hoci som sa mohla mnohokrát zľaknúť, že je to pre mňa priveľké sústo. A po druhé, som na seba hrdá, že som už prekonala strach, neistotu a hlavne potrebu niekomu niečo (vrátane seba) dokazovať. Už netancujem z pozície neistoty, či sa budem páčiť, a či je moje umenie dosť dobré, ale vystupujem z pozície radosti, ktorú mi tanec prináša a delím sa s inými o to, čo robím rada. Milujem tancovať, vymyslieť si novú choreografiu, dať dokopy kroky, hudbu, kostým. Každá z choreografií je kus zo mňa samej, niečo, čo potrebujem vyjadriť, každá z nich je postava z divadla, ktorá stelesňuje niečo odlišné. Vďaka Bohu za hudbu, vďaka Bohu za pohyb a tanec, za inšpiráciu a kreativitu.



Ešte prezradím jeden budúci pojekt, ktorý mám už dávno na mysli: na hudbu Ravelovho Bolera, čo je 15 minút hypnotickej hudby in crescendo, zatancovať Tanec siedmych závojov. Tanec, počas ktorého si tanečnica postupne sníma závoje podobne ako si bytosť postupujúca za vedomím sníma závoje, ktoré jej zabraňujú vidieť realitu takú, aká je.

REPOBOASONS alebo LOKÁLNA POLITIKA, DEMOGRAFIA A DEMOKRACIA 7/2021

V júli mala byť v našej obci nevídaná udalosť: festival balkánskej hudby pod názvom REPOBOASONS, čo je slovná hračka viac menej preložiteľná ako Zvuky znovuosídlenia/znovuzaľudnenia. Spolu s kultúrnym programom mal slúžiť aj na to, aby sme do nášho kraja pritiahli bývať sympatických ľudí. Bohužiaľ festival bol priebežne odsunutý kvôli opatreniam Plándémie.

Región, v ktorom žijeme, je značne vyľudnený. V našom okrese je nás 315, z toho drvivá väčšina sú starší ľudia. Ich deti sa odsťahovali do mesta za víziou lepšej budúcnosti a tí, čo tu zostali, starnú a odchádzajú na druhý svet. No stále viac je nás, novousadlíkov, čo sme sem nielenže prišli žiť, ale sa aj snažíme robiť veci pre spoločné dobro:
Miestna skupina Prateľov zeme, čo je cca 6-10 ľudí, raz do mesiaca upratuje niektorú z ilegálnych skládoch v lese. V skupine XEIRA (termín voľne preložiteľný ako spoločné práce/ susedská výpomoc) je nás 13, každý týždeň sa zídeme na výpomoc u niektorého člena porýľovať záhradu, vymeniť škridle na streche, omietať steny hlinou, pokosiť lúku...čo je treba na danom "gazdovstve".
TARABELADA je združenie asi 40-50 ľudí, väčšinou remeselníkov a umelcov, ktorí spoločne organizujú trhy na predaj svojich výrobkov. Toto združenie tiež využívme na spoločný nákup trvanlivých potravín vo veľkých množstvách a bio kvalite.
Ďalšia skupina je naša lokálna ekofemistická bunka A COLECTIVA. V rámci nej sa snažíme zlepšiť podmienky života (hlavne) žien v našom regióne. A tak sme sa začali miešať do lokálnej politiky. Mnohým, vrátane nášjo starostu z toho vstávajú vlasy dupkom, lebo my navrhujeme a požadujeme a on nie je ochotný pohnúť ani prstom. Veď načo, keď ho už roky znovuzvolia všetky staršie osoby a je si istý svojou pozíciou. Zabúda však na faktor demografický: kým starší ľudia majú tendenciu umierať a podľa udalostí posledných rokov je zrejmé, že mladých alternatívnych novousadlíkov pribúda, je len otázkou času, kedy sa demografické vážky preklopia na našu stranu. Bohužiaľ, ako som už bola prezradila, náš starosta nehne ani brvou (doslova), keď ho o niečo žiadame. Pomáha občas, no aj to len piatim starším pánom, čo dorábajú víno. Zvyšných 310 obyvateľov je nedemokraticky ignorovaných.

Druhá téma v rámci lokálnej politiky, do ktorej sme začali strkať náš všetečný ekofeministický nos sú dotácie na prevenciu domáceho násilia a podpou rovnosti medzi pohlaviami. Každá obec dostáva na tieto účely peniaze od štátu. U nás sa tie peniaze alebo neminuli, lebo nemal kto za ne zorganizovať žiadnu aktivitu (kým starosta je suchohríb, sekretárka sa ide utopiť v pohári vody keď má preloliž krížom viac než jedno steblo slamy denne) alebo druhá možnosť je subdodávateľ, v podobe nejakej firmy, ktorá tie aktivity na podporu rovnosti medzi pohlaviami zorganizuje. No je to často za premrštené ceny alebo ponúkajú aktivity, ktoré nikoho nezujímajú. Presne to sa stalo v okolitých okresoch: ako veľká voda sa privalila súkromná firma, čo presvečila starostov, aby ju najali, a ponúka aktivity, čo sú jednak mimo našej reality, jednak ich honoráre vyvolávajú závrať.
Príklad: obec má 500€. Za ne prijde pani z veľkého mesta na dve hodiny nám porozprávať o teórii feministického hnutia počnúc 19.-tym storočím. Tetu Máriu, čo má 80 rokov, to vôbec nezaujíma a mňa, čo sa zaujímam o feminizmus, tiež nie. Viem si predstaviť stráviť tie dve hodiny omnoho zaujímavejším alebo užitočnejším spôsobom. Ak budem chcieť vedieť o teórii feministického hnutia počnúc 19.-tym storočím, prečítam si o tom knihu.
Rekapitulujem: dve hodiny teórie, kam nepôjde ani teta Mária, ani ja, a dôležitá pani, čo žije v meste vzdialenom 50 km a nevie o našom spôsobe života nič, si vyúčtuje 500€. Alternatíva: spýtame sa tety Márie, čo by chcela robiť. Rada by sa zišla s kamarátkami a trochu hýbala kostrou. Zhodou okolností som učiteľka jógy a za 500€ odučím hodiny počas viacerých mesiacov: tetky sú rady, že sa hýbu a môžu sa stretnúť a poklebetiť, a ja mám prácu. A pani z mesta nech radšej napíše knihu, lebo tu nepotrebujeme jej rozumy. Potrebujeme robiť podľa našich potrieb a nie podľa toho, čo považuje za dôležité ona. Zbytočne niekomu ponúkať chlieb, ak je ten človek smädný. Tete Márii sa život zlepší omnoho viac v tom druhom prípade, som o tom presvedčená. A môj tiež.

Nuž, ako som bola spomenula, v okolitých okresoch naleteli tejto firme. My máme našťastie na obecnom úrade inflitrovaného inteligentného človeka, ktorý tieto osoby prekukol, a naša obec sa dohodla s inou firmou: takou, čo je otvorená návrhom, priam oceňuje, že jej pomôžeme zistiť potreby miestnej ženskej populácie a starostovi navrhne akivity podľa toho. Takto sa podľa mňa robí miestna politika: ľudia pre ľudí, lebo tak získame všetci. All win.