REZILIENCIA 3/2020

8. marca na Medzinárodný deň žien som vystupovala s choreografiou súčasného tanca, ktorú som nazvala REZILIENCIA. Nie som si istá výrazom, po slovensky by to bola pružnosť, odolnosť, ale to vo mne evokuje skôr fyzické vlastnosti materiálov a ja chcem hovoriť o psychologickej črte.

Posolstvo choreografie je, že v patriarchálno-kapitalistickom systéme máme ako ženská časť ľudstva zvyčajne to podradnejšie miesto. Keď sa odmietneš zúčastňovať spoločnej súťaže/hry na naháňanie návnady, ktorú aj tak nikdy nedostihneš, je výhodou mať túto vlastnosť odolnosti, reziliencie. Jedná sa o situácie, keď sa daná osoba dokáže spamätať rýchlejšie po "úderoch" života ako iní, znova a znova sa postaviť na nohy po pádoch alebo si nenechá vytrhnúť pôdu spod nôh v náročných situáciách, ktoré iných položia na lopatky.

Tuším sa tento výraz začal používať v súvislosti so skúsenosťami osôb, ktoré prežili pobyt v koncentračnom tábore. Nejedná sa o fyzickú silu alebo železné zdravie, ale o skupinu povahových čŕt alebo vlastnosť, ktoré rozhodujú o tom, kto prežije fyzicky alebo psychicky situácie, ktoré druhí už "nerozchodia", lebo sa zosypú. 8. marca som ešte netušila, aká bude táto vlastnosť v nasledujúcom období aktuálna. 

12. marca som sa doyvedela, že jeden môj bývalý frajer, ktorý ma po našom rozchode obťažoval a psychicky týral, a na ktorého som kvôli tomu nakoniec podala trestné oznámenie, aby mi dal pokoj (momentálne má súdny zákaz sa ku mne priblížiť)- má novú obeť. Kamarátka jednej mojej kamarátky s ním chodila a keď sa nedávno rozišli, začal ju obťažovať a psychicky týrať. Táto posledná obeť mi zavolala, aby sa so mnou poradila, čo robiť, aby jej náš spoločný psychopatický známy prestal zo života robiť peklo.

Pri rozhovore s ňou a spomínaní na skúsenosť, ktorá bola tá najhoršia, akú som kedy zažila, som si uvedomila, že som vďaka tej negatívnej situácii teraz odolnejšia, že ma v podstate posilnila. Teraz už viem rozpoznať psychopatov hneď pri prvom stretnutí, nenechám sa oklamať ako Červená čiapočka...hneď vidím vytŕčať vlčie uši spod čepca starej mamy... Situácia, ktorá bola svojho času nepríjemná, mi dopomohla k tomu, aby som bola silnejšia, a som za to svojím spôsobom vďačná.

Nuž a nastal piatok 13.-teho a začal sa koniec sveta. Musím uznať, že dátum bol zvolený veľmi vhodne. V ten piatok som mala ráno ísť do susedného mestečka na kávu s kamarátkou, potom mať hodinu jógy, stretnúť sa so známymi ohľadne papierovačiek, poobede ísť na dve rôzne miesta a mať hodiny jógy, večer prijsť domov o pol desiatej a byť rada, že si môžem oddýchnuť. V sobotu som mala ísť na workshop tanca do mesta vzdialeného hodinu autom, na apríl som mala kúpenú letenku do Indie a vybavené víza, chcela som navštíviť môjho učiteľa jógy....no 13.3. sa (môj) svet zmenil. Nemôžeme vychádzať z domu, nakúpila som si jedlo na dva týždne, nemám žiadne hodiny (ergo žiaden príjem), nestretávam sa s ľuďmi. Neviem, nakoľko je situácia vážna a či sú tieto drastické opatrenia potrebné alebo niekto manipuluje s masami ľudí na celom svete...

Neistota je hmatateľná, strach sa pomaly vkráda do podvedomia, v hlave neprestávajú šumieť otázky, obavy, hypotézy: čo keď ochorie a umrie niekto z mojej rodiny? Čo keď nebudem mať čo jesť? Čo keď sa už nikdy nebudem môcť stretnúť s rodinou a priateľmi? Čo keď sa už svet nikdy nevráti do stavu, ako som ho poznala a nebudú ani tanečné workshopy, ani vystúpenia, ani kávy s kamarátkou, ani internet a sociálne siete, ani exotické ovocie, cestovanie do Indie alebo ani len benzín na cestu do susedného mesta? Možno sa vám uvedené problémy zdajú malicherné, no situácia je tá, že sa mi veľkou rýchlosťou zmenilo v živote veľa vecí, ktoré som brala ako samozrejmé a každodenné, a to veru spôsobilo, že som sa zatackala pod náporom. Tieto zmeny môžu viesť aj k omnoho závažnejším problémom, a to nejednému naháňa strach. A tak sa vraciam k pojmu reziliencia, užitočná to vlastnosť. Ako vraví moja mama: "Prežili sme blokádu, prežijeme aj blahobyt."

PS: Ďakujem ti, mami, že si ma vychovala, aby som túto vlastnoť mala.