SEDEMDESIAT SUKIEN MALA, A PREDSA SA NEVYDALA 5/2019

Sedemdesiat sukien mala, a predsa sa nevydala. Ja som moje nesčítala, no aby som vás neklamala, mám ich aspoň zo tridsať a nebudem sa vydávať. A nakoľko je máj, je opäť na rade písať o vzťahoch.

Všetci poznáme text ľudovej piesne, ktorá dokonca tvorí súčasť repertoáru začínajúcich hráčov na flautu.Vždy som si myslela, že o mne je skôr tá druhá časť: "A ja nemám iba iba jednu, pýtajú ma až za Viedňu", nakoľko nepochádzam z bohatej rodiny a pokladala som sa za skromnú. No pravda je tá, že mám niekoľko skríň plných šiat od výmyslu sveta: sukne, nohavice, šaty, blúzky, tričká, svetre, kabáty, overaly, pančušky, spodné prádlo, rukavice...nemám azda iba zbierku klobúkov, vystačím si s jednou zimnou čiapkou, čo bola uštrikovala kamarátka Zuzge.

Známi mi totižto dávajú oblečenie, ktoré nenosia. Hlavne farebné hipisácke veci, čo si niekde na trhu v záchvate konzumu kúpili a potom už nemali odvahu si to aj obliecť...tak to darujú mne, farebnej hipisáčke. Darmo, som známa parádnica. Nuž ale, odbočila som, veď namiesto o vzťahoch píšem o márnivosti.

Mám teda sukní možno aj štyridsať a hlboké presvedčenie nielen o tom, že sa nikdy nevydám, ale vôbec prestávam veriť v model, prezentovaný súčasnou spoločnosťou ako jediný správny. Veď len počúvajte malé deti: "Manžel kobyly je kôň, manželka hada je hadica". Nie samec/samička alebo druh/družka, ale rovno manželstvo. Učíme deti, že byť v páre je manželstvo, učíme deti byť v páre. Inej cesty niet.

Berieme to ako samozrejmé a uniká našej pozornosti, že nám (opäť) niekto nanútil, ako máme myslieť, ako majú veci vyzerať, dokonca akým spôsobom máme cítiť a podľa toho vytvárať tak osobnú a intímnu záležitosť, akou sú partnerské vzťahy.

Nakoľko mi pamäť siaha, moji rodičia, ktorí spolu zavreli manželstvo, ktoré som dodnes nepochopila, si nikdy nerozumeli a ja som kvôli tomu dosť trpela. Tak som si ešte ako malé dievčatko zaumienila, že sa nikdy nevydám. Škoda len, že som do jednej škatule, označenej nálepkou "manželstvo" hodila všetky vzťahy - lebo to nám poločnosť vštepuje: vzťah DVOCH ľudí opačného pohlavia (áno, ešte stále to platí pre väčšinu ľudí, že nemôžu mať rovnaké pohlavie, aby si nedajbože nepožičiavali spodné prádlo), ktorý smeruje zákonite k vyvrcholeniu v podobe manželského zväzku. Často dokonca nazývaného posvätný, no to sa mi prieči napísať.

Začneš s niekým chodiť (musí nosiť odlišný typ spodného prádla a nemôžeš v rovnakom čase chodiť s nikým iným) a nakoľko je to láska na celý život, vzťah dospeje k manželstvu...alebo sa rozídete, je treba byť strašne v depke istý čas a potom hľadáš toho pravého/tú pravú a vzťah dospeje k manželstvu...alebo sa rozídete, je treba byť strašne v depke istý čas a potom hľadáš toho pravého/tú pravú a vzťah dospeje k manželstvu...a tak dookola. Inej cesty niet.

No všetky tie reči o druhej polovičke, čarovnom princovi na bielom koni, láske na prvý pohľad, láske na večné veky...sú v tom horšom prípade čisté klamstvo, ktoré prináša viacej škody než osohu, no a v tom lepšom prípade to je iba jedna alternatíva z mnohých. Komu to tak vyhovuje, nech sa páči. No je aj iná cesta. Vlastne mnoho. Toľko, koľko vzťahov si človek vybuduje dohodou so svojím partnerom/partnerkou a nie automaticky podľa vsugerovanej šablóny.

Pravdu povediac, som omnoho pokojnešia a spokojnešia v mojom terajšom "otvorenom" vzťahu, ako keď som zúfalo hľadala princa na bielom koni, ktorý by bol mojou presnou druhou polovičkou, zaľúbili by sme sa na prvý pohľad a boli spolu šťastní naveky. V mojich predchádzajúcich vzťahoch si moji princovia mysleli, že im patrím, prináležím, že môžu rozhodovať o tom, ako vyzerám,. ako sa správam, dokonca aké mám alebo nemám vlastnosti, aká som a aká mám byť, aby som im vyhovovala. Robili mi žiarlivostné scény, keď som šla na pivo s iným mužom alebo ma prišiel navštíviť kamarát. Vyhrážali sa mi, že mi otrávia vodu v dome, lebo...vlastne ani neviem prečo....

Otvorený vzťah neznamená, že si každý robí čo chce bez toho, aby bral ohľad na pocity a potreby toho druhého/tej druhej. Otvorený vzťah znamená, že sa dvaja ľudia dohodnú, aký typ vzťahu chcú budovať, kde sú hranice každého z nich a ža ak jednej z nich pocíti záujem o tretiu osobu (emocionálny alebo sexuálny), nebude to tajiť, nebude podvádzať svojho druha/družku za jeho/jej chrbtom, ako je to normálne vo väčšine vzťahov. Naopak, otvorene sa o tom porozprávajú a vyhodnotia, čo so situáciou: či je možné, aby sa jeden z nich alebo obaja stretávali s niekým iným mimo vzťahu bez toho, aby sa jeho druh/družka cítili ohrození alebo ochudobnení.

Vsugerovali nám totižto spôsob myslenia založený na nedostatku a nedostatočnosti, obmedzených zdrojoch. Preto je treba neustále súťažiť o pracovnú pozíciu, o moc, peniaze, status, lásku...lebo je ich nedostatok. Ak ich získa niekto iný, ja zostanem ochudobnená. To podporuje súťaživosť a často až zákernosť, závisť, žiarlivosť. Veď ak vychádzame z toho, že mi môj partner patrí, a začne venovať pozornosť alebo lásku tretej osobe, ja budem o tú pozornosť a lásku ochudobnená. Veď ak mi patrí osoba, patria mi všetky jej "dary".

No nemusí to tak byť. Je to len spôsob myslenia, a to sa dá zmeniť. Láska nie je obmedzená ako zlato alebo uránium. Neminie sa, práve naopak: čím viacej jej dávaš, nielenže budeš tým viacej dostávať späť, ale budeš mať aj viacej lásky na rozdávanie. Vyskúšaj si to, ak mi neveríš. Stačí začať úsmevom. Čím viac sa budeš na ľudí usmievať, tým viacej ľudí sa bude usmievať na teba, a zároveň tým usmievaním sa budeš viacej spokojná a budeš mať chuť usmievať sa viacej.

Teória je veľmi pekná, no som si vedomá, že v praxi mi to chvíľu potrvá, kým sa odučím žiarlivosti a závisti. No stojí mi to za to, môžem tým iba získať. Gracias cariňo.