SUPERRURAL II 6/2018

Tento článok je o mojom živote na vidieku. Presťahovala som sa takto pred dvoma rokmi a vtedy som o tom už písala (viď SUPERRURAL 7/2016). Nedávno som bola pozvaná na dni "Vivimos no rural" (Žijeme na vidieku), kde som mala príspevok. Rozprávala som o svojom projekte/živote na vidieku...a tak využívam to, čo som porozprávala na prednáške a podelím sa o to aj v tomto článku.

V roku 2016 sa mi splnil sen: po niekoľkoročnom váhaní, vajataní, zvažovaní, otáľaní, dumaní nad a pokukovaní po...živote na vidieku, som sa odhodlala spraviť ten krok. A pravdu povediac, bolo to jedno z najlepších, ak nie to najlepšie rozhodnutie v mojom živote.

Mala som šťastie: známi mi ponúkli bývanie v ich dome zadarmo a v okolí sa práve uvoľnilo "miesto" učiteľky/inštruktorky jogy. To na mňa vesmír veľmi jasne a koketne žmurkol oko, reku choď do toho. A ja som šla.

Strávila som úžasné leto v starom dome mojich známych, v dome, do ktorého som bola zaľúbená. No na jeseň mi oznámili, že musím odísť. Oficiálny dôvod bol, že ho budú prerábať na penzión vidieckeho turizmu...a neoficiálny dôvod bol, že domácej sa nepozdávalo, že si domov vodím návštevy (akože cudzích ľudí), no tiež jej vadilo, keď som šla ja na víkend preč a nesedela som doma.

Tiež jej vadilo, že som mala v jedálni priesvitné záclony a bolo dnu vidieť z ulice. A tak jeden víkend, kým ja som niekde skákala na festivale, mi tie záclony vymenila: vraj sa jej prisnila jej stará mama (ktorá v tom dome kedysi bývala) a požiadala ju, aby tam dala nepriesvitné záclony, lebo predsa "nemôže byť natoľko odhalené srdce domu". Nebudem komentovať.

Nuž, najprv som sa zľakla, že budem musieť odísť. Tiež mi z toho bolo smutno. Potom som sa zmobilizovala, rozposlala som správy hlava-nehlava (už som v okolí poznala niekoľko desiatok ľudí vďaka práci- hodinám jogy), že hľadám podnájom. Tiež som si spravila tour, ponavštevovala dedinky a lazy po celom okolí a vypytovala sa tetušiek. Až som našla. Obrovský dom, kde mám veľkú miestnosť- tanečno/jogové štúdio, obrovská záhrada a obrovská garáž, za mne dostupnú cenu. A najlepšia suseda na svete, uletená 62-ročná hipisáčka Lýdia pôvodom z Nemecka. Lýdia robí najlepšie lekváre na svete, často obedujeme spolu, čo každá navarí, no a večer spolu venčíme psov a klebetíme o susedoch (viď článok 5/2018).

Neskôr som objavila, že na pol hodinu cesty autom od môjho nového bydliska, sú dve "ekodediny", komunita alternatívnych ľudí z rôznych kútov sveta. Tieto dediny boli opustené, približne pred 50timi rokmi, keď sa ich pôvodní obyvatelia odsťahovali za prácou a starí poumierali. Postupne začali prichádzať hipisácki pionieri, novousadlíci. Medzi prvými bol môj dobrý priateľ José, ktorý má vyše 60 rokov. Zreformovali opustené domy, okopali záhrady, začali chovať zvieratá...dnes má TRONCEDA cca 30 obyvateľov, z toho 7 detí, a druhá dedina, AS CARBALLEIRAS síce len 7, ale stoja za to. Ale hovoriť o tejto našej komunite si zaslúži samostatný článok. Skrátka a dobre, objavila som túto skupinu alternatívnych ľudí a začlenila sa do ich ekosystému. Máme dve združenia, organizujeme rôzne aktivity- kultúrneho, environmentálneho, spoločenského, ba aj politického charakteru.

Máme niečo ako spotrebiteľskú skupinu: spoločne nakupujeme potraviny v bio kvalite (múka, ryža, cukor, olej atď.) na kilá vo veľkom množstve priamo od výrobcov, tým sa značne znižujú náklady. Každý polrok spravíme veľkú spoločnú objednávku: dvaja ľudia zo skupiny, ktorí sú na rade, spíšu, kto koľko čoho chce, objednajú, vyzbierajú peniaze, a keď príde tovar, prerozdelia z veľkých vriec po kilách podľa toho, kto si koľko objednal. A najbližší polrok spraví túto prácu ďalšia dvojica...tak som sa priučila aj obchodovaniu.

Nuž, čo vám poviem, zapadla som ako riť na šerbeľ. Mám pocit, že som súčasťou komunity, že prináležím, že som časťou siete vzťahov, o ktorú sa môžem v prípade potreby oprieť. A to je strašne dobrý pocit. Akoby som začala skutočne žiť, až na jeseň 2016, keď som sa prisťahovala na lazy/kopanice, do dedinky LUMEARES, v nádhernom údolí VAL DE ABELEDA, ktorý vyzerá ako Kraj, kde žijú hobbity v Tolkienových knihách.

Učím sa spolužiť, učím sa žiť. Zdá sa, že v meste sú vzťahy povrchnejšie, človek si má z čoho vyberať. Tam, ak sa ti niekto onudí alebo sprotiví, jednoducho sa mu dlhšiu dobu alebo vôbec neozveš. Tu je Homo sapiens úzkoprofilový tovar. Ak sa pohádaš so susedom alebo zistíš, že kamarátka je falošná, nemáš šancu ich ignorovať. Na druhý deň ich stretneš znova, nemožno sa vyhnúť. Tak ti nezostáva iné, ako tých ľudí prijať takých, akí sú, s ich chybami a chlpmi, a snažiť sa s nimi vychádzať v dobrom, lebo sa o nich aj tak potkneš na každej akcii. Škola života.

Odmalička rada chodím do prírody- dlhé roky v Skautingu ma naučili hodnotám vážiť si prírodu a všetky živé tvory. Je úžasné prechádzať sa v lese, trávim v ňom hodiny a hodiny. Keď idem do mesta, chýba mi zeleň, pokoj, ticho, chýba mi život, ktorý ma tu, na vidieku obklopuje. Mesto je z väčšej časti mŕtve, je tam hluk, smrad a stres. Ľudia tiež chodia ako živé mŕtvoly, málokto sa usmieva. Nečudujem sa im.

No nemyslite si, že som nejaká extra- vidiecka. Mám síce záhradu, ale extrémne permakultúrnu....prežijú len tí najsilnejší...venujem jej málo času...ten radšej využívam napríklad na tancovanie než na okopávanie. A tak som bohužiaľ už nechala umrieť mnoho rastlín... ich miazga schne na mojom svedomí...

Žijem síce na vidieku, no venujem viacej času Internetu (práca, zábava, kontakt s rodinou a priateľmi, písanie haluzí na blog) než rýpaniu sa v zemi. Čo už. Som neorural-vidiecky novousadlík, no nie campesina/labrega, teda roľníčka, poľnohospodárka. Môj otec nedokáže pochopiť, prečo tu žijem. Myslí si, že by bolo lepšie, keby som žila v sivom Bruseli, pracovala 40 hodín týždenne a celý deň prekladala, čo povedali iní ľudia.... Ja sa cítim relizovaná tak po pracovnej stránke (hodiny jogy a tanca, tlmočenie cez telefón, sezónne práce) ako aj po ľudskej stránke: všetci ma poznajú a mnohí si ma vážia. A to je obrovská vec.

Než som sa presťahovala na vidiek, myslela som si, že tu umriem od nudy...už len preto, že je tu málo ľudí...no opak je pravdou. Mám viacej žiakov na jogu a tanec, než som mala v meste, kde je veľká konkurencia...a tiež mám bohatší spoločenský život. Ani telku mi netreba- máme interaktívnu telenovelu v priamom prenose.

To, že nič sa neutají a všetci všetko vedia, má aj svoje výhody. Kto koho oblafol, kto sa s kým vyspal, kto prerába dom, komu umrel kocúr. Tým pádom, keď niekoho po dlhšej dobe stretneš, nemusíš zdĺhavo vysvetľovať, čo sa v tvojom živote udialo. Už to vie. Môžeš prejsť k veci a porozprávať napríklad o tom, ako sa ohľadne toho, čo sa ti stalo, cítiš. Šetrí to čas a dáva priestor hlbším rozhovorom. Občas niekto však šíri aj vymyslené klebety, tak len otváraš oči, čo všetko si údajne povedala/spravila, ani o tom nevieš. Ale aj to je treba vnímať ako súčasť miestneho folklóru.

Som svoj vlastný projekt. Nečakám, že mi niekto dá prácu, že niečo za mňa spraví, niekam ma postrčí. Som zodpovedná za svoj život, tvorím ho podľa vlastných predstáv. Žijem na vidieku, lebo som si to vybrala, som tu šťastná. A to je pecka.