DISKONTINUITA OSOBNOSTI alebo VŠETKY MOJE MENÁ 1/2018

Ako to vidím, tento článok bude akousi mozaikou rôznorodých myšlienok, prostredníctvom ktorých sa pokúsim poskladať ucelený obraz a vyjadriť, čo som riešila v januári. Začnem tým, že trpím špeciálnou psychickou poruchou, ktorá zatiaľ nie je zaznamenaná v žiadnej cvokárskej učebnici. Ja ju pracovne nazývam DISKONTINUITA OSOBNOSTI. 

Okrem mňa zatiaľ nepoznám nikoho, kto by prejavoval príznaky tejto deviácie. A tiež to nie je zas taký vážny problém -veď mnohí z vás, ktorí ma poznáte, ste si to ani nevšimli. Hehe. Alebo aj všimli, ale ste tému ohľaduplne prešli mlčaním.

Táto porucha sa prejavuje najmä tým, že si nepamätám svoj život, samú seba, ako niečo súvislé, kontinuálne, plynulé, či neustálne na seba nadväzujúce....
Vždy si pamätám svoj život a seba samu od nejakej udalosti (väčšinou niekoľko mesiacov dozadu) a to, čo bolo predtým, sa mi zdá vzdialené priam niekoľko svetelných rokov. Akoby to bol iný život, iná Darija. A preto si svoj život neustále zapisujem, aby som sa nezabudla, aby som si ako-tak vytvorila pocit kontinuity.

Som teda stále nová a nová ja. Vlastne sme. Sme niekoľké. Už som raz písala o svojich dvoch podosobnostiach Žive a Desane (viď článok 6/2017). Živa je, ako napovedá jej meno, plná života, veselosti, lásky, sebaistoty. Desana je odvrátená, temná stránka, plná strachov (desov), ale tiež závisti a pochybností.

Potom tu je Dori, celým menom Dorotea Šialená, je ľahké uhádnuť, akú stránku mňa samej reprezentuje. Dori je švihlá, zábudlivá, samopašná, trochu mi pripomína rybku rovnakého mena z animoveného filmu NEMO. Dokonca mám vytvorenú "osobnosť" Dori vo farebnom kostýme, keď chodím ako animátorka zabávať deti na oslavy rôznymi hrami, tancami, maľovaním na tvár alebo vytváraním zvieratiek z balónov. Moja najlepšia priateľka mi dokonca posiela listy na toto meno.

Keď som bola malá, nemala som svoje meno rada. Nikto sa  tak predsa nevolal. Bola by som uprednostnila obyčajné meno, ako väčšina mojich kamarátok. Keď som sa nechala v siedmich rokoch pokrstiť pod vplyvom mojej tety Katice, ktorá bola mníška, vybrala som si krstné meno Zuzana.

Neskôr som už aj chcela byť iná, mať zaujímavú prezývku, no moje vlastné meno ešte stále nebolo dosť dobré. Tak som sa podpisovala Mary. Netusím prečo. A neskôr Ria, to už sa blížilo k tomu môjmu...

Tiež som si vymyslela pekný pseudonym Ema Révay, podľa babky a prababky.To preto, lebo som chcela poslať svoje básne do súťaže, kde ma už poznali a nechcela som, aby to porotu ovlyvnilo. Chcela som sa uistiť, že sa im moje básne páčia kvôli nim samotným a nie kvôli menu, ktorým sú podpísané, a ktoré sa niekoľko rokov skloňovalo na všetkých literárnych súťažiach.

A tu sa dostávame k môjmu menu TRIMATRA PÝTHIA MATA HARI. To je moje JA-herečka. Tá časť mňa, ktorá sa potrebuje prezentovať, predvádzať, vystupovať.

Celé to začalo mojou babkou Marcelou. Narodila sa ako najmladšie z deviatich detí...to si vyžaduje poriadnu dávku "herectva" aby ste na seba upútali pozornosť, aby si vás doma niekto vôbec všimol. A to jej zostalo na celý život-vždy chcela byť stredobodom pozornosti, všetko sa muselo točiť okolo nej. Všetci mali chodiť za ňou, venovať sa jej. Žiarlila, ak sme venovali pozornosť niečomu inému, nevedela pochopiť, ako nám môže byť prednejšie venovať sa vlastným záľubám, než jej. Nikdy jej nebolo dosť času a pozornosti, ktorú sme jej dopriali...

Pokračovalo to mojím otcom, ktorý toto "herectvo", túto potrebu byť stredobodom pozornosti čiastočne zdedil.Vraj vždy túžil byť klaunom a cestovať s cirkusom (čiastočne napĺňam tento jeho sen, keď prezlečená za Dori šaškujem s deťmi). Svoju potrebu predvádzať sa si napĺňal hraním v kapele- v čase, keď bol ešte záujem o živú hudbu na zábavách a svadbách, mali veľký úspech.

Moja najobľúbenejšia časť bola, keď otec hral na svadbe a doniesol "výslužku". To som sa ako malé dieťa zobudila v nedeľu ráno a v kuchyni našla krabicu plnú  zákuskov všakovakých tvarov, farieb a chutí...a moje raňajky boli kúsok z každého jedného z nich...mňam.

Ale o inom som chcela...o mojom "herectve", teda potrebe pozornosti, čo je len iné slovo pre egoizmus, ešte konkrétnejšie, sebastrednosť. Akosi mi nestačí vnímať samu seba vlastnými očami. Potrebujem obecenstvo, druhého človeka, cez ktorého sa vidím, pred ktorým sa predvádzam. Pripisujem si hodnotu len keď mi ju pripíše niekto iný. Nevidím svoje úspechy a dobré stránky (a vlastne ani tie zlé), pokiaľ to nie je v zrkadle inej osoby.

Mám svoje obecenstvá- či už vďaka práci učiteľky, či už pri vystúpeniach s mojimi tanečnými choreografiami. Zrkadlom sú priatelia a najmä frajer, keď nejakého mám. Odkedy som sa rozišla s posledným,  bola som celkom spokojná so životom osamote, dokonca som si pochvaľovala, že si môžem robiť čo, kedy a ako sa mi zachce, nemusím sa nikomu prispôsobovať. A bola som vcelku spokojná so sebou, že sa učím jednu z (pre mňa) najdôležitejších lekcií života: byť vyrovnaná a spokojná bez frajera, mať rada samu seba priamo, nie prostredníctvom niekoho, komu sa páčim....nuž a ilúziu, že som sa to už naučila, mi nabúral jeden pekný slnečný chlapec, ktorého som spoznala v januári. Veľmi sa mi zapáčil, taký ten môj typ: dlhé vlasy s dredami, čo cestuje po svete vo svojej dodávke so psom, a hrá na gitare na ulici...tento typ muža pre mňa reprezentuje slobodu, voľnosť, ktoré túžim mať aj ja, len sa poriadne neodvážim. Len tak cestovať po svete, zarábať si umením na ulici, nevedieť, kde budem v ten večer spať....absolútna bezstarostnosť...to ma veľmi láka...a zároveň ľaká.

Zatúžila som, aby sa stal mojím zrkadlom. Mala som zrazu pocit, že ak ma nemá rád on, nemá ma rád nikto, neviem sa mať rada ja...chcela som ho zadržať, aby mi venoval pozornosť, inak by som nemala pocit sebahodnoty...Prekvapilo ma, ako silno sa to vo mne ozvalo. Myslela som si, že som sa už posunula, že som to prekonala, no vysvitlo, že ešte stále som sa nezbavila závislosti na vonkajšom uznaní, závislosti na predstave, že ku šťastiu/spokojnosti potrebujem partnera, potrebujem "obecenstvo". 

Chlapec nezostal, nechal sa odviať vetrom do sveta. A ja som sa naučila ďalšiu lekciu v živote. 

Malo to však aj pozitívnu stránku. Uvedomila som si, že aj ja som slnečná a môžem byť taká slobodná ako on. Skrátka ma inšpiroval. Prekonám svoj strach a aj ja vyrazím do sveta. Na dodávke, so psom. Spoznávať, cestovať, tancovať na ulici pre iných. A pre seba. Byť si vlastným obecenstvom.