MÁJ LÁSKY ČAS (OPäŤ) alebo ČO PRINIESLO VINOBRANIE (MINULOROČNÉ) 5/2017

Hovorí sa, že človek je jediné zviera, ktoré sa nepoučí na vlastných chybách a je schopný sa potknúť druhý-, ba aj tretíkrát o ten istý kameň (poniektorí dokonca aj štvrtý-, piaty- atď.). Tiež sa však hovorí, že nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky. Tak ako je to teda? Mení sa to všetko neustále, plynie ako rieka, ktorá odnáša každý jedinečný moment do zabudnutia ako zrnká piesku alebo opakujeme dookola stále tie isté chyby?

Aj jedno, aj druhé je pravda. Verím, že sa znova a znova ocitáme v tej istej situácii, život nám znova a znova predostrie tú istú scénu, len obklopení inými hercami a inými kulisami, no pódium aj opona sú rovnaké, len v hľadisku sa vystriedali diváci...a ty sa prichytíš, že recituješ ten istý text sprevádzaný tými istými výrazmi tváre a s pauzami na tých istých miestach...

Vinobranie z minulej jesene mi okrem privyrobenia si, čiastočnému porozumeniu života proletariátu a kožných kvasiniek z hroznového cukru (ktorým som sa počas dvoch týždňov predávkovala), prinieslo do života výnimočnú osobu.

Bývala som na vidieku ešte len tri mesiace. Predtým som si myslela, že na vidieku sa nikdy nič nedeje, že je tam nuda, že tam vôbec nie sú ľudia. Bolo to jedno z prvých rán v práci vo vínnej pivnici. Osem hodín ráno, ešte sa len rozbriežďovalo, ja som sa ešte len zobúdzala. 

Triedim teda v pološere a v polospánku, v ohlušujúcom tichu údolia rieky Sil hrozno, za siedmimi horami a siedmimi dolinami, kam ani vtáčik-letáčik nezaletí...zdvihnem zrak a predo mnou piati mladí muži s obrovskými farebnými čiapkami plnými vlasov vo forme dredov, dvaja z nich dokonca tmavej pleti. Dych vyrážajúca exotika na tunajšie pomery. Neslýchané!

Chlapci prišli na brigádu, zarobiť si oberaním hrozna, a nakoľko boli sympatickí, vždy som s nimi prehodila slovko-dve, keď sme sa kvôli práci ocitli na rovnakom mieste v rovnakom čase.

Jednému z nich som sa očividne zapáčila, a keď odchádzali, dali mi na seba kontakt a pokračovali sme v priateľskej konverzácii cez sociálne siete. Ja som mala v tom čase frajera, tak ma ani nenapadlo prekročiť rámec priateľskosti. Z frajera sa však vykľul regulérny psychopat a tyran (pozri Bez maku ani deň 2/2017) a ja som si povedala, že dám šancu sympatickému dredatému Portugalcovi....a tak sme si po niekoľkomesačnej konverzácii dohodli vis-a-vis, teda osobné stretnutie. Slovo dalo slovo, skutok dal skutok. Portugalec už nemá dredy, rámec priateľskosti bol prekročený a teraz spoločne pestujeme našu lásku ako vzácny kvet púštneho kaktusu.

Happy end?

Tu sa však opäť ocitáme v momente, keď samu seba prichytím pri tom, že opakujem tie isté staré vzorce správania....v hlave sa mi aktivujú alarmy a zjavujú paranoje ako bubliny vo vriacej vode...

Odjakživa mám problém rozlíšiť, či je to hlas intuície, ktorý ma varuje pred nebezpečenstvom, alebo je to hlas autosabotáže, ktorá sa mi snaží zabrániť v tom, aby som bola šťastná....Skrátka, namiesto toho, aby som vnímala to pekné a pozitívne, strácam čas haluzením a hľadám chyby, nedostatky a dôvody, prečo to opäť nebude fungovať...A nakoľko som si za tie roky vyvinula citlivý radar na žiarlivostné, kontrolujúce a inak slobodu-obmedzujúce sklony, už pri najjemnejšom záchveve mi blikajú kontrolky.

Verím však, že sú to skutočne iba moje paranoje, projekcia mojich strachov a obáv na plátno, ktorým je druhá osoba. Fandím sama sebe, že to tentoraz už zvládnem, spravím to dostatočne dobre na to, aby som toho druhého neznechutila svojimi obavami alebo aby som ja neutiekla zo strachu, že utečie ten druhý...Tentoraz budem mať viacej trpezlivosti, viacej sebadôvery a sebalásky, skorej sa prichytím, ak sa budem pokúšať aplikovať staré vzorce a postupne sa mi ich podarí aktualizovať. Verím, že zmena je možná, a že tentoraz ten kameň preskočím s ľahkosťou.

Držme mi palce!