Tak sme mali rodinnú poradu: otec, mama, brat a teta, celá moja rodina z maminej strany. Rozprávali sme s o tom, čo chce moja mama robiť v blízkej budúcnosti: obe sme sa zhodli na tom, že je najvyšší čas, aby sa vrátila do Zvolena. Už ma irituje každé jedno jej slovo, gesto, čin. Bohužiaľ. Začala som zisťovať letenky na február a mám z toho zmiešané pocity. Začína mi byť smutno, že odídu moja mama a jej psík, no zároveň cítim úľavu, že odíde táto iritujúca pani a jej hysterický čokel.
Pravda je taká, že odkedy je tu, moja hladina stresu je permanentne zvýšená a moja schopnosť tešiť sa alebo sa niečím nadchnúť je zasa na minime. Tento môj psychicko-emocionálny stav sa už negatívne odráža na mojom fyzickom zdravotnom stave, cítim sa často vyčerpaná, bez energie. A myslím si, že sa to neoplatí za tie výhody, ktoré spolužitím s mojou mamou získavam. Boli to veľmi intenzívne mesiace, silné emócie. Dobrý úmysel, snaha pomôcť, pochybovanie o správnosti rozhodnutia, podráždenosť, smútok, hnev, dokonca zhnusenie, pocity viny, veľa pocitov viny, veľa hnevu a hlavne veľa smútku.
Myslela som si, že jej bude lepšie v prírode, so zdravou stravou, pravidelným cvičením fyzickým aj mentálnym. Lenže ona nechce zdravú stravu a s nikým sa tu nevie ani porozprávať ani len o počasí. Možno jej bude lepšie v prostredí,kde nie je tak sama, izolovaná, nesamostatná, kde môže byť viacej slobodná.
Po prvé, pre mňa je spolužitie s niekým v jednej domácnosti samo osebe traumatické, a v prípade mojej mamy obvzlášť. Je to porušenie môjho intímneho priestoru. Potrebujem veľa priestoru na svoju intimitu, aby som mohla mať s niekým intímny vzťah (intímny v tomto prípade neznamená telesný, sexuálny, ale blízky). Ak sa niekto priblíži priveľmi bez môjho dovolenia alebo bez toho, že by som bola pripravená, efektom je pocit odmietnutia, zhnusenia. To sa mi stalo už niekoľkokrát s priateľmi, čo u mňa strávili niekoľko dní a rýchlo mi začali vadiť.
Po druhé, cítim veľký smútok ohľadne danej situácie a tento smútok sa často transformuje na hnev, podráždenosť, nasratosť. Občas si radšej kamuflujeme smútok hnevom, ktorý je možno ľahšie prežívať, než čeliť zármutku.
Po tretie, smútok, frustrácia, nasratosť a podráždenosť, ma vyčerpávajú fyzicky a fyzická vyčerpanosť spôsobuje, že sa cítim frustrovaná, nasratá a podráždená...
Po štrvté, som vyčerpaná nielen z intenzity, ale aj z protichodnosti pocitov, ktoré prežívam. Zároveň mi chýba mama, ktorá ma milovala natoľko, že by bola ochotná spraviť pre mňa čokoľvek na svete. Tá osoba už neexistuje, akoby umrela, čo ma napĺňa smútkom. Keby však naozaj umrela, ten smútok by postupne vyprchal. Ona však neumrela, tak ten smútok pretrváva...takto sa trápim, že tá pani, čo je u mňa doma, mi strašne lezie na nervy a zároveň mi pripomína mamu, ktorá mi chýba...
Po piate: zároveň si uvedomujem, že je to tá istá osoba a som frustrovaná ešte aj z toho, že nie som schopná sa tešiť z jej prítomnosti, užiť si čas strávený s ňou. Nie som schopná sa cítiť dobre, lebo som permanentne nasratá...
Tunel na konci svetla znamená, že žiadne z možných riešení nie je dobré. Neexistuje happyend. To bude stále len horšie a možno to skončí pokojne, možno tragicky. Žiadna z možností nie je dobrá: naspäť na Slovensku by bola sama. Tu je iba so mnou a ja sa z toho idem zblázniť. Jej psychický stav sa bude iba zhoršovať a odmieta akékoľvek vyšetrenie lekárom, o užívaná liekov ani nehovoriac. O domove dôchodcov nemôže byť ani reč, no sama sa o seba nepostará dostatočne (podľa môjho názoru).
Mám z toho veľkú morálnu dilemu, až ma napádajú tie najčiernejšie myšlienky...
Zvyčajne mávam vo veciach jasno. Viem sa rozhodovať a potom ísť za tým, čo chcem. Samozrejme, nie je to to isté, lebo tu nemôžem rozhodovať za druhého človeka, ale zasa čiastočne už za neho musím rozhodovať, lebo si myslím, že sám za seba nerobí tie najlepšie rozhodnutia...otázka je, do akej miery môžem o nej rozhodovať ja a do akej miery ona nechá, aby som rozhodovala za ňu...
Hocijako sa rozhodnem, dobré to nebude. Bude to len tunel na konci svetla.
