VÍKENDOVÉ VIANOCE, VÍKENDOVÝ SILVESTER 12/2022

Tento rok pripadli Vianoce a Silvester na víkend, to znamená, že nebolo žiadne extra voľno, žiadne špeciálne, výnimočné dni. A v Španielsku 26. december nie je sviatok, ale normálny pracovný deň. No ja som si sviatok spravila, lebo som oslavovala narodeniny, a tak som niektoré pracovné povinnosti, ktoré mávam v pondelky, zrušila, iné popresúvala, v štýle "Něco za cibuli, něco za chřen, něco zaplatíme, něco zapřem", ako hovorieva moja mama.

Každopádne mám tento rok hladinu vianočno-silvestrovskej nálady na značne nízkej úrovni, a to zvyčajne mávam tieto sviatky rada. Ako si je to tento rok také nejaké mdlé...
Bilancujem uplynulý rok a nevychádza mi moc pozitívny: bola som chorá päťkrát, čo je priveľa v porovnaní s ostatnými rokmi, keď bývam chorá tak raz, maximálne dvakrát. Žeby to bolo vekom? Veď som sfúkla sviečky vo forme čísla 42. Inak aspoň kríza stredného veku je celkom úspešne prekonaná (utlmená?), momentálne je najväčšia ťarcha na mojich pleciach situácia ohľadne mojej mamy. Budem ju riešiť po sviatkoch s ostatnými členmi mojej rodiny...


V rámci vianočných tradícií sme pozerali film Perinbaba. Uvedomila som si, že moja mama a jej sestra sú ako dve hlavné rozprávkové postavy: moja teta Ľubica je Perinbaba: pozitívna, mäkká, materská, a moja mama je zasa zošúverená, zvráskavená a zatrpknutá ako Zubatá. Tá sa však vie premeniť na mladú a krásnu. Moja mama je pre mňa tiež chvíľami "mladá a krásna", teda tá osoba, ktorá ma porodila a vychovala, no potom sa zasa premení na "starú a škaredú", to keď rozpráva veci, ktoré sú absurdné a paranoidné a háda sa so mnou, lebo odmieta spolupracovať v základných veciach (umývať riad iba raz denne a nie na štyrikrát, dať mi prádlo na pranie do práčky a neprať ho v rukách), oduje sa ako malé decko, rozstrihá mi šatku, ktorú si vez dovolenia vezme z mojej skrine, atď.

Sviatky prešli v kľude. Tento rok málo udalostí, málo spoločenských stretnutí. Ani zima nie je poriadna, ale je tak jarne. Dobre je tak.

SÚŽITIE 11/2022

November bol, na počudovanie, celkom kľudný mesiac. Hoci, keď sa nad tým zamyslím, viacejkrát som sa rozčúlila kvôli tomu, že moja mama robí všetko naopak. Tiež som začala pracovať vo Fitnesss centre, kde som už predtým viackrát zastupovala, keď mali ostatné inštruktorky dovolenku alebo zdravotné problémy. Tentokrát je to zastupovanie nadlho, lebo Angy je tehotná, takže kým sa ona po pôrode a materskej dovolenke rozhodne vrátiť na hodiny Zumby a funkčného tréningu, ja sa dovtedy naskáčem a naposiľňujem.
Som spokojná s prácou vo Fitness centre: hodiny jógy, brušného tqanca, strečingu (rada by som to povedala po slovensky, ale naťahovanie nie je ono), posiľňovanie (funkčný tréning a GAP, čo posiľňuje nohy, zadok a brucho) a Zumba, sú pre mňa málo náročné. Doma by som cvičila tak či tak, a takto mi za to aj platia.

Čo som si v poslednom čase uvedomila, a o čom chcem písať, je SÚŽITIE. Nemyslím tým spolužitie s niekým fyzicky v jednej domácnosti, ale zdieľanie života s priateľmi, najmä s rovesníkmi. Mám radosť z ich úspechov, zarmucujú ma ich trápenia, zdieľame podobné zážitky, situácie, osudy.
Čo sa týka úspechov, nachádzmame sa vo veku, keď v živote dosahujeme väčšie "výsledky": niekto v podobe detí a rodiny, niekto v podobe projektov a práce. Žijeme roky, keď prináša výsledky doterajšie snaženie sa. Sme si istí sami sebou, poznáme svoju hodnotu, idem si za tým, čo je pre nás dôležité, stanovujeme si "vážne" méty.
Delíme sa tiež o ťažké chvíle, mám napríklad niekoľko kamarátok, ktoré riešia podobné situácie ako ja: tiež sa starajú/spolužijú s postaršími mamami s nejakým typom demencie. Koniec koncov, verím, že sme všetci aj tak tá istá osoba, a čo sa stane jednej, sa stane všetkým a naopak, čo sa stane všetkým, sa stane jednej, ktorou sme, ktorou som.

AKO ČELÍM SVOHMU NAJVÄČŠIEMU STRACHU 10/2022

Častokrát sa mi opakuje sen, keď je nejaký známy dom natoľko pozmenený, že ho nespoznávam. Dnes sa mi tak snívalo o celom meste: vo sne som bola vo Zvolene, ale vyzeralo to tam úplne inak a ja som z toho bola zmätená a smutná. Nedávno sa mi tento pocit stal naozaj, keď som bola po dlhom čase v meste Santiago de Compostela, kde som žila nejakých osem rokov. Protiklad cudzosti a povedomosti ma zmiatol. Prestavané ulice, zrušené obchody, ale potom tí istí starí ujovia v tých istých baroch, kam chodia každodenne a sú súčasťou zariadenia. Známe i neznáme zároveň, mätúce a znepokojujúce.
Vo sne je to najčastejšie dom (prípadne byt) kde žije moja mama. Sníva sa mi, že idem ku nej, no ona sa od mojej poslednej návštevy presťahovala, alebo sa ten jej dom/byt zmenil natoľko, že ho nespoznávam. Vlastne sa mi aj toto stalo už raz aj naozaj: ja som už žila v Galícii, mama sa presťahovala do Zvolena: šla som za ňou na návštevu do neznámeho bytu, plnom známeho nábytku a vecí. Ak je niečo známe, no zároveň odlišné, nemám z toho dobrý pocit. Protiklad cudzosti a povedomelosti, keď je niečo zároveň známe i neznáme, je vyčerpávajúci, znepokojujúci, priam mi naháňa strach.

Nemusím koznultovať Freuda, aby som prišla na to, že mamin dom/byt vo sne symbolizuje ju samotnú. Predstava, že je mne blízky človek zrazu iný, je pre mňa znepokojujúca. Keď som bola malá, neznášala som, keď si moji rodičia vypili, lebo boli iní a tá zmena v ich správaní vo mne vyvolávala úzkosť. Neboli agresívni, ani nijak divní, len iní a pre mňa už to bolo priveľa.

Priznám sa: celý život (odkedy som schopná rozumne rozmýšľať), som sa bála toho, čo bude s mojou mamou, keď bude stará a bude potrebovať opateru. No lepšie povedané, bála som sa toho, že sa o ňu budem musieť starať ja. Cítila som to ako veľké bremeno, ktoré ma dlho ťažilo. Keď som sa pred 6 rokmi presťahovala na vidiek, uvedomila som si, že som vlastne zrealizovala sen mojej mamy: žiť v rodinnom dome so záhradkou, na vidieku. Postupne sa vo mne strach z opatrovania rodičky pretransformoval na želanie poskytnúť jej podmienky na bývanie, o ktorých vždy snívala. Začala som ju nahovárať, nech sa mnou pricestuje, kým je ešte v takom fyzickom stave, že by zvládala prplanie sa v záhrade. Trvalo to dlho, kým sa odhodlala. Prešli roky a ona medzitým schátrala. Psychicky. Starecká demencia? Alzheimer? Plus dlhoročné paranoidné stihomamy, ktoré sa časom len zhoršujú. Meno diagnózy je nepodstatné.
Ide o to, že zabúda, čo povedala, kam čo položila, ako sa robia veci. Už je to len hologram osoby, ktorou kedysi bola a aj tento obraz časom postupne vybledne. No predsalen prišla. Podávam jej mastné kyseliny Omega, B-komplex a vitamín E. Cvičíme jógu, chodíme na prechádzky, dostáva pracovné úlohy, trénujeme pamäť. No ja som si nie istá, či to zvládnem. Znova je to bremeno. Púšťam sa do absurdných a vysiľujúcich diskusií, kde sa logickými argumentami snažím presvedčiť niekoho, kto už nie je schopný rozmýšľať logicky. Rozčuľuje ma, keď musím po stý krát opakovať tú istú informáciu, úplne ma rozhodí, keď sa nerešpektuje môj osobný priestor, ako keď mi vošla v noci do izby, kým som spala, lebo ma vraj počula kričať. A ja som od ľaku skoro dostala infarkt. Odvtedy sa na noc zamykám.

A to je zatiaľ chátranie psychologické, neviem si predstaviť, čo bude, ak bude potrebovať opateru fyzickú. To bude potrebovať odbornú pomoc, ktorú však ona odmieta. Nepriznáva si psychickú chorobu, ani len k obvodnému lekárovi nechce ísť s fyzickými zdravotnými problémami zo strachu, že by ju zabil. Takže o domove dôchodcov ani počuť. Denne sa rozprávame o parazitoch, skupinových znásilneniach a pokusoch o vraždu, ktorým ona čelí. Neviem, čo budem robiť. Nemám žiaden plán. Pokúsim sa aspoň nezblázniť ja, to už bude úspech samo o sebe.

TRPNÉ PRÍČASTIE alebo JA HO NEMÁM, MÁ HO ČÍSLO PÄŤ 9/2022

Konečne dovolenka. Od apríla až do augusta som mala každým mesiacom viac a viac práce. Konečne september, kedy som sa rozhodla nevziať žiadnu prácu (a je jej zrovna dosť na oberačke) a ísť navštíviť rodinu na Slovensko. Okrem toho, je to míľnik. Už dávno som chcela, aby ku mne prišla mama do Galície. Odjakživa snívala o dome so záhradou na vidieku. Mne sa splnil jej sen. Ja som naplnila jej sen. Chcela som, aby prišla sem žiť jej sen ečte kým je aktívna a pri vedomí, kým si môže užiť prácu v záhradke. To by ju bavilo.
Po niekoľkých rokoch naliehania, na moje prekvapenie súhlasila s niekoľkomesačnou návštevou "na skúšku". Uvidíme, ako sa to bude vyvájať. No je možné, že to bolo chybné rozhodnutie...

Keď sa o našom pláne dozvedel môj otec, navrhol, že tiež pôjde s nami na pár dní na dovolenku. To ma prekvapilo ešte viacej, lebo mi pred niekoľkými rokmi bol povedal, že on teda za mnou do Galície neprijde NIKDY, a keď som sa spýtala na dôvod, odpoveď bola "To ti nepoviem". Takto pekne a pozitívne fungujeme v našej rodine. Tak keď sa tentoraz odhodlal prijsť, potešila som sa. No je možné, že to bolo chybné rozhodnutie... O tunajšom pobyte mojich rodičov napíšem až nabudúce, tento článok je o mojom pobyte na Rodnej hrude. Nedávno som čítala knihu s názvom Pokus-Omyl od autorky Anna Szabó T. Veľmi sa mi páčil jej čtýl písania, pokúsim sa o ničo podobné.

Za týždeň strávený s mamou som zostarla o pol roka. Absurdné hádky, ktoré sa nedajú vyhrať. Prehrávame všetci. Falošné zdanie logiky. Neprávny predpoklad, že súper je racionálne rozmýšľajúca osoba. Pokus-omyl. Vyzerá ako niekto, kto bol racionálne rozmýšľajúcou, inteligentnou osobou, ale už ňou dávno nie je. A vlastne tak už ani nevyzerá. Vyzerá ako Golum z Pána prsteňov. Malá, zhrbená, vychudnutá, šedivá. Niečo niekam strká, odkladá, skrýva. Schováva. Potom to hľadá. Vyberá a kontroluje. Znova schováva. Znova hľadá, vyberá a kontroluje a schováva a znovu hľadá. Stráca, schováva, kontroluje a hľadá. Kdesi medzitým stratila seba.Nenachádza sa, nenachádzam ju. Je mi z toho smutno. Vyvoláva vo mne zmes pocitov: ľútosť, hnev, láska, hnus. Skúšam to všelijako, aby som ju presvedčila. Primäla, aby sa prestala sebapoškodzovať. Nič nefunguje. Nediriguj ma, vraví.Ona vie lepšie. Mám sa starať o seba. Nie, k lekárovi ísť nemôže, lebo by ju zabil. Pozná takých, čo sa im to stalo. Mali to isté, a keď zašli k lekárovi, do mesaica boli mŕtvi. Inak už 15 rokov sa ju snažia zabiť. zatiaľ neúspešne. Aj cez zavreté okno zídu dnu na treťom poschodí, len aby jej poschovávali veci. Ešte ju nezabili, lebo ona je chytrejšia. Má po byte nastavané pasce. Chytám sa do nich akurát ja, keď idem v noci na záchod.Ju však nikto nedostane.
Zabúda, čo robí, a potom sa kvôli tomu háda. Zatĺka ako malé decko. To som ja nebola. Ja ho nemám, má ho číslo 5.

Presun do mesta, kde býva otec. Známe ulice. Tu som predsa vyrastala. Prekvapuje ma množstvo spomienok. Koľko som toho zažila za relatívne málo rokov. Mesto je mi ľahostajné. Po nostalgii už nezostala ani stopa. Emócie sú len pri stretnutí s priateľmi. Spoznávam ich tváre v zrkadlách ich detí. To ma dojíma.To jediné má zmysel. Blízki ľudia a ich deti, ešte plné radosti a naivity. Plány mi prekazí choroba, zopár dní som zavretá doma. Škoda. Odchádzam však s pocitom úľavy. Už mi je dlho. Vadia mi výbuchy negativity za každú bezvýznamnosť. Chcem ísť domov. Späť ku svojej rodine.
Zapnem správy: zdravotný systém klabuje, enegetické firmy sa vyhrážajú bankrotom. V školách nemôžu kúriť, v nemocniciach je pacientom zima. Rodná hruda sa drobí. Vo vzduchu visí otázka moje tety: A nevrátiš sa na Slovensko? Príde mi absurdná. Nevrátim. Nenechám prácu, ktorá ma baví, priateľa, s ktorým si dobre rozumiem, priateľov, aktivity, životný štýl, ktorý mi umožňuje značnú slobodu. projekty do budúcnosti. No áno, veď predsa by si mohla pracovať v tej španielskej firme, 40 a viac hodín týždenne za 700 a platiť si luxusnú garzónku za 350, kde by som mohla po večeroch sama pozerať televízny program. To sú úžasné vyhliadky. Ale by som bola na Hrude, všakáno, to zrejme vykompenzuje všetky strasti.

Už som unavená z toho, že to musím nesutále vysvetľovať, obhajovať. Vytváram si svoj život ja sama, ak sa mi niekde nepáči, tak odtiaľ odídem. Ak niečo chcem spraviť, tak to spravím. Ja nie som pierko unášané vetrom, ani kameň s osudom gravitácie. Ani strom, ktorý sa nedokáže pohnúť, keď sa k nemu blíži lesný požiar. Som hlavná postava a zároveň scenáristka filmu, ktorý režírujem. Ja nie som trpné príčastie ako väčšina tých, čo mi dávajú kopec dobrých rád ohľadne toho, čo by som tak mala v živote robiť.

POVOLANIE ? POLYPATETICKÁ HYPERAKTIVISTKA 8/2022

Tento mesiac chem písať o mojej práci, ktorej bolo neúrekom. Iní majú v lete dovolenku, ja mám vtedy najviac práce. Moja práca je tak rôznorodá, ako ovocný šalát Tutti frutti. Preto som povolaním Polypatetická hyperakktivistka(čo by malo byť polyfacetická, teda že má mnoho stránok, ale ja som patetická, a hyperaktivistka, nie iba normálna aktivistka, lebo som hyperaktívna a vôbec sa za to nehanbím).

Napríklad tento týždeň som mala niekoľko hodín jógy, dva tanečné workshopy (jeden je Africký, druhý Orientálny tanec), ktoré majú posilniť nielen telá, ale aj sebavedomie miestnych žien. Ďalšie športové aktivity v rámci Fitness centra, ako sú Posilovanie, Aerobic a Aquagym, čo je vlastne aerobic v bazéne. Nejaké hodiny meditácie a Lesný kúpeľ (po japonsky Shinrin yoku), čo je zas prechádzka a meditácia v lese. Okrem toho budem mať víkendovku: budem sprevádzať päť člennú skupinu ako turistický sprievodca po okolí a cvičiť s nimi jógu. Tiež budem kamarátke opatrovať štyri dni psa, ktorý vyzerá ako polárny medveď.
Medzitým skočím upratať do penziónu po turistoch, upratujem v miestnej lekárni, pomáham s upratovaním jednej staršej panej u nej doma, medzitým riešim nový hosting pre moju webstránku, medzitým mi môže kedykoľvek zazvoniť mobil a budem tlmočiť cez telefón...to môžu byť najrôznejšie situácie: česká dôchodkyňa a jej po španielsky hovoriaci lekár, maďarský kamionista a policajt z Katalánska alebo rozhovor sociálnej pracovníčky s tehotnou Rómkou z Felvidéku (ktorej by nerozumel ani maďarský, ani slovenský tlmočník, nakoľko mieša párkit s horčicával).
Odskočím si na hodinu konverzácie v anglickom jazyku so Španielom z Baskicka, odučím hodinu druidskej jógy pre Írku, Švédku a Angličanku, snažím sa naučiť základy Španielčiny sestry z Ukrajiny. Vediem workshopy coachingu, pomáham ľuďom objaviť ich potenciál.Pomôžem hrabať seno s Madridčanom, Nemkou a Galícijko-Argentíncom, zatancujem fúziu orientálneho tanca a galícijského tanca na festivale Shukran. V lepšom prípade mám tanečné vystúpenie za peniaze, natáčam videá na sociálne siete a píšem články na dva blogy. Som sekretárka Združenia susedov obce Lumeares a spoluvedúca ekofeministického združenia A Colectiva.

Mám rada svoju prácu. Hoci nevedno, kedy končí a kedy začína, niektoré z týchto aktivít nie sú platené, no napriek tomu ich robím s radosťou a verím, že sú investíciou do budúcnosti. Napríklad písanie blogu Bez maku ani deň počas 8 rokov a 8 mesiacov, jeden článok každý mesiac, je dokopy 104 článkov. Nedávno som poslala ukážku týchto článkov približne 40-tim vydavateľstvám na Slovensku, lebo by som chcela vydť tieto článkz ako knihu. Odpovede boli zatiaľ zamietavé, ale verím, že čoskoro príde tá jedna pozitívna:)

Keď som skončila vysokú školu, bolo mi jasné, že nechcem pracovať ani v diplomacii, ani v politike, nechcem bývať v Bratislave a nechcem mať 40 (a viac) hodinový pracovný týždeň, nechcem robiť každý deň/týždeň to isté na tom istom mieste. Rozmýšľala som, že aby som sa vyhla rutine, níjdem si prácu v nejakej nadácii alebo neziskovke...no a nakoniec som si to vyskladala takto. Je možné, že mi to zaberá tých 40 hodín týždenne, aj viacej, a nie všetko je zaplatené, no dôležité pre mňa je, že to všetko robím s radosťou a dobrým pocitom, že mojou prácou pomáham zlepšovať kvalitu života druhých. No a že mi platia za to, že sa udržiavam v dobrej fyzickej kondícii, kým iní musia platiť, aby mohli cvičiť, je čerešnička na torte (samozrejme makovej:))

NEDOTKNUTEĽNÁ alebo AŽ KÝM NÁS SVRAB NEROZDELÍ 7/2022

Celé to začalo tým, že mi vypadol posledný mliečny zub. Vo veku 41 rokov som ešte stále mala zachovaný mliečny zub, lebo ho nevytlačil trvalý. Zostala som z toho mierne smutná, hoci som vedela, že tento moment raz nastane. V snoch vypadnutie zuba symbolizuje smrť, pre mňa to symbolizuje koniec detstva, koniec mladosti, koniec nevinnosti. Už som dospelý človek, ktorý sa musí naučiť prijímať realitu, zmieriť sa konečne s entropiou: s chorobami, starnutím, smrťou, utrpením.

Odjakživa som mala problém s plynutím času...trápi ma, ako uniká, ako naše telá a mysle degenerujú...Máta ma Zub času. Neviem, či si niekto spomenie, v akom československom seriáli bola obrovská starecká hlava s bielymi vlasmi a dlhou bielou bradou, ktorá letela vzduchom...a to bol Zub času, ktorý ma ako dieťa mátal po nociach. Dajte mi vedieť, ak si niekto spomína, kde to bolo.
Potom prišlo svrbenie na rukách a predlaktiach, hlavne v noci. S priateľom sme si mysleli, že nás niečo poštípalo na stanovačke, hlavne on priťahuje všetok štípaniaschopný a lačný hmyz. No pomaly sa do mysle začala vkrádať paranoja, umocnená informáciami o príznakoch na Internete a umocnená lekárom: SVRAB.
Doteraz som si myslela, že túto chorobu majú iba schizofrenizkí bezdomovci, čo zanedbávajú hygienu a predstav si, môžu ju dostať aj slušní ľudia. Hlavne, keď pracujú v nemocnici ako môj priateľ. Psychologický šok bol obrovský, cítila som veľké zhnusenie pri pomyslení na roztoče pod mojou kožou. Lekár predpísal liek, vyluxovali sme celú domácnosť od stropu po podlahu, vrátane dezinfekcie kobercov a matracov horúcou parou, čo z času na čas nie je na škodu. Avšak stres pretrváva: nakoľko je to nákazlivé a akým spôsobom, kedy si môžem byť istá, že to už prešlo, kde všade som medzitým bola a čoho/koho som sa dotýkala...pocit zodpovednosti a viny, priznať sa alebo nie na miestach, kde som bola napríklad pracovať, strach, že ma prepustia...vajatanie preveliké.

No a akoby toho bolo málo, pridružili sa tri vážne komplikácie.
Po prvé: tri dni po užití lieku sme si všimli, že lekár nesprávne vyrátal dávku a užili sme iba jednu desatinu toho, čo sme mali. Späť k lekárovi, späť do lekárne, opätovne vyluxovať celú domácnosť od stropu po podlahu, vrátane dezinfekcie kobercov a matracov horúcou parou, čo z času na čas nie je na škodu. Z času na čas, nie dvakrát za ten istý týždeň.
Druhá pridružená komplikácia je, že táto situácia vyniesla do popredia niekoľko charakterových vlastností môjho priateľa, ktoré sa mi nepáčia, tak som na pochybách, či mi za daných podmienok vyhovuje byť vo vzťahu s takýmto človekom...a tieto pochybnosti vo mne vyvolávajú hlboký smútok.
Nuž a obrovskú zúrivosť vo mne vyvolal pár, ktorý som považovala za priateľov, a preto som sa im posťažovala o svojom zdravotnom probléme. No namiesto súcitu a povzbudenia som ako odpoveď dostala buzeráciu vyplývajúcu z ich strachu z nákazy a nevedomosti, ktorými mi ublížili.
Správajú sa ku mne akoby som bola z kasty Nedotknuteľných v Indii, znepokojuje ich už aj keď prejdem okolo, hoci na nákazu je potrebný kontakt s kožou alebo šatstvom nakazenej osoby a hoci vedia, že som užila liek.

Táto zrada ma zabolela, situácia vo mne vyvolala záchvaty zúrivosti a smútku počas niekoľkých dní. Vôbec na to nie som hrdá, je mi ľúto strateného času a vyplytvanej energie. Dúfam, že liek a zvýšená hygiena zabrali a pliagy sa zbavím. S ľudskou sebeckosťou a obmedzenosťou to už bude horšie, tie sa nedajú vyprať na 90º, ani obariť parou.

Ponaučenie je zmieriť sa, prijať s pokorou plynutie času, choroby, vlastné starnutie, postupné vytrácanie sa mojej mamy...prijať prichádzajúcu jeseň - tohtoročnú, aj tú v mojom živote.

POSTRIŽINY: D`ARIYA 6/2022

Najdôležitejšie v júni, keď kvitnú gaštany, je pre mňa to, že sa po dlhšom období konečne cítim dobre. Od februára do mája to bolo väčšinou na prd: vo februári som bola chorá dva týdždne, v míji týždeň, mala som naozajstnú depku tiež asi dva týždne, bola som v strese keď toho bolo na mňa v práci priveľa a trpela som emocionálne kvôli problémom s dvoma blízkymi osobami. Vzťahy s nimi sa nejakým spôsobom skončili a teraz sa pretvárajú do inej podoby.
Bolo to náročné obdobie a o to viacej si teraz vážim, že sa cítim pokojná a spokojná. Jún bol bohatý na tanečné vystúpenia, medzi inými som sa zúčastnila troch festivalov Orientálneho tanca: TribalizaFest, Shukran a Akelarre. Cítim, že som sa tento rok posunula, hlavne zviditeľnila pre ostatných účastníkov tohto malého okruhu brušných a orientálnych tanečníc (a tanečníkov) v Galícii. V dôsledku tohto posunu som sa rozhodla zmeniť si umelecké meno ako tanečnica.

Foto: Alán Pérez

V júni 2006, niekoľko mesiacov po tom, ako som prišla do Galície, som videla vystúpenie z práležitosti ukončenia školského roka tanečnej školy Gaira. Ja som nevystupovala, lebo som do školy chodila len krátko. No v ten večer som si zaumienila, že rok nato už budem vystupovať s dievčatami aj ja a na ďalší rok sa odvážim zatancovať sólo. A tak sa aj stalo. To bolo pred 15-timi rokmi, medzitým som sa dopracovala tam, že sa poznám s väčšinou učiteliek/tanečníc brušného /orientálneho tanca v Galícii a pozývajú ma vystupovať na svoje festivaly.
Doteraz som používala svoje meno Darija Cz ako umelecké, ale jednak Španieli vyslovujú moje meno ako Daricha (J vyslovujú ako CH), jednak si myslia, že Cz znamená, že som z Česka. Okrem toho má väčšina známych tanečníc len jednoslovné meno: Sereia, Delirium, Morgana, Runa...ja som sa teda rozhodla pre D'Ariya. Po prvé, je to takmer ako moje krstné meno (a Španieli ho môžu vysloviť Darija). Zároveň naznačuje, že som z Árijskej rasy. To nie je až tak pritiahnuté za vlasy, ankoľko existujú teórie, podľa ktorých Árijci, ktorí priniesli do Indie Védy, boli StaroSlovania. (viď Vladimir Kurovskij). A tiež je to pripomienka mena Arya, mojej obľúbenej postavy z kníh a seriálu Game of Thrones.

Arya Stark

A keď už hovoríme o Slovanoch: POSTRIŽINY sú rituál starých, ale aj súčasných Slovanov, je to obrad prijímania nového mena. Väčšinou keď človek prešiel ťažkou chorobou alebo skúškou (ako keď mládencov prijímali medzi mužov). Názov je odvodený od toho, že sa pri prijímaní mena odstrihne prameň vlasov a ten sa spáli v ohni (v minulosti sa oholila celá hlava) na znak smrti predchádzajúcej identity a zrod nového človeka. Vitaj, D'Ariya medzi mojimi podosobnosťami. Raz o nich napíšem článok VŠETKY MOJE MENÁ.

Na jednom z festivalov mala jedna tanečnica fialové volánové šaty (vyzerala v nich ako fialová torta), ktoré mi pripomenuli maminu súpravu nočnej košele a županu/chalátu z fialového šifónu s volánmi. Tie som si ako malé dievčatko obliekala a tancovala. Zrejme som v nich vyzerala ako fialová torta, no ja som sa cítila ako najkrašia princezná- tanečnica. No a mnoho rokov neskôr robím stále to isté.