CVIČME RIŤ V TME 2/2021

Ešte v januári som mala novú prácu, týždenne dve popoludnia vo fitness centre ako inštruktorka rôznych aktivít: Zumba, brušný tanec, funkčný tréning (tzv. metóda Tabata) a GAP (posilňovanie brucha, zadku a stehien). Bohužiaľ nám kvôli sprísneným pandemickým opatreniam na mesiac fitká zavreli. Škoda, lebo ma tá práca bavila. Ja tak či tak športujem a takto mi za to aj platili. Čas mi tam vždy prešiel veľmi rýchlo, ja som si zašportovala a dostala som zaplatené.

Druhá vec čo súvisí s témou článku, je osoba menom Tony Robbins, zrejme najpopulárnejší COACH (čítaj kouč), teda aspoň v USA. Mala som možnosť vidieť jeho "program" počas 4-5 dní, keď ponúkol zadarmo ukážku svojej práce tisíckam ľudí prostredníctvom Internetu. Pred pandémiou mával svoju show na štadiónoch, kde ho naživo videlo aj 20 tisíc ľudí. Zaujímavé, motivačné a rozhodne kontroverzné. Zrejme nie každému vyhovuje jeho štýl, značne pompézny, teatrálny a megalomanský, pre publikum najmä z USA. Ale nikto nemôže poprieť, že má silný motivujúci vplyv a pomohol mnohým ľuďom dosiahnuť ich ciele, prekonať prekážky, dodať odvahu pre dôležité rozhodnutia, zmeniť ich životy. Bolo zaujímavé ho sledovať, pripomínalo mi to tých liečiteľov, čo pred davom ľudí kričia Haleluja, z čoho publikum upadá do tranzu, ochrnutí znova kráčajú a mŕtvi sa vracajú medzi živých.

Tu sa dostávam k tomu, čo chcem vyjadriť v tomto článku: CVIČME RIŤ V TME. V poslednej dobe sa moje konverzácie so známymi točia okolo rovnakej témy. Tou témou je motivácia alebo lepšie povedané jej nedostatok, tiež nedostatok disciplíny a pevnej vôle pre pozitívne zmeny životného štýlu.

Ja viem, situácia je zložitá. Nemožno chodiť von, iba do práce (ak ste teda prácu nestratili ako ja, čo pracujem v priamom kontakte s ľuďmi) a na nákup položiek základných potrieb. Nemožno sa združovať ani navštevovať, ani si ísť zacvičiť do fitka, relaxovať do sauny alebo na kávu s kamarátkou prebrať klebety. Ani na koncert, ani tancovať, ani na výstavu. Ľudia sú zavretí doma, frustrovaní, žuhria sa a kysnú. Nie sú schopní zorganizovať sa, určiť si časový plán, pravidelne cvičiť, rozdeliť čas na prácu, relax a šport. Vyhovárajú sa na nedostatok pevnej vôle a disciplíny. A ešte okrem toho čakajú motiváciu zvonka. Niekto iný (coach) ich má presvedčiť, že je v ich záujme sa hýbať, že im to spraví dobre fyzicky aj psychicky, nech sa neprejedajú a necivia hodiny na telku, ale využijú čas tým najlepším možným spôsobom...

A tak ľudia ako Tony Robbins zarábajú obrovské lóve, hoci je v rukách každého z nás, aby sme pohli zadkom: motivovali sa, stanovili si priority, naplánovali aktivity na dosiahnutie našich mét v akejkoľvek oblasti. Už sme leniví aj veriť, že niečo robíme pre svoje dobro: musí nás k tomu motivovať kouč, lebo inak nás motivuje iba gauč.

Nečakajme, že nás niekto premení čarovným prútikom, cez lievik do nás naleje motiváciu....každý je strojcom svojho života. Tak sa pohnime, odlepme od telky a gauča a cvičme riť v tme!

NA NOVÝ ROK O SLEPAČÍ KROK 1/2021

Na nový rok o slepačí krok vraví porekadlo a myslím si, že sa jedná najmä a množstvo slnečného svetla...po zimnom slnovrate sa začnú predlýovať dni a kto je dostatočne pozorný, to vníma. Môže to zlepšiť náš celkový dobrý pocit. Ja sa chcem pochváliť, že som sa kúsok posunula v osobnom rozvoji: a hoci je to krok len slepačí, ted malý, rozhodne je smerom vpred.

Tri oblasti, ktoré nás najviac trápia a ktoré sú pre väčšinu ľudí tie najdôležitejšie: Zdravie, Láska, Peniaze. Nuž v oblsti zdravia síce nie som na 100% v poriadku, al mi veľmi odľahlo, keď mi oznámili výsledky z cytologického vyšetrenia, že nemám rakovinu (viď haluzenie v článku 11/2020).

V oblasti peňazí alebo lepšie povedané práce, som sa tiež posunula. Na jednej strane mi síce zrušili niektoré hodiny jógy kvôli pandémii, no zastupujem chorú inštruktorku vo fitness centre. A čo sa týka môjho projektu online: mám za sebou prvú reklamnú kampaň a prvý webinar na tému WYDA, Jóga druidov. Spravila som vlastnú internetovú stránku a kopec technických vecí s tým spojených, čo ma napĺňa hrdosťou. Momentálne prebieha druhé kolo kampane a verím, že tentoraz sa mi podarí získať klientov. A keď nie, budem to skúšať znova a znova, až kým sa to nerozbehne. Nuž a najdôležitejšia časť, na ktorú čakáte všetci, čo mi fandíte, je láska. Áno, stretla som lásku a tentoraz to vyzerá na POKOJNÝ a ZDRAVÝ vzťah, založený na rešpekte a slobode, namiesto melodrám, ktoré ma sprevádzali posledné roky. Má to potenciál. Samozrejme, netvrdím, že som stretla princa na bielom koni, alebo je zrazu všetko úžasné mávnutím čarovnej paličky. Ani, že som už úplne za vodou: že som už na 100% preprogramovaná a už nepochybujem o sebe a o svojej schopnosti vytvoriť s niekým zdravý vzťah...občas ma prepadnú pochybnosti, vzorce myslenia a správania...povedala som krok slepačí, nie dinosaurí.

Ale som pripravená naučiť sa, ako si zdravý vzťah vytvoriť a potom v ňom fungovať a som nesmierne vďačná, že je môj partner dostatočne trpezlivý a chápavý, aby ma podporil, keď sa mi to nedarí. Cítim hlbokú vďaku, že som stretla tohto človeka (poznáme sa už vyše roka), že bol trpezlivý a citlivý, aby si ma postupne získal, skrotil ako sa navzájom skrotili Malý Princ a Líška v nádhernej Exupéryho knihe, a že ja som bola schopná otvoriť svoje srdce a prijať ho, hoci som mala zopár momentov, keď ma premohol strach a chcela som ujsť. A je možné, že sa to vo mne ešte z času na čas vynorí...

Celkovo sa cítim lepšie, 40tka mi priniesla vyššie sebavedomie. Nuž a nakoľko viem, že neexistujú čarovné paličky, ktoré vyvolajú instatné magické zmeny, ale realita sa vytvára pomocou procesov, ktoré potrebujú čas, tak len kráčam krok za krokom a mám z toho radosť, hoci sú tie krôčky iba slepačie. Na nový rok o slepačí krok bližšie k svojmu cieľu: byť vyrovnaná, sebaistá a láskyplná. Kot kot ko dák

SUPERHOSTIA alebo AKO SOM SA STALA LESBOU 12/2020

Superhostia je voľne preložiteľné ako mega/super/bomba/špica (poznámka prekladateľky). Tento rok bol pre mňa zvláštny. Hlavne prekvapujúci. Šmahom ruky sa nám zmenili alebo rovno zrušili všetky plány. Žili sme zo dňa na deň. Potom sme sa už odvážili plánovať na týždeň dopredu a neskôr dokonca s mesačným predstihom. Pôvodne som mala v pláne všeličo: v apríli stráviť dva týždne v Indii (mala som už kúpenú letenku a vybavené víza), v auguste turné tanečných predstavení a v októbri ako vždz začať školský rok s hodinami jógy, tanca, angličtiny.

Namiesto toho sme 13. marca zostali zavretí doma a musela som hľadať alternatívne spôsoby ako zarobiť peniaze: začala som učiť hodiny online. Uvedomila som si, že sa nechcem vrátiť k predchádzajúcemu životnému štýlu, keď som týždenne šoférovala 350 km, z jednej hodiny na druhú a mala stres, keď mi ľudia odchádzali zo skupín a ja som zarábala menej. Počas karantény som si uvedomila, že už takto nechem žiť. Síce sa naďalej chcem venovať jóge, tancu a meditácii, potrebujem byť viacej ocenená- finančne aj spoločensky. Nuž, a počas karantény som začala študovať ešte viacej online kurzov než zvyčajne, aby som si rozšírila obzory. V júni som vstúpila do sekty END, do školy digitálneho marketingu (viď článok 6/2020). Len tento rok som sa naučila pracovať s viac programami než za celý doterajší život dokopy: Zoom, Loom, Canva, ClipChamp, YouTube Studio, Wordpress a Divi builder, Power point (hoci ten je ešte z predchádzajúceho storočia), Instagram... Som veľmi hrdá na seba, čo všetko som dosiahla, dokázala a zažila. Navštívila som vyše 25 krajín, žijem a zarábam na seba samostatne od 25-ky, som kreatívna, mám široký okruh priateľov a ešte širší okruh záľub, kritické myslenie, dobré srdce, hlbokú duchovnosť, zdravé telo a dvoch psov.

A keď porovnávam, že takto pred rokom som začala samu seba lepiť dokopy potom, ako som sa bola rozbila na tisíc kúskov a využila som príležitosť, aby som vytvorila lepšiu verziu seba samej, cítim sa hrdá, spokojná. Učím sa byť sama sebe najlepšou priateľkou, milovať sa nadovšetko...priam byť zaľúbená sama do seba. A tak sa preorientovávam, stáva sa zo mňa lesba. Milujem úžasnú ženu a tá žena som ja.

JA, SAMA, JAMAČKA 11/2020

To by nebol november, keby sme si nespomenuli na Morenu, bohyňu-starenu, bohyňu smrti, ktorá nám mieša osud vo svojom kotli. Takto pred rokom som sa doslova rozbila na tisíc kúskov, a hoci sa mi za ten čas podarilo dať dokopy, znova sa mi z minulosti vynoril problém, ktorý ma značne trápi. O to viac, že som si myslela, že je vyriešený a vysvitlo, že nie. Možno si niektorí čitatelia pomyslíte, že by som nemala verejne rozprávať o problémoch tak intímneho charakteru, alebo priam, že je neslušné druhým ľuďom rozprávať o najtemnejších stránkach nášho života. Tie by som mala pekne ututlať, zamiesť pod koberec, neotvárať Pandorinu skrinku. Radšej to riešiť alkoholom, prejedaním sa alebo pozeraním telenoviel.

No ja som toho názoru, že potlačené, nevyjadrené emócie a nevypovedané myšlienky nás postupne nahlodávajú. No a presne o tom je umenie: niektorí ľudia potrebujeme verejne vyjadriť/ vysloviť/namaľovať/zatancovať niečo, čo je v nás, či je to už pekné alebo škaredé, a či sa to niekomu páči alebo nie...

Dnes vám porozprávam to najosobnejšie, najintímnejšie, a zároveň najškaredšie a najtemnejšie, čo v sebe mám. To, za čo sa najviac hanbím. Robím to v nádeji, že mi to pomôže lepšie pochopiť samu seba a spoveďou zmierniť intenzitu týchto pocitov.

13.-teho novembra som bola na vyšetrení na gynekológii. Prešlo vyše roka odvtedy, čo mi z krčka maternice odstránili nezdravé tkanivo. Šla som na kontrolu vo viere, že je všetko v poriadku. Veľmi ma prekvapil lekár, keď mi povedal, že sa mi znova objavili nezdravé, podozrivé miesta. Spravil biopsiu, vyrezal vzorku priamo z môjho mäsa. Bolelo, až mi slzy vyšli. Celá situácia sureálna, nad lekárom bol na stene plagát s nápisom Rakovina krčka maternice ako tá najprirodzenejšia vec na svete.

Zľakla som sa. Zľakla som sa, že mám alebo by som mohla mať rakovinu, že budem trpieť, absolvovať agresívne liečby a nepríjemné zákroky. A veľmi som zosmutnela.Verím totižto, že fyzické problémy sú výsledkom nahromadených emócií a vzorcov myslenia, ktoré, ak sa dlhodobo opakujú a neošetria správnym spôsobom, nakoniec sa prejavia na tele. Veľmi som zosmutnela, lebo verím, že som si tento problém spôsobila ja sama a presne viem, aký vzorec myslenia sa za tým skrýva...

Mala som asi tak päť alebo šesť rokov, keď som si uvedomila, že sa moji rodičia nemajú radi, že ich vzťah nie je dobrý. Zaumienila som si, že JA SA NIKDY NEVYDÁM (a z toho vyplýva, že ani nebudem mať deti), aby som nezopakovala ich chybu, nevytvorila podobnú situáciu a hlavne nedopustila, aby moji potenciálni potomkovia trpeli ako ja. Radšej som sa ich zriekla. Keď som toto rozhodnutie povedala dospelým okolo seba, pobavilo ich to. Neverili, že to myslím vážne, že to dodržím.

Neskôr som sa dlhé roky snažila tejto kliatby, čo som bola uvalila sama na seba, neúspešne zbaviť. Oslobodiť sa. Túžila som mať partnera, blízku osobu, s ktorou by som sa mohla o mnohé podeliť. Nepotrebovala som sa zrovna vydávať, veď v dnešnej dobe ľudia spolu žijú aj bez sobáša. No nebola som vo vzťahoch spokojná a v niektorých som si dosť aj vytrpela. Samu seba som udržiavala vo viere, že aj tak to nebude nikdy s nikým fungovať. Presvedčila som sa, že nie som dosť dobrá, aby som stvorila bytosť na svoj obraz. Alebo, že by som bola zlá matka. Alebo, že by sa mi narodilo dieťatko s telesným postihnutím. To všetko ako trest za niečo, čo som ja neurobila. Ako obeť rodinnému klanu.

Bojím sa, že môj problém prerastie do rakoviny. Je mi smutno z toho, že som si to vytvorila ja sama, svojím myslením a z neho vyplývajúcimi emóciami. Je mi smutno z toho, že som pod povrchom, v útrobách svoj najhorší nepriateľ. Celý život si ubližujem, trestám sa, zriekam sa časti svojho šťastia...ako kompenzácia rodinnému klanu. Možno mám pocit, že môj otec príliš ľahkovážne rozhodoval o živote a smrti svojich potomkov. Snažím sa to nejako odčiniť, napraviť. Zastaviť túto líniu, nedovoliť pokračovanie rodu cezo mňa.

Cítim sa veľmi osamelo, mám pocit, že mi nikto nevie, nechce alebo nemôže s týmto pomôcť.

Nuž a ešte to má ďalšiu dimenziu: kým na povrchu som pozitívna, žijem a hlásam zdravie, veselosť, lásku a život, no vnútri hnijem, sama sebe dávam nenávisť a smrť...tým pádom je celý môj život pokrytectvo, fraška, klamstvo.

Zlyhávam na plnej čiare: nakoľko verím, že zmyslom života je nezištná láska, a ja nie som schopná mať rada ani len samu seba...čím som prepadla v tom najzákladnejšom predmete. Úplne som zahodila šancu, ktorej sa mi v tomto živote dostalo. Nič som sa nenaučila. Teda vlastne naučila: že to robím celé nesprávne, že som neprešla základnou skúškou.

Hlboko ma to zarmucuje, nedá sa ani opísať, do akých hĺbok som schopná klesnúť...úplne až na dno Moreninho kotla. Zasa raz.

VÝROČIE KRÍZY STREDNÉHO VEKU alebo OKTÓBROVÉ TURBULENCIE 10/2020

Takto pred rokom v októbri začala moja doteraz najintenzívnejšia existenciálna kríza (evidenčné číslo 289), ktorá rovno prerástala do krízy stredného veku. Veru, čoskoro budem mať 40.

V polovici októbra minulý rok som sa nezhodla s kamarátkou. Vykoľajilo ma to do tej miery, že som o sebe začala pochybovať úplne zo všetkých strán a začiatkom novembra som ukončila ročný vzťah-nevzťah, ktorý mi spôsoboval mnoho utrpenia. Bolo to veľmi ťažké obdobie, moja osobnosť sa roztrieštila na tisíc drobných kúskov a asi tak do polky decembra som nebola ani len osoba, len tých tisíc kúskov roztriešteného zrkadla.

Postupne som sa poskladala, vybudovala, zcelila a zotavila. Už som na 84 až 96% v pohode. Minulý týždeň som však zasa zavrávorala a úprimne sa zľakla, že zasa pôjdem až na úplné dno Moreninho kotla. Našťastie sa tak nestalo, ustála som tieto turbulencie, otrasy. Keby boli prišli po jednom, tak ma nevytočia, problém je, keď sa stane niekoľko vecí naraz a premôžu ma. Zabolela ma nespravodlivosť z minulého leta a ľahostajnosť ľudí, ktorí ju dopustili, ktorá sa mi nedávno pripomenula. Súvisí to s obytným autom, ktoré som mala po dve letá požičané, avšak som si ho nemohla užiť toľko času ako bolo dohodnuté kvôli technickým problémom. Nedávno moji známi toto auto predali, a keď som sa to dozvedela, ozval sa vo mne pocit krivdy, že mi nikdy nevynahradili, čo mi podľa mňa prináležalo a na čom sme sa boli dohodli. Zabolelo ma, že vôbec ani nemali pocit, že mi niečo majú vynahrádzať. Tým, že som im to povedala, hoci tým najviac asertívnym spôsobom ako dokážem, sa to pre mňa ešte zhoršilo. Nuž, spracovanie tohto zážitku ma priviedlo k poznatku, že som osoba so zvýšenou citlivosťou (tvoríme cca 15-20% populácie), nakoľko ma vyvedú z rovnováhy situácie, pri ktorých iní ľudia ani brvou nemihnú alebo sa len otrasú a idú ďalej.

Ďalšou nepríjemnou udalosťou bola sanitárna kríza kvôli vírusu a s ním súvisiace nariadenia. Opätovne ich sprísnili, že sa nesmie združovať viac než 5 osôb. Zľakla som sa, že mi to zabráni mať hodiny jogy, že nezarobím peniaze a nebudem mať na nájomné. Úplne som uletela a predstavila si, že nepracujem, minú sa mi úspory a vyhodia ma domáci z podnájmu...ja viem, úplne iracionálne, nuž ale taká je paranoja.

Našťastie mi tieto epizódy prejdú rýchlo, už na druhý deň som sa spamätala, prestala panikáriť a začala hľadať riešenia ako sa prispôsobiť zmeneným podmienkam. A aj keby som nemala prácu niekoľko mesiacov, tak by to nebol koniec sveta. Jedine, že by bol naozaj, v tom prípade sme v prdeli všetci a niet čo riešiť. Verím však, že je mnoho ľudí, ktorých strach z neistej budúcnosti, či rovno strach zo smrti sprevádza denno denne a možno ich už aj položil na lopatky. Je mi to ľúto.

Ešte jedna haluz, ktorá je na prvý pohľad pozitívna, avšak mňa vyviedla z rovnováhy. Zjavili sa mi v živote dvaja muži, ktorí prejavili záujem tráviť so mnou čas, čo mi samozrejme lichotí. No nie, problém nie je v tom, že si neviem vybrať. Problém je, že to vo mne vyvolalo intenzívnu nervovú a emocionálnu aktivitu, príliš veľa otázok, ktoré narušili moju horko-ťažko vybudovanú psychickú rovnováhu. Som pripravená niekoho spoznávať? Som otvorená mať s niekým vzťah? Zároveň by som rada mala pri sebe blízkeho človeka, s ktorým by som mohla zdieľať dojmy a zážitky, s kým by nám na sebe vzájomne záležalo a s kým by sme sa o seba vzájomne starali a pomáhali si, atď. Namiesto toho, že som sama. No zároveň sa vo mne rozhostil strach niekomu sa otvoriť, dovoliť, aby ma spoznal, niekoho k sebe pustiť blízko. Panika, že zasa zažijem sklamanie. Bojuje vo mne romantická túžba nájsť spriaznenú dušu a cynizmus, že ja vlastne na vzťahy neverím, že v podstate ani nechcnem byť v žiadnom vzťahu, lebo by ma obmedzoval...a tak dookola. Kopec protikladných pocitov a vyčerpávajúcich protirečiacich si myšlienok.

Nuž, a akoby toho nebolo dosť, dozvedela som sa, že kamarátkin frajer je nakazený. Ona bola u mňa na obede v stredu minulý týždeň. Nuž, tak dnes budem večer hodinu šoférovať do nemocnice, aby mi spravili test a potom hodinu späť. Potrebujem sa uistiť, že ja som sa nenakazila. A hlavne mám pocit viny ohľadne ľudí, s ktorými som sa od stredy stretla a ktorých som potenciálne mohla nakaziť ja... Našťastie som to celé ustála, hoci to pár dní vyzeralo hystericky. No ruku na srdce: to, že vnímam udalosti v čiernom/negatívnom svetle majú z veľkej časti na svedomí hormóny. Zažehnala som už-už prepukajúcu krízu a už som dostatočne pokojná, aby som rozlíšila zrno od pliev: reálne problémy a ich riešenia od zbytočných strachov a paranoje. Pokračovanie v novembri...

ŠTRUKTÚRA, TVORIVOSŤ, RôZNORODOSŤ 9/2020

Tak som nakonie predsalen podľahla pokušeniu a pracovala v septembri ako proletariát pri triedení a spracovávaní hrozna ako predchádzajúce štyri roky. No tentoraz som si vyjednala lepšie pracovné podmienky: kratší pracovný čas a lepšie finančné ohodnotenie než predchádzajúce oberačky...čo spôsobilo nespokojnosť u niektorých súdruhov... Pre mňa to bol fyzicky a psychicky opäť riadny zaberák, hoci som pracovala "len" 5 hodín denne, 16 dní vkuse bez prestávky a spávala som denne o hodinu menej. Stále nedokážem pochopiť, ako iní ľudia zvládajú "normálny" 40 hodinový (a viac) pracovný týždeň roky a roky...

ÚTRŽKY ZO ŽIVOTA BURŽOÁZIE alebo KAŽDÝ DEŇ JE NEDEĽA 8/2020

V článku zo septembra 2016 s názvom VENDIMIA alebo útržky z proletárskeho života som opísala svoje skúsenosti pri práci vo vínnej pivnici, kam sa každoročne vraciam pracovať počas dvoch týždňov oberačky ako proletariát. Tento rok moja sezónna práca tiež súvisí s hroznom, alebo lepšie povedané, s vínom. 

Avšak tento rok som prešla ku konkurencii, zmenila som firmu a tiež pracovnú náplň. Kým 4 roky som sa každý september potila v teplákoch za pásom a manuálne triedila hrozno, umývala stovky prepraviek od hrozna dookola, tento rok som postúpila na rebríčku. Zo skrine som vybrala elegantné šaty, biele blúzky a čierne nohavice a pracujem ako turistická sprievodkyňa/čašníčka/predavačka. Sprevádzam turistov pivnicou a viničom, rozprávam im o procese výroby vína a nakoniec im spravím ochutnávku. Oni popíjajú víno, pojedajú kolieska klobásky a syra a sú spokojní. 

Ten istý čas a tie isté peniaze ako v predchádzajúcej práci, avšak unavím sa omnoho menej, nezašpiním sa, hovorím do telefónu melodickým hlasom a snažím sa ulahodiť zákazníkom, turistom, ktorí si môžu dovoliť kúpiť fľašu vína aj za 25 €. Postup pozitívny v zmysle, že práca je menej náročná fyzicky, aj je menej stresu, lebo tu nie je hluk strojov. Kým triedenie hrozna pri páse je náročné na krčnú chrbticu, obsluhovanie zákazníkov je náročná po morálne-emocionálnej stránke. Snažiť sa byť príjemná a trpezlivá s ľuďmi spupnými, ješitnými, vyberavými alebo takými, čo majú nevychované deti, pritom to zvládať s eleganciou je pre mňa výzva. A presne tak som sa toho chopila.  Samozrejme, musela som sa naučiť mnoho údajov technického charakteru súvisiacich s výrobou vína a pestovaním viniča, tiež historické informácie (založenie pivnice, história regiónu), tiež nie je na škodu vedieť informácie turistického charakteru. Pre mňa boli najťažšie abstraktné pojmy ohľadne arómy a chute vína, vzletné a poetické opisy ako vína mladé a hravé, s muzikálnym charakterom, vína zrelé s vyrovnanou štruktúrou, buquet a terroir a jemné tóny jazmínu alebo dymu... 

Najväčšia výzva je pre mňa byť zhovievavá voči ľuďom, s ktorými by som sa zrejme za normálnych okolností nekamarátila. Tolerantná, zhovievavá, láskyplná, to tu trénujem. Neposudzovať.

Nakoľko pracujem od soboty do utorka, mám v hlave zmätok z toho, aký je vlastne deň. Keď začínam pracovný týždeň, mám pocit, že je pondelok, no pritom je sobota. Keď končím prácu, akoby bol piatok, ale je utorok. Keď mi končí voľno, myslím si, že je nedeľa, no pritom je piatok. Často si myslím, že je nedeľa, plus som mala celý august pocit, že už je september. Tak som si to  zjednodušila: každý deň je nedeľa a hotovo. Učím sa venovať pozornosť detailom, užívať si jedlo a víno. Tým, že na to nabádam druhých, to potom aplikujem aj doma na seba: doprajem si a užívam dobré jedlo, akoby bola nedeľa. Obliekam si pekné šaty, akoby bola nedeľa. Učím sa milovať blížneho svojho ako seba samého, akoby bola nedeľa. Amen.