Takto pred rokom v októbri začala moja doteraz najintenzívnejšia existenciálna kríza (evidenčné číslo 289), ktorá rovno prerástala do krízy stredného veku. Veru, čoskoro budem mať 40.
V polovici októbra minulý rok som sa nezhodla s kamarátkou. Vykoľajilo ma to do tej miery, že som o sebe začala pochybovať úplne zo všetkých strán a začiatkom novembra som ukončila ročný vzťah-nevzťah, ktorý mi spôsoboval mnoho utrpenia. Bolo to veľmi ťažké obdobie, moja osobnosť sa roztrieštila na tisíc drobných kúskov a asi tak do polky decembra som nebola ani len osoba, len tých tisíc kúskov roztriešteného zrkadla.
Postupne som sa poskladala, vybudovala, zcelila a zotavila. Už som na 84 až 96% v pohode. Minulý týždeň som však zasa zavrávorala a úprimne sa zľakla, že zasa pôjdem až na úplné dno Moreninho kotla. Našťastie sa tak nestalo, ustála som tieto turbulencie, otrasy. Keby boli prišli po jednom, tak ma nevytočia, problém je, keď sa stane niekoľko vecí naraz a premôžu ma.
Zabolela ma nespravodlivosť z minulého leta a ľahostajnosť ľudí, ktorí ju dopustili, ktorá sa mi nedávno pripomenula. Súvisí to s obytným autom, ktoré som mala po dve letá požičané, avšak som si ho nemohla užiť toľko času ako bolo dohodnuté kvôli technickým problémom. Nedávno moji známi toto auto predali, a keď som sa to dozvedela, ozval sa vo mne pocit krivdy, že mi nikdy nevynahradili, čo mi podľa mňa prináležalo a na čom sme sa boli dohodli. Zabolelo ma, že vôbec ani nemali pocit, že mi niečo majú vynahrádzať. Tým, že som im to povedala, hoci tým najviac asertívnym spôsobom ako dokážem, sa to pre mňa ešte zhoršilo. Nuž, spracovanie tohto zážitku ma priviedlo k poznatku, že som osoba so zvýšenou citlivosťou (tvoríme cca 15-20% populácie), nakoľko ma vyvedú z rovnováhy situácie, pri ktorých iní ľudia ani brvou nemihnú alebo sa len otrasú a idú ďalej.
Ďalšou nepríjemnou udalosťou bola sanitárna kríza kvôli vírusu a s ním súvisiace nariadenia. Opätovne ich sprísnili, že sa nesmie združovať viac než 5 osôb. Zľakla som sa, že mi to zabráni mať hodiny jogy, že nezarobím peniaze a nebudem mať na nájomné.
Úplne som uletela a predstavila si, že nepracujem, minú sa mi úspory a vyhodia ma domáci z podnájmu...ja viem, úplne iracionálne, nuž ale taká je paranoja.
Našťastie mi tieto epizódy prejdú rýchlo, už na druhý deň som sa spamätala, prestala panikáriť a začala hľadať riešenia ako sa prispôsobiť zmeneným podmienkam. A aj keby som nemala prácu niekoľko mesiacov, tak by to nebol koniec sveta. Jedine, že by bol naozaj, v tom prípade sme v prdeli všetci a niet čo riešiť. Verím však, že je mnoho ľudí, ktorých strach z neistej budúcnosti, či rovno strach zo smrti sprevádza denno denne a možno ich už aj položil na lopatky. Je mi to ľúto.
Ešte jedna haluz, ktorá je na prvý pohľad pozitívna, avšak mňa vyviedla z rovnováhy. Zjavili sa mi v živote dvaja muži, ktorí prejavili záujem tráviť so mnou čas, čo mi samozrejme lichotí. No nie, problém nie je v tom, že si neviem vybrať. Problém je, že to vo mne vyvolalo intenzívnu nervovú a emocionálnu aktivitu, príliš veľa otázok, ktoré narušili moju horko-ťažko vybudovanú psychickú rovnováhu. Som pripravená niekoho spoznávať? Som otvorená mať s niekým vzťah? Zároveň by som rada mala pri sebe blízkeho človeka, s ktorým by som mohla zdieľať dojmy a zážitky, s kým by nám na sebe vzájomne záležalo a s kým by sme sa o seba vzájomne starali a pomáhali si, atď. Namiesto toho, že som sama. No zároveň sa vo mne rozhostil strach niekomu sa otvoriť, dovoliť, aby ma spoznal, niekoho k sebe pustiť blízko. Panika, že zasa zažijem sklamanie. Bojuje vo mne romantická túžba nájsť spriaznenú dušu a cynizmus, že ja vlastne na vzťahy neverím, že v podstate ani nechcnem byť v žiadnom vzťahu, lebo by ma obmedzoval...a tak dookola. Kopec protikladných pocitov a vyčerpávajúcich protirečiacich si myšlienok.
Nuž, a akoby toho nebolo dosť, dozvedela som sa, že kamarátkin frajer je nakazený. Ona bola u mňa na obede v stredu minulý týždeň. Nuž, tak dnes budem večer hodinu šoférovať do nemocnice, aby mi spravili test a potom hodinu späť. Potrebujem sa uistiť, že ja som sa nenakazila. A hlavne mám pocit viny ohľadne ľudí, s ktorými som sa od stredy stretla a ktorých som potenciálne mohla nakaziť ja...
Našťastie som to celé ustála, hoci to pár dní vyzeralo hystericky. No ruku na srdce: to, že vnímam udalosti v čiernom/negatívnom svetle majú z veľkej časti na svedomí hormóny. Zažehnala som už-už prepukajúcu krízu a už som dostatočne pokojná, aby som rozlíšila zrno od pliev: reálne problémy a ich riešenia od zbytočných strachov a paranoje. Pokračovanie v novembri...
