AQUABELLA a DOVOLENKOVÁ SEZÓNA 8/2023

Tento článok bude ako sendvič: vrstva chleba, vrstva plnky a zasa chleba. V tomto prípade problém so susedmi, Aquabela, problém so susedou. Bohužiaľ aj v auguste pokračovali moje konflikty so susedmi, takými, čo sú tu len počas dovolenkovej sezóny, takže v skutočnosti sa neviem dočkať, kým tá sezóna skončí, aby nás tu už nechali na pokoji.
Napríklad susedia na konci našek krátkej ulice; strávia tu každoročne iba jeden mesiac do roka, ale požadujú, nech sa kvôli nim pomení celé okolie počas celého roka. Napríklad trvajú na pouličnom osvetlení ulice, ktorá má iba 50 metrov, štyrmi lampami, ktoré nielenže zbytočne míňajú energiu a vytvárajú svetelenú kontamináciu, ale jedna z nich bola dokonca umiestnená tak nešťastne, že mi cez okno svietila rovno do tváre, keď som ležala v posteli. Ja som vystavená nadbytočnému umelému svetlu každú noc, aby oni mali osvetlenie tých 30 dní do roka, ktoré tu strávia....
Tiež im strašne vadí môj kompost, ktorý je na mojom pozemku, na druhej strane verejnej cesty od ich bránky. Vraj je tam veľké množstvo múch a ôs, čo však nie je pravda- to by som si bola bývala všimla, veď tam chodím vynášať zvyšky každý deň.
Nuž tak, ako sa oni musia zmieriť s tým, že svet nie je dokonalý a nezodpovedá ich predstavám, lebo majú na tri metre od bránky cez cestu kompost, ktorý si nikto ani len nemusí všimnúť, keď ide okolo, tak aj ja sa musím zmieriť s tým, že svet nie je dokonalý a podľa mojich predstáv, lebo mám jeden mesiac do roka susedov, ktorých strašne obťažuje môj kompost na mojom pozemku a možno celá moja existencia vôbec...

Pozitívna vec je, že sme tento rok v našej dedine obnovili oslavu "Espantallos" (to znamená strašiaky, v zmysle strašiaky v poli na odohnanie vtákov od úrody), ktorá sa neorganizovala od plándémie.To bola odysea, kým sme sa k tomu dostali, lebo ten, čo to odjakživa organizoval, sa pohneval s tými, čo to šli organizovať tento rok. Najprv spolupracoval, potom vyhlásil, že nebude spolupracovať, potom všetci ostatní vyhlásili, že nebudú organizovať nič, potom sa on ospravedlnil a pristal na spoluprácu, ostatní prijali ospravedlnenie a pristali na spoluprácu, potom on znova vyhlásil, že nemieni spolupracovať....skrátka a dobre sa nám to nakoniec podarilo zorganizovať: zišlo sa nás zo 50 ľudí, väčšina prezlečená v kostýmoch, lebo táto oslava je niečo ako karneval v lete. Šli sme v sprievode so živou hudbou ako v Kusturicových filmoch cez dedinu a mali zastávky, kde sme jedli, pili, tancovali. Bola dokonca aj tombola. "Čože je to za veselie, keď sa obloky celie. Pálenku vypime a obloky vybime!" Nuž a ja som bola prezlečená za Aquabella (bella po španielsky znamená krásavica) - akoby akvabela zo synchronizovaného plávania. Tie sú väčšinou krásne a štíhle. No ja som bola kráska ironicky: mala som na sebe tie najohavnejšie plavky na svete, otrasnú kúpaciu čiapku a nevskusné gumené sandále, domaľované chlpy na nohách a okolo plaviek, fúzy a spojené obočie, no a hlavne zhrbené držanie tela s vypučeným bruchom, čo aj z najkrajšej ženy spraví škratu. Škaredé držanie nevyváži ani štíhla postava, ani dva kilá šminiek.

Pokračujem vo vrstvení sendviču: ďalší konflikt s ďalšou susedou, ktorá v našej oblasti trávi iba dovolenkovú sezónu. Predtým tu síce bývala, no nikdy sme nemali bližší vzťah. Nebudem opisovať celý vývoj konfliktu, to by vydalo na jednu celú telenovelu, hoci sa to celé odohralo v časovom rozpätí dvoch dní. Išlo o to, že nebola pozvaná na jednu párty, čo sme s priateľom organizovali pre iných hostí...no nakoľko títo hostia a ona sú dobrí priatelia, nakoľko deti týchto hostí a jej deti sa kamarátia, tak mala pocit, že mala právo byť pozvaná tiež. Opakujem, oslavu navrhol môj priateľ, no ona spravila cirkus mne, lebo sa cítila ukrivdená. Vyčítala mi, že nemáme bližší vzťah (čo je podľa mňa zodpovednosť oboch strán) a zašla tak ďaleko, že tým pozvaným hosťom nahučala do hlavy, že vlastne tam nechceme ani ich, lebo nám vadia ich deti...a tak už ani oni nemali chuť k nám prijsť. Skrátka a dobre, strčila sa niekam, kam ju nikto nevolal a pokazila radosť iným, lebo ona nebola pozvaná (spolu s cca 7 miliardami ľudí, čo žijú na tejto planéte), niečo v štýle trinástej sudičky, ktorá sa nasrala, keď s ňou nerátali a prekliala Šípkovú Ruženku.

Potom sa tvárila, že sa nič nedeje, že to bolo nedorozumenie, veľmi sa chcela stretnúť a vysvetľovať niečo, čomu som ja nechcela venovať už ani sekundu. Dokonca sa vnútila na stretnutie, kde som bola s inými ľuďmi a vynucovala si pozornosť, kedy som ju už jasne odmietla. S tou osobou nechcem mať vôbec nič spoločné, nemám záujem jej venovať ani minútu môjho vzácneho času. Nezáleží mi na tom, akú mienku si o situácii a o mne vytvorí, len ma hnevá, že ovplyvnila druhých a ich mienku o mne. Prišlo mi neuveriteľné, že existujú ľudia tohto typu, ktorí sú schopní vytvoriť problém z ničoho nič, a ešte aj zavariť druhým. Má to však svoje výhody: aby som zahnala pocity úzkosti, ktoré mi tento incident vyvolal, som štyri hodiny luxovala kuchyňu, čo som bola odkladala od jari. A okrem toho sa poučím do budúcnosti nepripustiť, aby sa niečo podobné zopakovalo - zastaviť podobné situácie hneď na začiatku. Ešteže tieto toxické osoby odídu spolu s lastovičkami, keď začne pofukovať jesenný vietor a v našom údolí bude opäť pokoj...

ANANANAGLORIA 7/2023

Pre mňa končí "školský" rok- väšinou mávam hodiny od októbra do konca júla a už niekoľko týždňov som prepracovaná. Mám nervy na dranc a vďaka tomu som mala za jeden týždeň konflikt s troma ľuďmi.

Prvý bol so susedou, ktorá sa volá Ana a pohádali sme sa kvôli psom. Táto hádka mi svojou podstatou pripomenula konflikt s inou Anou, s ktorou som chodila na hodiny bojového umenia. Nuž a tretia Ana pracuje v novootvorenej reštaurácii, kam som chcela vziať miestnu skupinu jógy na obed z príležitosti konca školského roka. Tento konflikt predĺžila Gloria, ktorej sa nepáčilo, ako som sa v danej situácii zachovala (bez toho, aby poznala všetky okolnosti) a rozhodla sa do mňa bodnúť imaginárnu dýku, ako pravidelne robieva približne raz do roka.

Situácia so psami a susedou Anou sa tiež len zopakovala, už predtým sa stalo niečo podobné: o to viac ma to rozzúrilo, lebo som sa opäť ocitla v situácii, v ktorej sa cítim bezmocná. Anina sučka napadla môjho psa Froda. Klbčili sa pri jej nohách, pod otvorenými dverami na aute, takže som sa k nim nemohla dostať, aby som ich oddelila, lebo Ana sa dlhé sekundy nevedela odstúpiť, aby som tie dvere mohla zavrieť, aby som mala prístup ku psom a mohla ich oddeliť. Keď sa mi to konečne podarilo a chcela som sučku, ktorá konflikt vyvolala, pokárať (imitujúc uhryznutie psa), jej pani sa medzi nás dve postavila a tak mi vlastným telom zabránila v slobodnom konaní. Jej argument je, že mám nechať, nech si psy medzi sebou vyriešia dominanciu. Predpokladám, že by to prestalo byť platné, keby si nejaký pitbul alebo rotweiler potreboval dokazovať dominanciu nad jej sučkou. Druhý argument bol, že nemám prenášať problémy medzi psami ohľadne dominancie na ľudskú úroveň, ona však spravila presne to: v hierarchii postavila svoju sučku nielen nad môjho psa, ale aj nado mňa. Jej suka totižto môže robiť, čo chce, vrátane agresívneho správania sa, no ja nie (zabránila mi ju potrestať). Ruku na srdce, nešla som jej ublížiť. Jednak neubližujem len tak živým tvorom, jednak je tá sučka jeden z mojich obľúbených psov.

Chcela som ju len pokarhať, dať jej najavo, že takéto správanie je neželateľné. Anine správanie v tejto situácii vnímam ako pasívno-agresívne a ide ma rozhodiť dvojaká morálka toho, že na povrchu sa tvári, že sa nič nestalo, no v skutočnosti sa v hierarchii umiestnila nado mňa, aj so svojou sučkou. To je však neviditeľné, tak sa tvári, že sa nič nedeje. Uznávam, že na úrovni rozumných ľudských stvorení sme si rovné, mali by sme sa rešpektovať a konflikty riešiť civilizovane, dialógom. Ale ona použila zbrane z oblasti zvieracej dominancie a v prípade, že by sme sa merali silovým, primitívnym spôsobom, rozpučila by som ju ako žabu. Avšak to je to- použila fintu z iného športu, ktorý sme sa akože nehrali a vyhrala.

Pipomenulo mi to, keď sme skutočne fyzicky zápasili s inou Anou v rámci hodiny bojových umení. Nad tou som tiež mala fyzickú prevahu, pritláčala som ju k zemi, ale odmietala sa vzdať. Ja som zasa nechcela použiť všetku moju fyzickú silu, aby som jej neublížila. Ona to však nerešpektovala a prisúdila si víťazstvo.

Čo sa týka Any tretej, s tou som mala toľko nedorozumení pri dohovorení sa o obede pre 15-člennú skupinu, vec, o by sa bola bývala mohla dohodnúť za 10 minút sa naťahovala o ďalšie a ďalšie komplikácie, až kým ma prešla trpezlivosť a rozhodla som sa zorganizovať obed niekde inde. Na to ma obvinila, že som sa ju snažila manipulovať a verejne klamem ohľadne vzniknutej situácie...toto už nemienim ďalej riešiť, nemá to zmysel. Pravda je dcérou času a ten ukáže, kto je zopdovedný a kto zavádza ľudí a je chaotický. Beztak tu podľa mňa tá reštaurácia dlho nebude: mám pocit, že si predstavovali, že tu zbohatnú, no na to tu nie sú vhodné podmienky.

Ako vravím, pre mňa to je už uzavretá záležitosť, no využila príležitosť Gloria, ktorá sa tvári, že je moja priateľka, a že mi dáva "dobré rady pre moje dobro", no v skutonosti mám pocit, že z času na čas vuyžije, keď som na tom psychicky zle, aby si do mňa pichla...možno z toho má potom ona dobrý pocit, že ma potopila. Aj tentokrát sa ozvala, že sa so mnou chce porozprávať v súvislosti s nedorozumením so sprevádzkovateľkou reštaurácie....do čoho ju, podľa mňa, nič nie je, no ale ona mi potrebuje vyjadriť svoj názor. Ako to dopadlo...napíšem nabudúce.

SEX IS IN THE AIR 6/2023

Končí mesiac, tak je načim zamyslieť sa nad témou na článok. V našej oblasti Ribeira Sacra je nielen mnoho viníc, ale aj stromov jedlých gaštanov. A tie koncom mája a začiatkom júna kvitnú. Kvety sú asi 10 centimetrové "šnúrky" s charaketristickou vôňou. Jedna moja známa tvrdí, že jej tá vôňa pripomína vôňu mužského semena, a tak gaštany podľa nej voňajú ako sex. Namiesto Love is in the air tu máme Sex is in the air. No a s tým súvisí téma, ktorá ma trápi už dlho a možno dozrel čas, aby sa mi podarilo vysvetliť moje myšlienky: starnem.
Prechádzam hormonálnymi zmenami pred-menopauzie. A nepáči sa mi to. Hormonálne zmeny mi spôsobujú bolesti, únavu a ozajstnú, autentickú hystériu niekoľko dní do mesiaca. Ťažko znášam, že sa mi mení telo aj nálada a s tým spojený sociálny status. Je to tak: ženy, ktoré sa dostanú do stredného veku a hlavne tie, čo prešli klimaktériom potvrdia, že sa zrazu stanú neviditeľnými. Prestanú v spoločnosti (takmer) existovať.

Mám šťastie na dobrú genetiku a hlavne robím veľa vecí pre svoje zdravie, tak možno nemám toľko zdravotných a/alebo estetických problémov ako ženy okolo mňa. Avšak už sa kde-tu pritrafí natiahnutý sval, ktorý strpčuje niekoľko dní život, vypadnutá stolička, šedivé vlasy, vejárovité vrásky okolo očí, ktoré sa dajú nahmatať potme, mäkké brucho. Časť je čistá márnivosť, časť strach z toho, že postupne budú pribúdať obmedzenia, čo môžem a nemôžem robiť alebo zjesť, no a ďalšia časť je strach zo straty sociálneho statusu.
Celý život som bola považovaná za pohľadnú ženu a istotne mi to v mnohých situáciách uľahčilo život. Je možné, že som mnohokrát zľahka dosiahla niečo, čo si iné ženy museli odmakať, vybojovať. No a teraz hrozí, že o toto postavenie prijdem, a to sa mi samozrejme nepáči. Nikto nie je rád, keď prichádza o privilégiá, hoci sú objektívne nespravodlivé, nikto sa ich nechce zriecť.
Celý ten strach zo starnutia je súčaťou strachu z choroby a zo smrti- smrti vlastnej, aj smrti blízkych. Strach z plynutia času, z entropie, tendencie ku chaosu. Toto je síce prirodzenou a integrálnou súčasťou života, ale tak zapeklitou, že sa mi to za 42 rokov ešte nepodarilo prijať a spracovať.

MLIEČNA DESIATA alebo MÁJ, JÚN, JÚL, AUGUST 5/2023

Možno ste z generácie, ktorá ete zažila takzvanú mliečnu desiatu: na zákaldnej škole sme mali možnosť zaplatiť si desiatu, a tak sme ju nemuseli nosiť z domu. Za dve koruny československé sme dostali jogurt, rohlík s malou kockou masla alebo pollitrové mlieko v sáčku. Najväčší úspech mali vždy Miláčik a Termix. A práve to mlieko sa stalo vinníkom traumy mnohých ľudí mojej generácie. Samo osebe už to mlieko bolo hnusné a občas nejaké zvýšilo, keď niektorý žiak v ten deň neprišiel do školy. Na druhý, tretí, až štvrtý deň sa daný sáčok a jeho obsah premenil na prudko rádioaktívny a nebezpečne zapáchajúci objekt.

Toto mlieko sa stalo protagonistom obrovskej zábavy, keď sme sa s ním cez prestávku ohadzovali a mali z toho pasiu, keď sa prederavil a svojím nevábnym obsahom niekoho postriekal. A tu prichádza pointa, prečo tento fenomén spomínam. V tej dobe sme si to celkom neuvedomovali, avšak pravda je tá, že to skysnuté mlieko nakoniec postriekalo aj tak všetkých. To zapadá do môjho vnímania sveta, že všetci sme jedno a nepýtaj sa, komu zvonia do hrobu, zvonia tebe, atď....dostanem sa k tejto myšlienke opäť neskôr.

Podtitul MÁJ, JÚN, JÚL, AUGUST súvisí s tým, že som kúpila letenky pre moju mamu a mňa- začiatkom septembra spolu letíme na Slovensko. Ja sa po dvojtýždňovej dovolenke vrátim domov do Galície (Lumeares a okolitý vesmír), mama zasa zostane doma vo Zvolene. To znamená, že na jednej strane musím vydržať tieto štyri mesiace a nezblázniť sa úplne, na druhej strane sa snažiť, aby som napriek všetkým ťažkostiam bola schopná vychutnať si čas strávený s ňou, lebo sa podobná situácie spolubývania už (pravdepodoben nikdy) nezopakuje.

Späť k myšlienke, že sme všetci jedno. V máji som si intenzívne užívala pocit spolunáležitosti ku skupine, cítim sa byť podporovaná sieťou priateľov, ale aj profesionálov, ktorých služby využívam (psychologička, finančná poradkyňa, účtovník), a ktorí mi pomáhajú po pracovnej stránke. K pocitu byť súčasťou komunity napomáhajú rôzne združenia, ktorých som aktívnou členkou a rôzne skupiny jógy, ktoré vediem.
28. mája sa stali dve udalosti, ktoré ma v tomto pocite ešte viacej utvrdili a naplnili ma radosťou a pozitivizmom. Prvá bola akcia, ktorú som organizovala: Deň seba- starostlivosti o ženské zdravie. Už je to druhý rok, čo to organizujem a bola som nadšená, ako sa to podarilo: ženy-lektorky workshopov boli profesionálne špičkové, účastníčok bolo viacej než minulý rok a odchádzali veľmi spokojné, ja sama som si to veľmi vychutnala: aj som si poplakala, aj som sa dobre zasmiala, aj sme trochu tancovali, aj sme sa objímali, aj sa dobre najedli. Mala som pocit súnáležitosti, súčasti skupiny, to mi padlo dobre. V ten istý deň som sa dozvedela neuveriteľnú správu: v našom malom okrese A Teixeira s 345 obyvateľmi sa po 32 rokoch stala zmena. Po 32 rokoch, keď ľudia volili v miestnych voľbách znova a znova toho istého starostu z tej istej politickej strany...zvíťazila iná politická strana!
Nikto s tým nerátal, je to takmer zázrak. Pravda je tá, že prestarnutá populácia postupne vymiera a spolu s ňou zaprdená pravicová ideológia, plus do okresu sa postupne prisťahovali viac alternatívne zmýšľajúci ľudia mladších generácií, plus niekoľko hlasov odvábila naša suseda Mercedes, ktorá tiež kandidovala na starostku, lebo si myslí, že je najchytrejšia z celého okresu a preto by mala rozhodovať za nás ostatných, ktorí sme podľa nej padnutí na hlavu. Konečne sa po rokoch nazbierala dostatočná kritická masa- ako čínski cyklisti, keď prerušia prúd áut- a voľby vyhrala "tretia" strana, teda ani nie tá, čo sa tvári ako ľavica a je natretá na červeno, ani tá, čo sa vyhlasuje za pravicu a je natretá namodro, pričom obe sú na jedno kopyto.

Cítim sa optimisticky, že toto nové obecné zastupiteľstvo sa rozhýbe a bude robiť mnoho užitočných vecí pre blaho všetkých. Väčšinu z nich poznám a majú moju dôveru ako racionálni a zodpovední ľudia. Verím, že tu nastane spolupráca s občanmi, ktorí chceme organizovať, zlepšovať, tvoriť, že si spoločne vybudujeme okres, na ktorý budeme hrdí, že môžeme byť jeho súčasťou.

HARMATANEC alebo TŔŇ V PÄTE 4/2023

Krátky slovník slovenského jazyka harmatanec -nca m. hovor. expr. búrlivý zhon, zvada, haravara: v krčme nastal harmatanec.

Nedávno som bola na predstavení súčasného tanca v rámci festivalu africkej kultúry s názvom Harmatan. Takže sme vlastne zažilio Harma-tanec. Hehe.
Harmatanec bol v mojej hlave posledné dva dni v marci v dôsledku situácie, čo sa stala v telocvični, kde som pracovala od októbra. A vravím pracovala, lebo tam už nepracujem. Ale po poriadku: v telocvični Trivesport som začala spolupracovať v januári 2021. Niekoľko týždňov som zastupovala inštruktorku, kým bola na PN-ke kvôli chrbtici, potom som zastupovala v lete, kým sa inštruktorky vystriedali na dovolenke, v lete 2022 som mala už "vlastné" aktivity, no a v októbri, keď inštruktorka odišla na materskú dovolenku, som už za ňu zastupovala oficiálne.
Nuž, celkom oficiálne nie, lebo som pracovala načierno. Dohoda so šéfkou bola, že mi platila 10€ na hodinu, vrátane tej hodiny, čo som strávila v aute cestou tam a späť. Zvyčajne si účtujem 12€ na hodinu, nezávisle od toho, čo robím: konverzácia v angličtine, upratovanie penziónu, predcvičovanie Jógy alebo tanečné hodiny, vrátane šoférovania na miesto práce. Ale nakoľko ma zamestnávala na dlhšiu dobu a na viacej hodín súvisle, spustila som z ceny.

Prišlo na to, že mi spraví pracovnú zmluvu, čo som privítala, no čakala som na ňu 5 mesiacov. Keď sa to konečne išlo zrealizovať, bolo zrazu 30.marca, zmluva mala začať platiť 1. apríla, tak sme to mali narýchlo riešiť predposledný deň. Už to sa mi napáčilo, že mi zavolala cez obed, vraj mám na druhý deň (posledný možný) utekať na Úrad práce a prihlásiť sa ako žiadateľ o zamestnanie. Nerozumiem, prečo sa to nedalo spraviť počas 5 mesiacov v kľude, bez stresu. Ešte donedávna som patrila pod Úrad práce vzdialený 50 km. To znamená šoférovať hodinu tam a hodinu späť, plus čas strávený na úrade...ten čas ja nemám k dispozícii, lebo mám prácu každé dopoludnie. Okrem toho na Úrade práce treba vopred požiadať o termín a niekedy ti ho dajú až o niekoľko dní, nie z jedného dňa na druhý. Potom ešte vysvitlo, že nakoľko mi 1. apríla začínala ešte druhá pracovná zmluva, reku, či to môžem posunúť...tak som chytro volala do kancelárie 5 minút pred zatváracou dobou a prosila cudzích ľudí o láskavosť...tí zasa telefonovali môjmu šéfovi, či to môžu zmeniť a mali z toho viacej práce.
Toto sa odohralo, ako vravím, cez obed. Poobede som sa stretla so šéfkou, ukázala mi zmluvu a podmienky, ktoré by mali byť rovnaké aké mala tehotná inštruktorka, ktorú som mala zastupovať. Zostala som ako obarená...z 10€, ktoré som doteraz dostávala (a ktoré už boli z mojej strany zľava, aby som jej vyšla v ústrety), by som so zmluvou zarábala 3-3,5€. Bolo mi jasné, že so zmluvou budem mať nižší plat, lebo sa platia odvody do sociálnej a zdravotnej poisťovne...bola by som ochotná spustiť na 9, 8, možno dokonca na 7€. Ale na tri a pol? V žiadnom, prípade. Okrem toho začali na mňa (podľa mňa nerealisticky) zvyšovať nároky: na hodine posilňovania odo mña ženy očakávali, že ich budem motivovať ako mažoretka a venovať im osobitne čas a pozornosť, akoby som bola osobný tréner. To je nemožné, lebo hodiny sú skupinové, nehovoriac o cene. Im vychádza cenovo popoludnie v telocvični výhodne: môžu cvičiť na strojoch (majú k dispozícii 4.5 hodiny) alebo ísť na tri skupinové hodiny a ešte sa na záver osprchovať v teplej vode...to všetko za 3€.
Čiže každá tá skupinová hodina im vychádza cenovo 1€ (menej ako jedna káva), mne za ňu zaplatí šéfka 3,5 € a očakáva sa služba a prístup osobného trénera...to je, akoby ste v čínskom obchode cheli kúpiť zlatú retiazku so smaragdovým príveskom a zaplatiť za ňu 5€ v štýle "Mačkavovreci".

Skrátka a dobre, nerealistické nároky, smiešna cena, zrejme pokus o manipuláciu tým, že mi to predostreli na poslednú chvíľu...to vo mne vyvolalo veľmi jasnú reakciu, že teda v žiadnom prípade sa nenechám zaviazať takýmito podmienkami na najbližších 6 mesiacov. Kopec času, čo som trávila mimo domu, dlhé hodiny šoférovania, návraty za tmy, keď sa po ceste premávajú diviaky...to sa mi za ten mizerný plat neoplatí. Bolo mi jasné, ako sa rozhodnem, vyšlo mi to samo kdesi z útrob, len to bol pre mňa silný emocionálny nápor. Jednak povedať šéfke nie a strach, že sa na mňa nahnevá a stratím možnosť s ňou spolupracovať v budúcnosti, jednak strach, že nebude iná práca.

Na druhý deň som to musela prekonať a postaviť sa šéfke, bola som z toho nervózna, ale zvládla som to. Nenahnevala sa, len jej to prekazilo plány. Bude hľadať osobu, ktorá jej odučí všetky tie hodiny kvalifikovane, za daný plat. Bude to mať zložité, nielen kvôli podmienkam, ktoré ponúka, ale aj preto, že bývame vo veľmi riedko obývanej oblasti a nie je tu zrovna veľa inštruktorov.
Ja mám zasa na druhej strane dosť iných hodín (Jóga, tanec, angličtina) a iných prác (tlmočenie, upratovanie), omnoho lepšie platených a kreatívnejších, takže nie som odkázaná pracovať ako (takmer) otrok. Odkedy sa toto odohralo, mám viac času na to, aby som mohla byť s rodinou a kopec novým projektov, lepšie finančne ohodnotených: štyri nové hodiny, kde za týždeň zarobím viac než v gyme za mesiac pracujúc 17 hodín týždenne.

V španielčine existuje prílovie, že keď sa zavrú jedny dvere, otvorí sa nejaké okno. Mne sa zavrelo okno a pootvárali sa brány dokorán.

KEL-NEM KELL 3/2023

Toto je klasická slovensko-maďarská slovná hračka, ktorá sa v našej rodine hovorievala ako vtip. Prvá časť "kel" je po slovensky a označuje hlúbovú zeleninu, kým "nem kell" je z maďarčiny a znamená "nechcem", "nie je treba".Čiže KEL-NEM KELL je buď "chcem-nechem", "neprosím si kel" alebo kel a nekel, čo je ekvivalent kelu v antivesmíre ako antihmota. Každopádne mi to poslúži ako úvod do článku o poslednom škandále v našej slovensko-maďarskej rodine. V tomto prípade národná príslušnosť nehrá žiadnu dôležitú rolu. Škandál (ako to vnímam ja) spočíva v tom, že ma môj otec vydedil. Lepšie povedaná, mňa aj môjho brata.
Stalo sa totižto, že svoj majetok v podobe polky/celého bytu prepísal na svoju bývalú ženu, aby si ona mohla vziať na ten byt v banke hypotéku a kúpiť si vysnívaný dom. Pekné gesto, pomoc bývalej partnerke. Až na to, že som si myslela, že tú jeho polovicu zdedíme rovnakým dielom všetci traja jeho (oficiálni) potomkovia. Vychádazala som zo svojich chabých poznatkov občianskeho zákonníka, ktoré som v rámci hodín práva na vysokej škole musela naštudovať. Zaskočilo ma, že som zrazu prišla o niečo, o čom som si myslela, že mi právom patrí. Moja chyba, že som mala očakávania.

Skutočnosť je tá, že ma bolí omnoho viacej to, že nás náš otec "obišiel" ako to, že som prišla o nejaký nárok na majetok. Veľmi dobre rozumiem, prečo to spravil. Chce si zabezpečiť opateru na staré kolená, čo očakáva od bývalej ženy, a/alebo tretej dcéry. On v kútiku duše vie, že je to nepravodlivé a trápi ho to, no aby si to ospravedlnil logicky, spätne sa snaží vysvetľovať fakty z minulosti, aby mu to sedelo do predstavy, že jeho rozhodnutie je spravodlivé. Vraj má s bývalou ženou ústnu dohodu, že ak byt v budúcnosti predá, polovicu peňazí rozdelí medzi troch potomkov (takže predsalen by to bolo takto logické aj podľa neho?). No zbytočne, ústna dohoda nič neznamená. Ja nepochybujem o morálnosti a dobrej vôli tejto osoby, ktorú dokonca považujem za svoju priateľku. Avšak to, čo ona spraví v budúcnosti, momentálne nevie ani ona sama. A ak nemá žiadnu zmluvu, ktorá by ju k niečomu zaväzovala, v skutočnosti si môže spraviť, čo sa jej zachce, zasa čo bude považovať za spravodlivé v tej chvíli ona...
Má to však ešte jeden háčik: so svojou bývalou ženou si nedohodol, že sa na oplátku za byt sa o neho v skutočnosti v starobe postará. Ak niekto chce od niekoho iného, aby niečo spravil, mal by sa s ním o tom porozprávať, dohodnúť. Očakáva, že ona to pochopí, sama na to prijde, a že bude ochotná to spraviť.
Nemusím nikomu dokazovať , že moja motivácia nespočíva v tom, či dostanem peniaze alebo nie. Som samostatná žena, ktorá si zarába sama na seba. Pre mňa je táto situácia bolestivá emocionálne, lebo je to akoby sa ma môj otec zriekol. Samozrejme, nemôžem to tak brať. Jednoducho len uprednosťňuje svoje záujmy, svoje potreby. A samozrejme, nemôžem očakávať od svojich rodičov, že mi budú vychádzať v ústrety celý život, uprednostňovať moje potreby pred svojimi, ako keď som bola dieťa. Len ma to zaskočilo, nebola som na to pripravená. Aj keď sa spýtam mojej mamy, čo je pre ňu v živote najdôležitejšie, odpoveď je, aby bola v pohode a šťastná- ani zmienka o deťoch. Nuž tak, načim prijať, že už nie sme to najdôležitejšie pre našich rodičov.
Druhá situácia, v ktorej som sa cítila nechcená (nem kell): V telocvični, kam som chodila s nadšením a radosťou, sa ženy sťažovali, že nie sú spokojné s hodinami posilňovania, ktoré vediem ja. Niektoré argumenty sa mi zdali rovno absurdné, iné zasa nemožné splniť, lebo by si to vyžadovalo mať inú osobnosť, než čo mám. Niektoré požiadavky sa mi zasa zdali premrštené: za cenu, ktorú platia, očakávajú služby osobného trénera. Bohužiaľ, je to relatívne, a preto tak ťažké posúdiť, i je na vine inštruktor alebo je problém v klientovi, ak sa tento napríklad necíti byť "motivovaný". Aj dnes mi jedna povedala: "TY nám dávaš príliš ťažké cviky", kým v skutonosti by bolo správne povedať "Pre MŇA sú tieto cviky príliš ťažké." Avšak kto tú jej poznámku počuje, si môže pomyslieť, že nerobím niečo nesprávne ja...

Rozrušilo ma to, chytila som haluz, že robím zle úplne všetko v mojom živote. Potom sa to zúžilo na to, že minimálne ma prepustí šéfka, lebo nerobím dobre svoju prácu. Našťastie je šéfka racionálna osoba, ktorá je spokojná s mojou prácou a nemyslí si, že by som tie hodiny neučila "dobre", len vidí, že tým ženám, ktoré na tie hodiny chodia, to celkom nesedí. Je to škoda, že problém v jednej oblasti mi natoľko naruší sebadôveru a emocionálnu rovnováhu, že o sebe začnem pochyovať vo všetkých oblastiach svojho života. Pravda je tá, že je tá moja emocionálna rovnováha veľmi krehká, nakoľko prežívam dlhodobo značne intenzívny stres (spolužitie s niekým, demencia mojej mamy, dvakrát toľko práce ako predtým), intenzívne emócie v podobe hnevu, smútku a frustrácie ma vyčerpávajú nielen psychicky, ale aj fyzicky, čo mi zasa spôsobuje frustráciu a tak dookola.
No a to najlepšie prišlo na konci mesiaca, keď som sa práce v telocvični zriekla...ale to je už iný článok a musíte si naň počkať do apríla.

FEBRUARY FITNESS, FEBRUARY WELLNESS 2/2023

Posledný článok, "Tunel na konci svetla", bol o tom, že moja mama odcestuje v marci, lebo to s ňou už psychicky nezvládam...hneď v prvý februárový víkend sa to všetko zasa zmenilo. Strávila som totižto tri dni mimo domu, na podujatí February Yoga: tri dni plné cvičenia jógy, ktoré som navyše strávila s kamarátkami. Veľa nového som sa naučila, cvičila som cviky, o ktorých som ani nevedela, že sú možné, cvičila som cviky, o ktorých som si myslela, že ja nie som schopná ich spraviť...a znova som zostala v úžase nad tým, aký je svet jógy rozsiahly, priam nevyčerpateľný, nekonečný. Myslím, že ma nikdy neomrzí cvičiť jógu.

No a nakoľko som sa po tieto tri dni uvoľnila, pookriala, keď som sa vrátila domov omnoho kľudnejšia, navrhla som mame, nech ešte zostane nejaký ten čas.
Nech si užije jar, dobré počasie, prácu v záhrade, nielen zimu. Tak sa odlet odložil, zatiaľ na dobu neurčitú...rozhodla som sa vuyžiť tento článok na rekapituláciu môjho "jógového života", nakoľko mi jej cvičenie natoľko pomáha.

Už keď som bola malá, s bratom sme sa hrávali v štýle "vieš spraviť toto?": môj o sedem rokov starší brat mi ukazoval všakovaké krkolomné cviky a telesné pozície, ktoré som napodobňovala. Až o mnoho rokov neskôr som v nich rozpoznala jógové ásany: Lev, Páv, Lotos, Pluh, Sviečka...
Tiež si jasne pamätám svoju prvú ozajstnú hodinu jógy, ktorej som sa zúčastnila v rámci alternatívneho festivalu Rainbow Family Gathering v Nemecku, keď som mala okolo 24 rokov. Inštruktorka nám povedala, aby sme sa postavili rovno a zdvihli ramená. Zostala som v úžase, keď mi prišla opraviť držanie tela. Ja som bola presvedčená, že stojím rovno a mám vystreté ramená...
Začala som cvičiť jógu pravidelne v roku 2008. Prihlásila som sa na hodiny v miestnom CVČ (centrum voľného času) vo štrvti Fontiňas, kým som žila v meste Santiago de Compostela. Bola to sranda, lebo z približne 15 člennej skupiny som bola jediná, kto mal menej než 60 rokov (vrátane učiteľa).

Chodila som tam pravidelne asi tri roky a naučila sa dobré základy. Potom sa raz stalo, že učiteľ meškal: pomýlil si deň a na hodinu neprišiel. Ostatné tetušky zo skupiny ma povzbudili, aby som hodinu odučila ja. Samu seba som prekvapila, že som si pamätala nielen cviky, ale aj inštrukcie.
Začala som teda samoštúdium a v roku 2011 začala aj prax. Raz do týždňa ku mne chodili tri kamarátky, spolu sme cvičili, ja som viedla hodiny.
V roku 2015 som sa rozhodla spraviť si aj oficiálny kurz, aby som mala PAPIER a odvtedy sa neustále vzdelávam ohľadne ľudského tela, jeho fungovania a možností pohybu, jógy a mnohých iných techník. Som vďačná, že som sa mohla naučiť viacej priamo v Indii v roku 2016.

Pracovala som v dvoch rôznych fitness centrách a mám za sebou odučených mnoho hodín: skupinové, individuálne, online aj naživo, pre dospelých, deti, mládež, starších ľudí, ľudí s telesným a/alebo psychickým postihnutím...

Milujem cvičiť a tiež učiť jógu. Som hlboko presvedčená o tom,že nám pomáha cítiť sa lepšie fyzicky aj psychicky, a toto poznanie chcem predať aj iným ľuďom, nech sa všetci cítime dobre.