HARMATANEC alebo TŔŇ V PÄTE 4/2023

Krátky slovník slovenského jazyka harmatanec -nca m. hovor. expr. búrlivý zhon, zvada, haravara: v krčme nastal harmatanec.

Nedávno som bola na predstavení súčasného tanca v rámci festivalu africkej kultúry s názvom Harmatan. Takže sme vlastne zažilio Harma-tanec. Hehe.
Harmatanec bol v mojej hlave posledné dva dni v marci v dôsledku situácie, čo sa stala v telocvični, kde som pracovala od októbra. A vravím pracovala, lebo tam už nepracujem. Ale po poriadku: v telocvični Trivesport som začala spolupracovať v januári 2021. Niekoľko týždňov som zastupovala inštruktorku, kým bola na PN-ke kvôli chrbtici, potom som zastupovala v lete, kým sa inštruktorky vystriedali na dovolenke, v lete 2022 som mala už "vlastné" aktivity, no a v októbri, keď inštruktorka odišla na materskú dovolenku, som už za ňu zastupovala oficiálne.
Nuž, celkom oficiálne nie, lebo som pracovala načierno. Dohoda so šéfkou bola, že mi platila 10€ na hodinu, vrátane tej hodiny, čo som strávila v aute cestou tam a späť. Zvyčajne si účtujem 12€ na hodinu, nezávisle od toho, čo robím: konverzácia v angličtine, upratovanie penziónu, predcvičovanie Jógy alebo tanečné hodiny, vrátane šoférovania na miesto práce. Ale nakoľko ma zamestnávala na dlhšiu dobu a na viacej hodín súvisle, spustila som z ceny.

Prišlo na to, že mi spraví pracovnú zmluvu, čo som privítala, no čakala som na ňu 5 mesiacov. Keď sa to konečne išlo zrealizovať, bolo zrazu 30.marca, zmluva mala začať platiť 1. apríla, tak sme to mali narýchlo riešiť predposledný deň. Už to sa mi napáčilo, že mi zavolala cez obed, vraj mám na druhý deň (posledný možný) utekať na Úrad práce a prihlásiť sa ako žiadateľ o zamestnanie. Nerozumiem, prečo sa to nedalo spraviť počas 5 mesiacov v kľude, bez stresu. Ešte donedávna som patrila pod Úrad práce vzdialený 50 km. To znamená šoférovať hodinu tam a hodinu späť, plus čas strávený na úrade...ten čas ja nemám k dispozícii, lebo mám prácu každé dopoludnie. Okrem toho na Úrade práce treba vopred požiadať o termín a niekedy ti ho dajú až o niekoľko dní, nie z jedného dňa na druhý. Potom ešte vysvitlo, že nakoľko mi 1. apríla začínala ešte druhá pracovná zmluva, reku, či to môžem posunúť...tak som chytro volala do kancelárie 5 minút pred zatváracou dobou a prosila cudzích ľudí o láskavosť...tí zasa telefonovali môjmu šéfovi, či to môžu zmeniť a mali z toho viacej práce.
Toto sa odohralo, ako vravím, cez obed. Poobede som sa stretla so šéfkou, ukázala mi zmluvu a podmienky, ktoré by mali byť rovnaké aké mala tehotná inštruktorka, ktorú som mala zastupovať. Zostala som ako obarená...z 10€, ktoré som doteraz dostávala (a ktoré už boli z mojej strany zľava, aby som jej vyšla v ústrety), by som so zmluvou zarábala 3-3,5€. Bolo mi jasné, že so zmluvou budem mať nižší plat, lebo sa platia odvody do sociálnej a zdravotnej poisťovne...bola by som ochotná spustiť na 9, 8, možno dokonca na 7€. Ale na tri a pol? V žiadnom, prípade. Okrem toho začali na mňa (podľa mňa nerealisticky) zvyšovať nároky: na hodine posilňovania odo mña ženy očakávali, že ich budem motivovať ako mažoretka a venovať im osobitne čas a pozornosť, akoby som bola osobný tréner. To je nemožné, lebo hodiny sú skupinové, nehovoriac o cene. Im vychádza cenovo popoludnie v telocvični výhodne: môžu cvičiť na strojoch (majú k dispozícii 4.5 hodiny) alebo ísť na tri skupinové hodiny a ešte sa na záver osprchovať v teplej vode...to všetko za 3€.
Čiže každá tá skupinová hodina im vychádza cenovo 1€ (menej ako jedna káva), mne za ňu zaplatí šéfka 3,5 € a očakáva sa služba a prístup osobného trénera...to je, akoby ste v čínskom obchode cheli kúpiť zlatú retiazku so smaragdovým príveskom a zaplatiť za ňu 5€ v štýle "Mačkavovreci".

Skrátka a dobre, nerealistické nároky, smiešna cena, zrejme pokus o manipuláciu tým, že mi to predostreli na poslednú chvíľu...to vo mne vyvolalo veľmi jasnú reakciu, že teda v žiadnom prípade sa nenechám zaviazať takýmito podmienkami na najbližších 6 mesiacov. Kopec času, čo som trávila mimo domu, dlhé hodiny šoférovania, návraty za tmy, keď sa po ceste premávajú diviaky...to sa mi za ten mizerný plat neoplatí. Bolo mi jasné, ako sa rozhodnem, vyšlo mi to samo kdesi z útrob, len to bol pre mňa silný emocionálny nápor. Jednak povedať šéfke nie a strach, že sa na mňa nahnevá a stratím možnosť s ňou spolupracovať v budúcnosti, jednak strach, že nebude iná práca.

Na druhý deň som to musela prekonať a postaviť sa šéfke, bola som z toho nervózna, ale zvládla som to. Nenahnevala sa, len jej to prekazilo plány. Bude hľadať osobu, ktorá jej odučí všetky tie hodiny kvalifikovane, za daný plat. Bude to mať zložité, nielen kvôli podmienkam, ktoré ponúka, ale aj preto, že bývame vo veľmi riedko obývanej oblasti a nie je tu zrovna veľa inštruktorov.
Ja mám zasa na druhej strane dosť iných hodín (Jóga, tanec, angličtina) a iných prác (tlmočenie, upratovanie), omnoho lepšie platených a kreatívnejších, takže nie som odkázaná pracovať ako (takmer) otrok. Odkedy sa toto odohralo, mám viac času na to, aby som mohla byť s rodinou a kopec novým projektov, lepšie finančne ohodnotených: štyri nové hodiny, kde za týždeň zarobím viac než v gyme za mesiac pracujúc 17 hodín týždenne.

V španielčine existuje prílovie, že keď sa zavrú jedny dvere, otvorí sa nejaké okno. Mne sa zavrelo okno a pootvárali sa brány dokorán.

KEL-NEM KELL 3/2023

Toto je klasická slovensko-maďarská slovná hračka, ktorá sa v našej rodine hovorievala ako vtip. Prvá časť "kel" je po slovensky a označuje hlúbovú zeleninu, kým "nem kell" je z maďarčiny a znamená "nechcem", "nie je treba".Čiže KEL-NEM KELL je buď "chcem-nechem", "neprosím si kel" alebo kel a nekel, čo je ekvivalent kelu v antivesmíre ako antihmota. Každopádne mi to poslúži ako úvod do článku o poslednom škandále v našej slovensko-maďarskej rodine. V tomto prípade národná príslušnosť nehrá žiadnu dôležitú rolu. Škandál (ako to vnímam ja) spočíva v tom, že ma môj otec vydedil. Lepšie povedaná, mňa aj môjho brata.
Stalo sa totižto, že svoj majetok v podobe polky/celého bytu prepísal na svoju bývalú ženu, aby si ona mohla vziať na ten byt v banke hypotéku a kúpiť si vysnívaný dom. Pekné gesto, pomoc bývalej partnerke. Až na to, že som si myslela, že tú jeho polovicu zdedíme rovnakým dielom všetci traja jeho (oficiálni) potomkovia. Vychádazala som zo svojich chabých poznatkov občianskeho zákonníka, ktoré som v rámci hodín práva na vysokej škole musela naštudovať. Zaskočilo ma, že som zrazu prišla o niečo, o čom som si myslela, že mi právom patrí. Moja chyba, že som mala očakávania.

Skutočnosť je tá, že ma bolí omnoho viacej to, že nás náš otec "obišiel" ako to, že som prišla o nejaký nárok na majetok. Veľmi dobre rozumiem, prečo to spravil. Chce si zabezpečiť opateru na staré kolená, čo očakáva od bývalej ženy, a/alebo tretej dcéry. On v kútiku duše vie, že je to nepravodlivé a trápi ho to, no aby si to ospravedlnil logicky, spätne sa snaží vysvetľovať fakty z minulosti, aby mu to sedelo do predstavy, že jeho rozhodnutie je spravodlivé. Vraj má s bývalou ženou ústnu dohodu, že ak byt v budúcnosti predá, polovicu peňazí rozdelí medzi troch potomkov (takže predsalen by to bolo takto logické aj podľa neho?). No zbytočne, ústna dohoda nič neznamená. Ja nepochybujem o morálnosti a dobrej vôli tejto osoby, ktorú dokonca považujem za svoju priateľku. Avšak to, čo ona spraví v budúcnosti, momentálne nevie ani ona sama. A ak nemá žiadnu zmluvu, ktorá by ju k niečomu zaväzovala, v skutočnosti si môže spraviť, čo sa jej zachce, zasa čo bude považovať za spravodlivé v tej chvíli ona...
Má to však ešte jeden háčik: so svojou bývalou ženou si nedohodol, že sa na oplátku za byt sa o neho v skutočnosti v starobe postará. Ak niekto chce od niekoho iného, aby niečo spravil, mal by sa s ním o tom porozprávať, dohodnúť. Očakáva, že ona to pochopí, sama na to prijde, a že bude ochotná to spraviť.
Nemusím nikomu dokazovať , že moja motivácia nespočíva v tom, či dostanem peniaze alebo nie. Som samostatná žena, ktorá si zarába sama na seba. Pre mňa je táto situácia bolestivá emocionálne, lebo je to akoby sa ma môj otec zriekol. Samozrejme, nemôžem to tak brať. Jednoducho len uprednosťňuje svoje záujmy, svoje potreby. A samozrejme, nemôžem očakávať od svojich rodičov, že mi budú vychádzať v ústrety celý život, uprednostňovať moje potreby pred svojimi, ako keď som bola dieťa. Len ma to zaskočilo, nebola som na to pripravená. Aj keď sa spýtam mojej mamy, čo je pre ňu v živote najdôležitejšie, odpoveď je, aby bola v pohode a šťastná- ani zmienka o deťoch. Nuž tak, načim prijať, že už nie sme to najdôležitejšie pre našich rodičov.
Druhá situácia, v ktorej som sa cítila nechcená (nem kell): V telocvični, kam som chodila s nadšením a radosťou, sa ženy sťažovali, že nie sú spokojné s hodinami posilňovania, ktoré vediem ja. Niektoré argumenty sa mi zdali rovno absurdné, iné zasa nemožné splniť, lebo by si to vyžadovalo mať inú osobnosť, než čo mám. Niektoré požiadavky sa mi zasa zdali premrštené: za cenu, ktorú platia, očakávajú služby osobného trénera. Bohužiaľ, je to relatívne, a preto tak ťažké posúdiť, i je na vine inštruktor alebo je problém v klientovi, ak sa tento napríklad necíti byť "motivovaný". Aj dnes mi jedna povedala: "TY nám dávaš príliš ťažké cviky", kým v skutonosti by bolo správne povedať "Pre MŇA sú tieto cviky príliš ťažké." Avšak kto tú jej poznámku počuje, si môže pomyslieť, že nerobím niečo nesprávne ja...

Rozrušilo ma to, chytila som haluz, že robím zle úplne všetko v mojom živote. Potom sa to zúžilo na to, že minimálne ma prepustí šéfka, lebo nerobím dobre svoju prácu. Našťastie je šéfka racionálna osoba, ktorá je spokojná s mojou prácou a nemyslí si, že by som tie hodiny neučila "dobre", len vidí, že tým ženám, ktoré na tie hodiny chodia, to celkom nesedí. Je to škoda, že problém v jednej oblasti mi natoľko naruší sebadôveru a emocionálnu rovnováhu, že o sebe začnem pochyovať vo všetkých oblastiach svojho života. Pravda je tá, že je tá moja emocionálna rovnováha veľmi krehká, nakoľko prežívam dlhodobo značne intenzívny stres (spolužitie s niekým, demencia mojej mamy, dvakrát toľko práce ako predtým), intenzívne emócie v podobe hnevu, smútku a frustrácie ma vyčerpávajú nielen psychicky, ale aj fyzicky, čo mi zasa spôsobuje frustráciu a tak dookola.
No a to najlepšie prišlo na konci mesiaca, keď som sa práce v telocvični zriekla...ale to je už iný článok a musíte si naň počkať do apríla.

FEBRUARY FITNESS, FEBRUARY WELLNESS 2/2023

Posledný článok, "Tunel na konci svetla", bol o tom, že moja mama odcestuje v marci, lebo to s ňou už psychicky nezvládam...hneď v prvý februárový víkend sa to všetko zasa zmenilo. Strávila som totižto tri dni mimo domu, na podujatí February Yoga: tri dni plné cvičenia jógy, ktoré som navyše strávila s kamarátkami. Veľa nového som sa naučila, cvičila som cviky, o ktorých som ani nevedela, že sú možné, cvičila som cviky, o ktorých som si myslela, že ja nie som schopná ich spraviť...a znova som zostala v úžase nad tým, aký je svet jógy rozsiahly, priam nevyčerpateľný, nekonečný. Myslím, že ma nikdy neomrzí cvičiť jógu.

No a nakoľko som sa po tieto tri dni uvoľnila, pookriala, keď som sa vrátila domov omnoho kľudnejšia, navrhla som mame, nech ešte zostane nejaký ten čas.
Nech si užije jar, dobré počasie, prácu v záhrade, nielen zimu. Tak sa odlet odložil, zatiaľ na dobu neurčitú...rozhodla som sa vuyžiť tento článok na rekapituláciu môjho "jógového života", nakoľko mi jej cvičenie natoľko pomáha.

Už keď som bola malá, s bratom sme sa hrávali v štýle "vieš spraviť toto?": môj o sedem rokov starší brat mi ukazoval všakovaké krkolomné cviky a telesné pozície, ktoré som napodobňovala. Až o mnoho rokov neskôr som v nich rozpoznala jógové ásany: Lev, Páv, Lotos, Pluh, Sviečka...
Tiež si jasne pamätám svoju prvú ozajstnú hodinu jógy, ktorej som sa zúčastnila v rámci alternatívneho festivalu Rainbow Family Gathering v Nemecku, keď som mala okolo 24 rokov. Inštruktorka nám povedala, aby sme sa postavili rovno a zdvihli ramená. Zostala som v úžase, keď mi prišla opraviť držanie tela. Ja som bola presvedčená, že stojím rovno a mám vystreté ramená...
Začala som cvičiť jógu pravidelne v roku 2008. Prihlásila som sa na hodiny v miestnom CVČ (centrum voľného času) vo štrvti Fontiňas, kým som žila v meste Santiago de Compostela. Bola to sranda, lebo z približne 15 člennej skupiny som bola jediná, kto mal menej než 60 rokov (vrátane učiteľa).

Chodila som tam pravidelne asi tri roky a naučila sa dobré základy. Potom sa raz stalo, že učiteľ meškal: pomýlil si deň a na hodinu neprišiel. Ostatné tetušky zo skupiny ma povzbudili, aby som hodinu odučila ja. Samu seba som prekvapila, že som si pamätala nielen cviky, ale aj inštrukcie.
Začala som teda samoštúdium a v roku 2011 začala aj prax. Raz do týždňa ku mne chodili tri kamarátky, spolu sme cvičili, ja som viedla hodiny.
V roku 2015 som sa rozhodla spraviť si aj oficiálny kurz, aby som mala PAPIER a odvtedy sa neustále vzdelávam ohľadne ľudského tela, jeho fungovania a možností pohybu, jógy a mnohých iných techník. Som vďačná, že som sa mohla naučiť viacej priamo v Indii v roku 2016.

Pracovala som v dvoch rôznych fitness centrách a mám za sebou odučených mnoho hodín: skupinové, individuálne, online aj naživo, pre dospelých, deti, mládež, starších ľudí, ľudí s telesným a/alebo psychickým postihnutím...

Milujem cvičiť a tiež učiť jógu. Som hlboko presvedčená o tom,že nám pomáha cítiť sa lepšie fyzicky aj psychicky, a toto poznanie chcem predať aj iným ľuďom, nech sa všetci cítime dobre.

TUNEL NA KONCI SVETLA 1/2023

Neviem ako pre vás, pre mňa končia Vianoce na Tri krále. Vždy mi vadilo, keď ľudia odkladali vykonanie niečoho "po sviatkoch". Tentoraz som to bola ja, kto oddialil dôležitú rodinnú poradu, kým neskončia sviatky. Cez víkend po Troch kráľoch som mierne zlomyseľne spálila adventný veniec v peci a odložila stroboskopické svetielka, nech už idú tie Vianoce do kelu. Tentoraz som si ich nedokázala užiť ako zvyčajne.
Tak sme mali rodinnú poradu: otec, mama, brat a teta, celá moja rodina z maminej strany. Rozprávali sme s o tom, čo chce moja mama robiť v blízkej budúcnosti: obe sme sa zhodli na tom, že je najvyšší čas, aby sa vrátila do Zvolena. Už ma irituje každé jedno jej slovo, gesto, čin. Bohužiaľ. Začala som zisťovať letenky na február a mám z toho zmiešané pocity. Začína mi byť smutno, že odídu moja mama a jej psík, no zároveň cítim úľavu, že odíde táto iritujúca pani a jej hysterický čokel.

Pravda je taká, že odkedy je tu, moja hladina stresu je permanentne zvýšená a moja schopnosť tešiť sa alebo sa niečím nadchnúť je zasa na minime. Tento môj psychicko-emocionálny stav sa už negatívne odráža na mojom fyzickom zdravotnom stave, cítim sa často vyčerpaná, bez energie. A myslím si, že sa to neoplatí za tie výhody, ktoré spolužitím s mojou mamou získavam. Boli to veľmi intenzívne mesiace, silné emócie. Dobrý úmysel, snaha pomôcť, pochybovanie o správnosti rozhodnutia, podráždenosť, smútok, hnev, dokonca zhnusenie, pocity viny, veľa pocitov viny, veľa hnevu a hlavne veľa smútku.
Myslela som si, že jej bude lepšie v prírode, so zdravou stravou, pravidelným cvičením fyzickým aj mentálnym. Lenže ona nechce zdravú stravu a s nikým sa tu nevie ani porozprávať ani len o počasí. Možno jej bude lepšie v prostredí,kde nie je tak sama, izolovaná, nesamostatná, kde môže byť viacej slobodná.

Tu je niekoľko postrehov, na ktoré som prišla počas spolužitia s mamou:
Po prvé, pre mňa je spolužitie s niekým v jednej domácnosti samo osebe traumatické, a v prípade mojej mamy obvzlášť. Je to porušenie môjho intímneho priestoru. Potrebujem veľa priestoru na svoju intimitu, aby som mohla mať s niekým intímny vzťah (intímny v tomto prípade neznamená telesný, sexuálny, ale blízky). Ak sa niekto priblíži priveľmi bez môjho dovolenia alebo bez toho, že by som bola pripravená, efektom je pocit odmietnutia, zhnusenia. To sa mi stalo už niekoľkokrát s priateľmi, čo u mňa strávili niekoľko dní a rýchlo mi začali vadiť.
Po druhé, cítim veľký smútok ohľadne danej situácie a tento smútok sa často transformuje na hnev, podráždenosť, nasratosť. Občas si radšej kamuflujeme smútok hnevom, ktorý je možno ľahšie prežívať, než čeliť zármutku.
Po tretie, smútok, frustrácia, nasratosť a podráždenosť, ma vyčerpávajú fyzicky a fyzická vyčerpanosť spôsobuje, že sa cítim frustrovaná, nasratá a podráždená...
Po štrvté, som vyčerpaná nielen z intenzity, ale aj z protichodnosti pocitov, ktoré prežívam. Zároveň mi chýba mama, ktorá ma milovala natoľko, že by bola ochotná spraviť pre mňa čokoľvek na svete. Tá osoba už neexistuje, akoby umrela, čo ma napĺňa smútkom. Keby však naozaj umrela, ten smútok by postupne vyprchal. Ona však neumrela, tak ten smútok pretrváva...takto sa trápim, že tá pani, čo je u mňa doma, mi strašne lezie na nervy a zároveň mi pripomína mamu, ktorá mi chýba...
Po piate: zároveň si uvedomujem, že je to tá istá osoba a som frustrovaná ešte aj z toho, že nie som schopná sa tešiť z jej prítomnosti, užiť si čas strávený s ňou. Nie som schopná sa cítiť dobre, lebo som permanentne nasratá...

Tunel na konci svetla znamená, že žiadne z možných riešení nie je dobré. Neexistuje happyend. To bude stále len horšie a možno to skončí pokojne, možno tragicky. Žiadna z možností nie je dobrá: naspäť na Slovensku by bola sama. Tu je iba so mnou a ja sa z toho idem zblázniť. Jej psychický stav sa bude iba zhoršovať a odmieta akékoľvek vyšetrenie lekárom, o užívaná liekov ani nehovoriac. O domove dôchodcov nemôže byť ani reč, no sama sa o seba nepostará dostatočne (podľa môjho názoru).
Mám z toho veľkú morálnu dilemu, až ma napádajú tie najčiernejšie myšlienky...
Zvyčajne mávam vo veciach jasno. Viem sa rozhodovať a potom ísť za tým, čo chcem. Samozrejme, nie je to to isté, lebo tu nemôžem rozhodovať za druhého človeka, ale zasa čiastočne už za neho musím rozhodovať, lebo si myslím, že sám za seba nerobí tie najlepšie rozhodnutia...otázka je, do akej miery môžem o nej rozhodovať ja a do akej miery ona nechá, aby som rozhodovala za ňu...
Hocijako sa rozhodnem, dobré to nebude. Bude to len tunel na konci svetla.

VÍKENDOVÉ VIANOCE, VÍKENDOVÝ SILVESTER 12/2022

Tento rok pripadli Vianoce a Silvester na víkend, to znamená, že nebolo žiadne extra voľno, žiadne špeciálne, výnimočné dni. A v Španielsku 26. december nie je sviatok, ale normálny pracovný deň. No ja som si sviatok spravila, lebo som oslavovala narodeniny, a tak som niektoré pracovné povinnosti, ktoré mávam v pondelky, zrušila, iné popresúvala, v štýle "Něco za cibuli, něco za chřen, něco zaplatíme, něco zapřem", ako hovorieva moja mama.

Každopádne mám tento rok hladinu vianočno-silvestrovskej nálady na značne nízkej úrovni, a to zvyčajne mávam tieto sviatky rada. Ako si je to tento rok také nejaké mdlé...
Bilancujem uplynulý rok a nevychádza mi moc pozitívny: bola som chorá päťkrát, čo je priveľa v porovnaní s ostatnými rokmi, keď bývam chorá tak raz, maximálne dvakrát. Žeby to bolo vekom? Veď som sfúkla sviečky vo forme čísla 42. Inak aspoň kríza stredného veku je celkom úspešne prekonaná (utlmená?), momentálne je najväčšia ťarcha na mojich pleciach situácia ohľadne mojej mamy. Budem ju riešiť po sviatkoch s ostatnými členmi mojej rodiny...


V rámci vianočných tradícií sme pozerali film Perinbaba. Uvedomila som si, že moja mama a jej sestra sú ako dve hlavné rozprávkové postavy: moja teta Ľubica je Perinbaba: pozitívna, mäkká, materská, a moja mama je zasa zošúverená, zvráskavená a zatrpknutá ako Zubatá. Tá sa však vie premeniť na mladú a krásnu. Moja mama je pre mňa tiež chvíľami "mladá a krásna", teda tá osoba, ktorá ma porodila a vychovala, no potom sa zasa premení na "starú a škaredú", to keď rozpráva veci, ktoré sú absurdné a paranoidné a háda sa so mnou, lebo odmieta spolupracovať v základných veciach (umývať riad iba raz denne a nie na štyrikrát, dať mi prádlo na pranie do práčky a neprať ho v rukách), oduje sa ako malé decko, rozstrihá mi šatku, ktorú si vez dovolenia vezme z mojej skrine, atď.

Sviatky prešli v kľude. Tento rok málo udalostí, málo spoločenských stretnutí. Ani zima nie je poriadna, ale je tak jarne. Dobre je tak.

SÚŽITIE 11/2022

November bol, na počudovanie, celkom kľudný mesiac. Hoci, keď sa nad tým zamyslím, viacejkrát som sa rozčúlila kvôli tomu, že moja mama robí všetko naopak. Tiež som začala pracovať vo Fitnesss centre, kde som už predtým viackrát zastupovala, keď mali ostatné inštruktorky dovolenku alebo zdravotné problémy. Tentokrát je to zastupovanie nadlho, lebo Angy je tehotná, takže kým sa ona po pôrode a materskej dovolenke rozhodne vrátiť na hodiny Zumby a funkčného tréningu, ja sa dovtedy naskáčem a naposiľňujem.
Som spokojná s prácou vo Fitness centre: hodiny jógy, brušného tqanca, strečingu (rada by som to povedala po slovensky, ale naťahovanie nie je ono), posiľňovanie (funkčný tréning a GAP, čo posiľňuje nohy, zadok a brucho) a Zumba, sú pre mňa málo náročné. Doma by som cvičila tak či tak, a takto mi za to aj platia.

Čo som si v poslednom čase uvedomila, a o čom chcem písať, je SÚŽITIE. Nemyslím tým spolužitie s niekým fyzicky v jednej domácnosti, ale zdieľanie života s priateľmi, najmä s rovesníkmi. Mám radosť z ich úspechov, zarmucujú ma ich trápenia, zdieľame podobné zážitky, situácie, osudy.
Čo sa týka úspechov, nachádzmame sa vo veku, keď v živote dosahujeme väčšie "výsledky": niekto v podobe detí a rodiny, niekto v podobe projektov a práce. Žijeme roky, keď prináša výsledky doterajšie snaženie sa. Sme si istí sami sebou, poznáme svoju hodnotu, idem si za tým, čo je pre nás dôležité, stanovujeme si "vážne" méty.
Delíme sa tiež o ťažké chvíle, mám napríklad niekoľko kamarátok, ktoré riešia podobné situácie ako ja: tiež sa starajú/spolužijú s postaršími mamami s nejakým typom demencie. Koniec koncov, verím, že sme všetci aj tak tá istá osoba, a čo sa stane jednej, sa stane všetkým a naopak, čo sa stane všetkým, sa stane jednej, ktorou sme, ktorou som.

AKO ČELÍM SVOHMU NAJVÄČŠIEMU STRACHU 10/2022

Častokrát sa mi opakuje sen, keď je nejaký známy dom natoľko pozmenený, že ho nespoznávam. Dnes sa mi tak snívalo o celom meste: vo sne som bola vo Zvolene, ale vyzeralo to tam úplne inak a ja som z toho bola zmätená a smutná. Nedávno sa mi tento pocit stal naozaj, keď som bola po dlhom čase v meste Santiago de Compostela, kde som žila nejakých osem rokov. Protiklad cudzosti a povedomosti ma zmiatol. Prestavané ulice, zrušené obchody, ale potom tí istí starí ujovia v tých istých baroch, kam chodia každodenne a sú súčasťou zariadenia. Známe i neznáme zároveň, mätúce a znepokojujúce.
Vo sne je to najčastejšie dom (prípadne byt) kde žije moja mama. Sníva sa mi, že idem ku nej, no ona sa od mojej poslednej návštevy presťahovala, alebo sa ten jej dom/byt zmenil natoľko, že ho nespoznávam. Vlastne sa mi aj toto stalo už raz aj naozaj: ja som už žila v Galícii, mama sa presťahovala do Zvolena: šla som za ňou na návštevu do neznámeho bytu, plnom známeho nábytku a vecí. Ak je niečo známe, no zároveň odlišné, nemám z toho dobrý pocit. Protiklad cudzosti a povedomelosti, keď je niečo zároveň známe i neznáme, je vyčerpávajúci, znepokojujúci, priam mi naháňa strach.

Nemusím koznultovať Freuda, aby som prišla na to, že mamin dom/byt vo sne symbolizuje ju samotnú. Predstava, že je mne blízky človek zrazu iný, je pre mňa znepokojujúca. Keď som bola malá, neznášala som, keď si moji rodičia vypili, lebo boli iní a tá zmena v ich správaní vo mne vyvolávala úzkosť. Neboli agresívni, ani nijak divní, len iní a pre mňa už to bolo priveľa.

Priznám sa: celý život (odkedy som schopná rozumne rozmýšľať), som sa bála toho, čo bude s mojou mamou, keď bude stará a bude potrebovať opateru. No lepšie povedané, bála som sa toho, že sa o ňu budem musieť starať ja. Cítila som to ako veľké bremeno, ktoré ma dlho ťažilo. Keď som sa pred 6 rokmi presťahovala na vidiek, uvedomila som si, že som vlastne zrealizovala sen mojej mamy: žiť v rodinnom dome so záhradkou, na vidieku. Postupne sa vo mne strach z opatrovania rodičky pretransformoval na želanie poskytnúť jej podmienky na bývanie, o ktorých vždy snívala. Začala som ju nahovárať, nech sa mnou pricestuje, kým je ešte v takom fyzickom stave, že by zvládala prplanie sa v záhrade. Trvalo to dlho, kým sa odhodlala. Prešli roky a ona medzitým schátrala. Psychicky. Starecká demencia? Alzheimer? Plus dlhoročné paranoidné stihomamy, ktoré sa časom len zhoršujú. Meno diagnózy je nepodstatné.
Ide o to, že zabúda, čo povedala, kam čo položila, ako sa robia veci. Už je to len hologram osoby, ktorou kedysi bola a aj tento obraz časom postupne vybledne. No predsalen prišla. Podávam jej mastné kyseliny Omega, B-komplex a vitamín E. Cvičíme jógu, chodíme na prechádzky, dostáva pracovné úlohy, trénujeme pamäť. No ja som si nie istá, či to zvládnem. Znova je to bremeno. Púšťam sa do absurdných a vysiľujúcich diskusií, kde sa logickými argumentami snažím presvedčiť niekoho, kto už nie je schopný rozmýšľať logicky. Rozčuľuje ma, keď musím po stý krát opakovať tú istú informáciu, úplne ma rozhodí, keď sa nerešpektuje môj osobný priestor, ako keď mi vošla v noci do izby, kým som spala, lebo ma vraj počula kričať. A ja som od ľaku skoro dostala infarkt. Odvtedy sa na noc zamykám.

A to je zatiaľ chátranie psychologické, neviem si predstaviť, čo bude, ak bude potrebovať opateru fyzickú. To bude potrebovať odbornú pomoc, ktorú však ona odmieta. Nepriznáva si psychickú chorobu, ani len k obvodnému lekárovi nechce ísť s fyzickými zdravotnými problémami zo strachu, že by ju zabil. Takže o domove dôchodcov ani počuť. Denne sa rozprávame o parazitoch, skupinových znásilneniach a pokusoch o vraždu, ktorým ona čelí. Neviem, čo budem robiť. Nemám žiaden plán. Pokúsim sa aspoň nezblázniť ja, to už bude úspech samo o sebe.