Máj poznačili problémy s mojou dlhoročnou priateľkou Martou. Na vzťahu s ňou sa zhmotnil problém, ktorý mám so svetom. Patrón, ktorý sa objavuje vo viacerých vzťahoch. Život mi tak dal príležitosť sa poučiť, pozmeniť túto časť môjho spôsobu byť vo vzťahu so svetom. Naučiť sa vytýčiť si jasné hranice aj za cenu strtaty lásky/náklonnosti/pozornosti a začať si vytvárať vzťahy s druhými založené na rovnosti a úprimnej snahe pomôcť, nie na zamaskovanom egoizme.
Pozvala som k sebe Martu na pár dní, počas ktorých som organizovala oslavu Beltaine (začiatok leta podľa Keltov). Moja predstava bola, že prijde deň pred oslavou a odíde deň po nej, teda max 3 dni. Keď navrhla, že prijde o deň skôr (4 dni), súhlasila som. Keď to zmenila, že prijde už o dva dni skorej (5 dní), neprotestovala som. Keď sa vyjadrila, že odíde až dva dni po oslave (6 dní), začala som škrípať zubami, ale nahlas som nič nepovedala, lebo som si chcela udržať dojem pohostinnej osoby. Keď sa to spojilo s tým, že som bola po tie dni nervózna z toho, že považujem za svoju povinnosť "venovať sa návšteve", no na úkor toho som sa nevenovala svojm aktivitám a povinnostiam, už som bola značne nervózna a podráždená. A keď k tomu pripočítam, že som nespoločenský kozorožec a mám mierny, nediagnostikovaný, Aspergerov syndróm (iba veľmi krátku dobu si viem užívať spoločnosť, potom už potrebujem byť sama), výbušná zmes bola nachystaná. Rozbuška bola Martina povaha, ktorá mi potrebuje porozprávať každý detail svojho života a značné množstvo informácií o životoch ľudí, ktorých nepoznám (dokopy má asi 100 sesterníc, bratancov a priateľov, s ktorými udržuje vzťahy)...už som pred ňou začala unikať, aby som nevybuchla. Ona na mňa striehla, keď som sa ráno vynorila z izby alebo z kúpeľne, keď som sa vrátila z prechádzky alebo z práce...a hneď ma začala bombardovať slovami, vetami, informáciami...ktoré ma jednak nezaujímali, jednak sa nespýtala, či si želám ich príjem.
Keď som jej na tretí deň povedala, že potrebujem dokončiť preklad a nemôžem sa jej zvyšok večera venovať, a ona mi vošla do izby, hoci videla, že ťukám do počítača, reku či tam môže pri mne sedieť. To by v preklade znamenalo, že by po piatich minútach začala rozprávať. Ja som si navyše asi minútu predtým sama v izbe uľavila od plynov, tak mi bolo nanajvýš nepríjemné, že tam vošla....Zaúpäla som, už to bolo na mňa priveľa....zareagovala som čo najmenej podráždene ako som len bola schopná, že nie, nemôže tam pri mne sedeť, ja potrebujem dokončiť prácu.
Niekoľko podobných situácií počas jej pobytu sa vo mne nahromadilo a vyvolali vo mne veľmi nepríjemné pocity. Na jednej strane som sa nahnevala na ňu, že mi zasahuje do môjho intímneho priestoru. Na druhej strane som sa nahnevala na seba a hneď z dvoch dôvodov. Jednak pre to, že som si nevedela jasne vopred vykomunikovať svoje hranice, aby nevznikli všetky tieto nepríjemné situácie a jednak som mala pocity viny z toho, že som k svojej návšteve nepohostinná. Samý stres.
Marta odišla: uľavilo sa mi, no zároveň som sa cítila previnilo. Počas jej pobytu som na ňu párkrát zavrčala a sem-tam ju aj ignorovala...to všetko preto, aby som nevybuchla ako bomba. Tieto potlačené pocity, podráždenosť, nervozita a pocity viny a pocit, že niekto vošiel bez dovolenia do môjho intímneho priestoru, sa na mne po týždni prejavili ako fyzická choroba. Zvracanie, nevoľnosti, netrávenie, hnačka, slabosť kvôli nejedeniu..takto som bola týždeň. Marte som sa ospravedlnila za svoju nepohostinnosť a podráždenosť, snažila som sa jej taktne vysvetliť, že toho bolo na mňa priveľa. Neobviňovala som ju, uhrala som to, že nie som zvyknutá na spolužitie, a že mám veľa práce a málo času. Marta so mnou cvičí jógu a keď sme mali od incidentu prvú hodinu, bola tak chladná a odmeraná, že mi bolo po hodine s ňou opäť fyzicky špatne, hoci som už bola predtým tri dni v poriadku.
Bohužiaľ, tento konflikt má omnoho hlbšie korene a môžem si zaň sama. Marta má veľa problémov: fyzické bolesti, psychické stresy, emocionálne výkyvy. Kamarátime sa dlhé roky a počas nich som dovolila, aby sa medzi nami vytvoril energeticky nerovný vzťah: väčšinu času totižto ja počúvam ju a riešime jej problémy, radím jej a povzbudzujem ju, som chápavá, trpezlivá, tolerantná. Odvážim sa povedať, že v tomto duchu je 80% našich konverzácií. Mám totiž veľmi silno vyvinutú potrebu správať sa ako SPASITEĽ.
Pomáhať ľuďom, podporovať ich, počúvať ich problémy, byť chápavá, byť k dispozícii, poradiť, byť trpezlivá a láskyplná...to sú kvality, ktoré očakávame od niekoho, kto propaguje jógu. Na prvý pohľad to vyzerá fajn, altruistické konanie za ktoré sa dávajú vstupenky do neba. Avšak...má to háčik. Vlastne dva. Prvý je, že nie vždy mám chuť/energiu/čas byť k dizpozícii a chápavá a niekedy uberám sebe , aby som dala druhým, čo sa časom vráti ako bumerang v podobe choroby alebo depresie. A druhý háčik spočíva v tom, že moje pohnútky nie sú vždy altruistické...nepomáham len pre dobro toho druhého, ale kvôli tomu, aby som ja vyzerala ako dobrý človek. Alebo aby ma tí druhí mali radi. A to je egoizmus. Predopkladám, že sa nám to už stalo všetkým. Snažíme sa zavďačiť, aby sme niečo dostali na oplátku. Môj syndróm Spasiteľa má teda dve tváre, naoko protikladné. Občas dám iným priveľa na úkor seba (primálo sebalásky), občas im pomáham, aby som získala od nich vďaku/lásku/pozornosť/energiu (priveľa egoizmu, no zasa primálo sebalásky). Je mi z toho smutno, keď si to takto uvedomím. Strácam čas hraním sa na falošného Spasiteľa, počúvam problémy, ktoré ma nezaujímajú. Venujem sa mocenskej hre Spasiteľ-Obeť a potom mi nezostáva čas na zdravé autentické vzťahy založené na rovnosti. Vytvára sa začarovaný kruh: plytvám energiou v nevyrovnaných vzťahoch, potom som z toho chorá, podráždená a vyčerpaná...a to mi potom kazí tie normálne vzťahy.
Bohužiaľ, vnímam svoju prácu ako učiteľka jógy, ako že ja sama som produkt, ktorí ľudia kupujú. Neovplyvňujú ich len vedomosti, ktoré sprostredkujem, ale hlavne spôsob, akým ich sprostredkujem a potom už posudzujú celú moju osobu. Mala by som byť zdravá, pozitívna, veselá, chápavá, tolerantná, trpezlivá...inak sa so mnou nebudú cítiť dobre. Ja si však zároveň potrebujem vytýčiť hranice, do akej miery som schopná a ochorná byť k dispozícii vo svojom voľnom čase, nakoľko budem chápavá alebo prísna, ak niekto prijde neskoro na hodinu...riskujúc, že ak sa im to znepáči, prestanú ku mne chodiť na hodiny. Už som unavená z toho, že ja som zodpovedná a vždy načas tam, kde som sa s niekým dohodla, že budem (kvôli mojej práci mám veľa dohôd s veľa ľuďmi), som trpezlivá, ak niekto mešká...kým tí druhí sú takí akí sú. Chvíľu sa im chce chodiť na hodiny, potom sa im nechce, nedajú dopredu vedieť, že neprídu....prestanú chodiť a je im jedno, že tým klesne minimálny počet ľudí potrebných na vytvorenie skupiny...Všetka táto únava z toho, že som neustále k dispozícii a ochotná si vypočuť všetky problémy, tolerantná k nezodpovednosti a ľahostajnosti vo mne vyvolávajú precitlivelosť, podráždenosť, ktorá nakoniec môže vyústiť až do paranoje, že som ako nechcená trinásta sudička. Moja podráždenosť ma premení z láskyplnej jogínky na hysterickú trinástu sudičku....V rozprávke na ňu jednoducho zabudli (lebo pre nich nebola dosť dôležitá) a ona si to zobrala osobne, že si ju nevážia...tak si aj ja beriem všetky nezdary príliš osobne:(
