POTVRDENIE O BEZINFEKČNOSTI 10/2021

V septembri som cestovala na Slovensko a pravdu povediac, dosť som sa bála, že budem mať problémy kvôli tomu, že nie som očkovaná proti viete čomu (odmietam ten vírus čo len pomenovať, ak to teda vôbec vírus je). Podľa správ, čo občas sledujem, som si myslela, že me nepustia nikam do reštaurácie alebo do kaviarne, ak nie som ZOP, teda ak sa nepreukážem "potvrdením o dezinfekčnosti". Dezinfekčnosť sa v dnešnej dobe stala právnym atribútom, ako bezúhonnosť. Dosť ma šokovalo, keď som ten výraz počul po prvýkrát.

Potvrdenie o BEZINFEKČNOSTI???..........WTF?
Nebudem to vysvetľovať. Ak tomu nerozumiete, prečo je to poburujúce, tak ste stratená kauza.

Nakoniec som problámy nemala, mohla som ísť na pivo, na kávu a na halušky, ba dovolili mi prekročiť štátne hranice "len" s antigénovým testom, ktorý mi spravili uprostred parkoviska, pod holým nebom, pri chátrajúcom štadióne. Cítila som sa ako v post-apokalyptickom filme (prikladám foto).

Viacej problémov som mala po návrate do milovanej Galície, keď som začiatkom októbra začala organizovať moje hodiny jógy a tanca. V jednej obci, kde som už predtým viedla aktivity, mám skupinu neprívrženkýň/ neprajníčok, ktoré mi strpčujú život. Strašne im vadí, že kým sa ony zaočkované od strachu trasú zavreté doma a očakávajú koniec sveta, iní ľudia chcú žiť, pokračovať v aktivitách a cvičiť jógu. Najprv mi "láskavo" vysvetlili, že nemôžem používať rovanké priestory ako zaočkovaní, lebo by ich bolo treba zakaždým dezinfikovať. Neviem, síce načo, lebo ony na žiadne aktivity nechodia. Nemajú hodiny jógy ani s učiteľkou, ktorá ma svojho času nahradila lebo....tiež nie je zaočkovaná. Ups.
Vybavila som si priestory iné. Nato začali o mne verejne šíriť, že nie som zaočkovaná, aby odradili mojich potenciálnych klientov. To, či som zaočkovaná alebo nie a proti čomu, je informácia výlučne súkromného charakteru, ktorú nemá nikto právo zverejňovať, tobôž nie, ak ju nemajú overenú. Ony len uhádli, vydedukovali to z jedného môjho verejného prejavu.

Nuž, podarilo sa im dosiahnuť, že sa niekoľko ľudí zľaklo a odhlásilo. Momentálne sa bojím, že mi budú škodiť aj na iných miestach, v iných okresoch, kde hodiny mám. Dozvedela som sa toižto, že kontaktujú po okolí rôzne voľnočasové centrá a telocvične, lebo chcú mať aktivity. No v tých voľnočasových centrách a telocvičniach zasa len pracujem ja, takže im to nebude vyhovovať. Otázka je však ako zareaguje šéfka tohto centra, keď jej o mne prezradia, že nemám potvrdenie o BEZINFEKČNOSTI....

Považujem to za diskrimináciu rovnakého druhu, ako keby im vadil napríklad môj etnický pôvod, farba pleti alebo sexuálna orientácia. Problém je v tom, že v ich mysliach je nezaočkovaný ekvivalentom chorý a nákazlivý, čo je veľmi ďaleko od pravdy. Najbsurdnejšie na tom celom je, že zbytočne je niekto zaočkovaný, vírus môže šíriť rovnako ako ten, čo zaočkovaný nie je. Ale to im nevysvetlíš. Aj Židia zrazu z noci do rána boli smradľaví a krvilační, hoci predtým boli ako všetci ostatní....

Ľudia, čo sa natoľko boja zomrieť, že uveria nelogickým absurdnostiam, sa podľa mňa boja vôbec žiť. Kto sa natoľko bojí smrti, sa v podstate bojí života samotného...a tak vlastne nikdy nežije naozaj, len celý život tŕpne, kedy to prijde, odkiaľ na neho Zubatá vycerí úsmev.

NEZNESITEĽNÁ KREHKOSŤ BYTIA 9/2021

V názve článku parafrázujem názov románu Milana Kunderu Neznesiteľná ľahkosť bytia, ktorý som ani nečítala, ani som mu nikdy nerozumela. Pre mňa je existencia skôr zložitá a chvíľami značne náročná, nevnímam bytie ako ľahké. Tento mesiac sa mi stali dve veci, čo mi pripomenuli skôr aspekt krehkosti bytia: ako sa život môže zmeniť za jednu sekundu...

Najprv sa môjmu psíkovi, s ktorým spolu existujeme už 11 rokov, stala akási príhoda. Zverolekár mi nevedel potvrdiť, či to bola porážka alebo zaseknutý nerv, prípadne nejaký výron. V jednu chvíľu sme sa prechádzali, zrazu zvýskol od bolesti a začal čudne dvíhať laby na jednej strane tela, skrúcal sa a padal k zemi. Zvyšok dňa už bol nevládny, nevedel sa postaviť na nohy, ani hlavu udržať zdvihnutú. Kymácala sa mu zo strany na stranu, až kým si neľahol úplne. Veľmi som sa preľakla, že už zostane nevládny ako vecheť, alebo s ochrnutými nohami, alebo vykrivený. Bol to strašný deň, plný strachu a stresu. Ľahšie by sa mi znášalo, keby náhle umrel, ako keď ho vidím trpieť, neschopného fungovať normálne. Našťastie sa jeho stav rýchlo zlepšil, ešte v ten večer mu zafungovala injekcia od zverolekára a postupne sa po týždni dostal do stavu ako predtým. Veľmi som sa zľakla predstavy, že by psák nemohol fungovať normálne a kvôli tomu by sa náš život zmenil drasticky. Ďakujem Bohu, že mi s ním ešte daroval čas. Čas je však neúprosný, vesmír sa neustále rozpína, entropia si pýta svoju daň.
Druhý šok som zažila, keď som sa stretla s mojou mamou po dvoch rokoch a pol a uvedomila si, ako zostarla, schudla, zhrbila sa, ako zabúda a pletie veci...už to nie je ona. Zabolelo ma to, akoby som už stratila svoju mamu. Čoskoro sa môže stať, že si už nebude pamätať, kto je ona a kto som ja...je mi z toho veľmi smutno.

Posledné mesiace bojujem so zdraotnými problémami hormonálneho charakteru, ktoré znižujú kvalitu môjho života. Keď mi hormóny zatemnia mozog, pred oči padne závoj, cez ktorý vidím zrazu všetko čierne, prepadávajú ma pochybnosti, úzkosť ohľadne budúcnosti. Nevnímam realisticky, ale negatívne. Predmenštruačný syndróm, ktorý ja nazývam hystéria, mi namiesto troch dní, ako bolo normálne, strpčuje život dva týždne, teda polocivu cyklu, čo sa mi vôbec nepozdáva. Úplne mi to mení pohľad na život.

Ešte by som chcela spomenúť seriál UTOPIA nakrútený v roku 2013 v UK. Zimomriavky mi behajú po chrbte z toho ako sa tento "fiktívny" príbeh podobá na realitu: v ňom vláda vypustí do sveta vírus "ruskej chrípky", ktorý je veľmi silne nákazlivý, aby v ľuďoch vyvolala strach a verejnosť sa dala bez odporu zaočkovať. Čo však médiá nepovedia je, že očkovacia látka nielenže nepomôže ochrániť sa pred chorobou, ale aj zanecháva trvalé následky v podobe neplodnosti. Celé je to plán elity na zníženie perľudnenia planéty. Nehnevajte sa na mňa, že vám prezdrádzam detaily seriálu (spoiler alert), veď tie nám už dávno predostreli masmédiá. Žijeme v časoch veľkej neistoty, keď už neviem komu a čo veriť, čo takmer mení bytie na neznesiteľné.

MOJA CESTA K TANCU 8/2021

Považujem za veľkú výhodu, že som sa narodila do rodiny, kde bola hudba veľmi dôležitá a oceňovaná. Obaja moji rodičia sa hudbe venovali, hoci nie profesionálne. Odmalička som vďaka nim a vďaka o sedem rokov staršiemu bratovi počúvala kvalitnú hudbu z nahrávok, zažila otca naživo hrať v kapele a mamu spievať v zbore. Doma sme vždy mali kopec platní a hudobných nástrojov, aj takých, na ktorých nikto nehral. Ako sitaru, len na okrasu.

Pamätám si, keď som bola ako 5-6 ročná zasvätená do rituálu pustenia plaene: vybrať ju z obalu, položiť na gramofón, utrieť prach špeciálnou handrou, overiť, či je čistá aj ihla a potom pomaly, opatrne, spustiť ihlu, aby začala tancovať v drážkach a reprodukovať zachytené tóny a melódie. Mágia. Ako malá som trávila hodiny tancovaním, púšťala som si obľúbené platne: klasiku Drobnosti majstrov, remix pesničiek Beatles Stars on 45 a soundtrack filmu Cigáni idú do neba. Obliekla som si maminu vaporóznu nočnú košeľu a príslušný nariasený župan, na hlavu som si uviazala šatku- to som si predstavovala, že sú to moje až po pás dlhé vlasy...a točila som sa, kým sa točila platňa.

Neskôr som začala chodiť na hodiny prípravky na balet. V kultúrnom dome sme tancovali na vŕzgajúcich parketách v doprovode klavíru, na ktorom nám hrala staršia pani, kým druhá nám hovorila, čo máme robiť: skákať ako zajac, cválať ako koník, váľať sa ako medveď...bavilo ma to. Dostala som sa až po vianočné vystúpenie, z ktorého som zhaluzila a prestala chodiť na hodiny. Naďalej som však tancovala a túžila tancovať. Ďalšia dôležitá udalosť na mojej ceste k tancu bola vo štvrtom ročníku, kedy som zatúžila chodiť na tanečné konzervatórium. Avšak dopočula som sa klebetu, vraj deti s nadváhou sa nemajú ani len objaviť na talentovkách. A nakoľko som nikdy nebola chudá ako väčšina mojich spolužiačok, ale mám skôr svalnaté telo, dlhé roky som sa trápila predstavou, že som tučná. A moje želanie ohľadne konzervatória som sa neodvážila ani len nahlas vysloviť. Neskôr som sa dozvedela, že na konzervatórium nezobrali ani Zitu Hosszúovú, a tá bola nielenže chudá, ale aj chodila na hodiny baletu. Nuž, tak keď nevzali Zitu, neboli by vzali ani mňa. Beztak by ma balet dlho nebavil.



Asi tak v 12-tich, 13-tich rokoch som začala tancovať v skupine moderného tanca YO!G! Chodila som tam asi 5-6 rokov, dokonca sme vyhrali zopár okresných a hádam aj krajských súťaží. To som chodila do Centra voľného času s učiteľkou Dianou. Tam mi spôsobili traumu moje spolužiačky tanečnice, ktoré svorne tvrdili, že tancujem zle, že som neohybná ako kus dreva. Už vtedy mi to celkom nesedelo, lebo som sa snažila ostošesť a dnes už viem, že mi to hovorili zo závisti, lebo zrejme mali pocit, že tancujem lepšie ako ony. Ruku dám do ohňa za to, že dnes už netancuje žiadna z nich...

Asi dva mesiace predtým, než som odišla študovať na univerzitu do iného mesta, sme s mamou začali chodiť na hodiny brušného tanca, čo učila Ravia zo Sýrie. Celkom ma to zaujalo. Prešlo 5 rokov, keď som študovala ako šielená niekoľko fakúlt naraz a na tanec nemala čas.

Ďalšia etapa začala niekoľko mesiacov po príchode do Galície, keď ma na ulici zaujal plagát tanečného festivalu. Šla som na niekoľko workshopov, spoznala učiteľku Marthu Franco a začala k nej chodiť na hodiny brušného tanca. No tradičný orientálny tanec ma začal nudiť, začala som teda vymýšľať, ako ho obohatiť, spestriť. Najprv žonglovaním, potom štýlom hip-hop. Cítila som sa revolučne, že som vymyslela niečo nevídané. No neskôr som zistila, že v Polinézii ženy už tisícročia vlnia bokmi a točia pritom loptami na špagátoch, a že fúzia orientálneho tanca s inými štýlmi už bola tiež dávno objavená a nazýva sa Tribal Fusion.

Do tanečnej školy Gaira som chodila cca 4-5 rokov, potom som sa osamostatnila, chodila na rôzne kurzy a workshopy rôznych druhov tanca, ktoré však nakoniec vždy kombinujem s brušným tancom.



Až som sa dostala k doteraz najväčšiemu tanečnému projektu, aký som kedy pripravila: predstavenie pod názvom 5 ŽIVLOV, kde sa strieda 5 choreografií a pomedzi ne audiovizuálny materiál, ktorý divákovi predstaví daný živel a mne umožní zmenu kostýmu. Spravila som toto predstavenie minulý piatok s veľkým úspechom v našej obci. Dokonca dostanem zaplatené z okresného kultúrneho fondu. Kým som vystúpenie pripravila, veľa som sa pritom naučila. Nielen o samotných živloch, o strihaní videomateriálu, ale aj o ľuďoch: ako mi dobrovoľne pomohli známi a ako odmietli pomôcť po priamej požiadavke osoby, ktorých som pokladala za priateľov.

No najmä som prekonala samú seba. Som na seba hrdá kvôli dvom veciam: po prvé, že som doviedla do konca myšlienku zrealizovať predstavenie takejto veľkosti, ktorá ma napadla niekedy v máji. Hoci som sa mohla mnohokrát zľaknúť, že je to pre mňa priveľké sústo. A po druhé, som na seba hrdá, že som už prekonala strach, neistotu a hlavne potrebu niekomu niečo (vrátane seba) dokazovať. Už netancujem z pozície neistoty, či sa budem páčiť, a či je moje umenie dosť dobré, ale vystupujem z pozície radosti, ktorú mi tanec prináša a delím sa s inými o to, čo robím rada. Milujem tancovať, vymyslieť si novú choreografiu, dať dokopy kroky, hudbu, kostým. Každá z choreografií je kus zo mňa samej, niečo, čo potrebujem vyjadriť, každá z nich je postava z divadla, ktorá stelesňuje niečo odlišné. Vďaka Bohu za hudbu, vďaka Bohu za pohyb a tanec, za inšpiráciu a kreativitu.



Ešte prezradím jeden budúci pojekt, ktorý mám už dávno na mysli: na hudbu Ravelovho Bolera, čo je 15 minút hypnotickej hudby in crescendo, zatancovať Tanec siedmych závojov. Tanec, počas ktorého si tanečnica postupne sníma závoje podobne ako si bytosť postupujúca za vedomím sníma závoje, ktoré jej zabraňujú vidieť realitu takú, aká je.

REPOBOASONS alebo LOKÁLNA POLITIKA, DEMOGRAFIA A DEMOKRACIA 7/2021

V júli mala byť v našej obci nevídaná udalosť: festival balkánskej hudby pod názvom REPOBOASONS, čo je slovná hračka viac menej preložiteľná ako Zvuky znovuosídlenia/znovuzaľudnenia. Spolu s kultúrnym programom mal slúžiť aj na to, aby sme do nášho kraja pritiahli bývať sympatických ľudí. Bohužiaľ festival bol priebežne odsunutý kvôli opatreniam Plándémie.

Región, v ktorom žijeme, je značne vyľudnený. V našom okrese je nás 315, z toho drvivá väčšina sú starší ľudia. Ich deti sa odsťahovali do mesta za víziou lepšej budúcnosti a tí, čo tu zostali, starnú a odchádzajú na druhý svet. No stále viac je nás, novousadlíkov, čo sme sem nielenže prišli žiť, ale sa aj snažíme robiť veci pre spoločné dobro:
Miestna skupina Prateľov zeme, čo je cca 6-10 ľudí, raz do mesiaca upratuje niektorú z ilegálnych skládoch v lese. V skupine XEIRA (termín voľne preložiteľný ako spoločné práce/ susedská výpomoc) je nás 13, každý týždeň sa zídeme na výpomoc u niektorého člena porýľovať záhradu, vymeniť škridle na streche, omietať steny hlinou, pokosiť lúku...čo je treba na danom "gazdovstve".
TARABELADA je združenie asi 40-50 ľudí, väčšinou remeselníkov a umelcov, ktorí spoločne organizujú trhy na predaj svojich výrobkov. Toto združenie tiež využívme na spoločný nákup trvanlivých potravín vo veľkých množstvách a bio kvalite.
Ďalšia skupina je naša lokálna ekofemistická bunka A COLECTIVA. V rámci nej sa snažíme zlepšiť podmienky života (hlavne) žien v našom regióne. A tak sme sa začali miešať do lokálnej politiky. Mnohým, vrátane nášjo starostu z toho vstávajú vlasy dupkom, lebo my navrhujeme a požadujeme a on nie je ochotný pohnúť ani prstom. Veď načo, keď ho už roky znovuzvolia všetky staršie osoby a je si istý svojou pozíciou. Zabúda však na faktor demografický: kým starší ľudia majú tendenciu umierať a podľa udalostí posledných rokov je zrejmé, že mladých alternatívnych novousadlíkov pribúda, je len otázkou času, kedy sa demografické vážky preklopia na našu stranu. Bohužiaľ, ako som už bola prezradila, náš starosta nehne ani brvou (doslova), keď ho o niečo žiadame. Pomáha občas, no aj to len piatim starším pánom, čo dorábajú víno. Zvyšných 310 obyvateľov je nedemokraticky ignorovaných.

Druhá téma v rámci lokálnej politiky, do ktorej sme začali strkať náš všetečný ekofeministický nos sú dotácie na prevenciu domáceho násilia a podpou rovnosti medzi pohlaviami. Každá obec dostáva na tieto účely peniaze od štátu. U nás sa tie peniaze alebo neminuli, lebo nemal kto za ne zorganizovať žiadnu aktivitu (kým starosta je suchohríb, sekretárka sa ide utopiť v pohári vody keď má preloliž krížom viac než jedno steblo slamy denne) alebo druhá možnosť je subdodávateľ, v podobe nejakej firmy, ktorá tie aktivity na podporu rovnosti medzi pohlaviami zorganizuje. No je to často za premrštené ceny alebo ponúkajú aktivity, ktoré nikoho nezujímajú. Presne to sa stalo v okolitých okresoch: ako veľká voda sa privalila súkromná firma, čo presvečila starostov, aby ju najali, a ponúka aktivity, čo sú jednak mimo našej reality, jednak ich honoráre vyvolávajú závrať.
Príklad: obec má 500€. Za ne prijde pani z veľkého mesta na dve hodiny nám porozprávať o teórii feministického hnutia počnúc 19.-tym storočím. Tetu Máriu, čo má 80 rokov, to vôbec nezaujíma a mňa, čo sa zaujímam o feminizmus, tiež nie. Viem si predstaviť stráviť tie dve hodiny omnoho zaujímavejším alebo užitočnejším spôsobom. Ak budem chcieť vedieť o teórii feministického hnutia počnúc 19.-tym storočím, prečítam si o tom knihu.
Rekapitulujem: dve hodiny teórie, kam nepôjde ani teta Mária, ani ja, a dôležitá pani, čo žije v meste vzdialenom 50 km a nevie o našom spôsobe života nič, si vyúčtuje 500€. Alternatíva: spýtame sa tety Márie, čo by chcela robiť. Rada by sa zišla s kamarátkami a trochu hýbala kostrou. Zhodou okolností som učiteľka jógy a za 500€ odučím hodiny počas viacerých mesiacov: tetky sú rady, že sa hýbu a môžu sa stretnúť a poklebetiť, a ja mám prácu. A pani z mesta nech radšej napíše knihu, lebo tu nepotrebujeme jej rozumy. Potrebujeme robiť podľa našich potrieb a nie podľa toho, čo považuje za dôležité ona. Zbytočne niekomu ponúkať chlieb, ak je ten človek smädný. Tete Márii sa život zlepší omnoho viac v tom druhom prípade, som o tom presvedčená. A môj tiež.

Nuž, ako som bola spomenula, v okolitých okresoch naleteli tejto firme. My máme našťastie na obecnom úrade inflitrovaného inteligentného človeka, ktorý tieto osoby prekukol, a naša obec sa dohodla s inou firmou: takou, čo je otvorená návrhom, priam oceňuje, že jej pomôžeme zistiť potreby miestnej ženskej populácie a starostovi navrhne akivity podľa toho. Takto sa podľa mňa robí miestna politika: ľudia pre ľudí, lebo tak získame všetci. All win.

SOLSTITIA 6/2021

Tento rok pripadol letný slnovrat na 21.júna. Slnko zdanlivo putuje po oblohe, na slnovrat sa otočí a putuje späť. Na pár dní však zdanlivo zastane. Toto odobie 3-4 dní sa po latinsky nazýva SOLSTITIA. Zdá sa, že sa Slnko nehýbe, avšak táto nehybnosť skrýva pod povrchom mnohé zmeny. Mnohí ľudia pociťujú v období slnovratu napätie, ktoré potom postupne začne opadávať a rozptyľovať sa.

Ja som mala tiež stresy, lebo som mala naraz priveľa práce, primálo času a k tomu ešte predstavu leta, v ktorej by som pracovala dosť veľa hodín týždenne. Avšak celé sa to zvrtlo: namiesto 2-3 dní okolo víkendu, čo som mala pracovať ako turistická sprievodkyňa vo vínnej pivnici ako minulý rok (viď článok ÚTRŽKY ZO ŽIVOTA BURŽOÁZIE alebo KAŽDÝ DEŇ JE NEDEĽA 8/2020) budem pracovať na iných projektoch. Hodiny relaxácie, workshop vytvárania Zenových záhradiek, natáčanie videa, hodiny aerobiku, platené tanečné vystúpenie...to všetko mi vymysleli druhí počas dvoch dní. Fajn.

Ako Slnko, čo sa naoko nehýbe, no pripravuje sa na veľký obrat, tak mňa pod zdanlivo kľudným povrchom rozrušilo niekoľko udalostí. Jeden kamarát mi oznámil, že sa mu narodil syn a druhý, že mu zomrel otec. To ma samozrejme primälo zamyslieť sa nad vlastným životom a smrteľnosťou a tým, akým spôsobom chcem využiť čas, ktorý mi bol daný.

Tiež ma dosť prekvapilo, keď sa mi známa zdôverila, že si začala zarábať ako prostitútka. Robí to dobrovoľne, dokonca z pozície, že svojim klientom pomáha nielen uľaviť sexuálne napätie, ale aj aby sa v živote cítili mnej osamelo. Dokonca má priateľa, ktorý s tým nemá problém (ten sa zasa ide oženiť s ich mužským známym, aby mu dopomohol k legálnym dokumentom, ale to bude téma na iný článok).Problém s tým nemám ani ja, aspoň teda nie morálny: pokiaľ sa ona rozhoduje slobodne a nikomu neubližuje, nech si robí, čo chce. Zostala som však ohúrená tým, čoho je táto žena schopná. Rada by som mala jej úroveň slobody, sebaistoty, odvahy alebo ako to nazvať. Nechápte ma zle, netúžim pracovať ako prostitútka. Príklad povolania je náhodný. Ide o to, že niekto z môjho okolia je schopný niečoho, čo je podľa mňa veľmi náročné a čoho by som ja schopná nebola. Zároveň to vo mne vyvoláva obdiv a zároveň akýsi smútok, lebo cez ňu vidím samu seba ako značne obmedzenú. No ja netžim po tom, aby mi za sexuálne služby platili neznáme osoby, tak ma nemusí zarmucovať, že ja by som to nedokázala. Možno zas ja robím úplne prirodzene veci, čo by nedokázala ona.

Tretia udalosť, ktorá ma prinútila prehodnotiť moje hranice súvisí s populárnym druhom cvičenia zvaným Zumba. Moje známe videli, že som telocvični, kde som niekoľko týždňov zastupovala chorú inčtruktorku, predcvičovala Zumbu. Prejavili záujem o hodiny. No pravda je tá, že hoci mám licenciu na precvičovanie Zumby, ja cvičím niečo iné. Nazývam to Aerobický tanec, vyberám si vlastnú hudbu a vytváram vlastné choreografie/zostavy, lebo sa mi hudba a zostavy používané v Zumbe nepáčia. Dilema bola tá ako to propagovať, lebo ľudia poznajú značku Zumba, lebo je rozšírená a je im povedomá. No ja nemôžem tvrdiť, že cvičím Zumbu, aby som prilákala viacej klientov, lebo by to bolo klamstvo. Rozhodla som sa zostať verná sama sebe, cvičiť to, čo baví mňa a keď sa ku mne pridajú druhí, tak fajn.

Nuž, možno tento mesiac priniesol na prvý pohľad bezvýznamné čriepky zo života, no v skutočnosti dôležité zamyslenia sa, krátkodobé vybočenia z rovnováhy a radostné návraty k vlastnému centru.

MISS PLATYPUSSY 5/2021

V máji sa stali dve udalosti, ktoré plánujem v tomto článku spojiť.
V prvom rade som v rámci načej lokálnej ekofeminisitickej skupiny organizovali kultúrny program. Nakoľko 8.marca, na Deň žien, bolo zakázané združovanie sa, spravili sme pôvodne plánovaný program na túto práležitosť 8. mája. Na múr sa maľoval veľký portrét známej galícijskej spisovateľky, počas celého dňa sa predávalo občerstvenie a robil sa kultúrny program s rôznymi vystúpeniami: hudba, tanec, spev, zhudobnená poézia, ohňová show...Bol to pekný deň, zúčastnilo sa veľa známych. Jedna z choreografií, s ktorou som vystúpila, má názov Miss Platypussy a vzdáva hold takzvaným FLAPPERS, ktoré poznačili dvadsiate roky minulého storočia.

Dá sa povedať, že flappers boli predchodkyne modernej ženy. Vzbúrili sa proti zaužívaným pravidlám a rigidným puritánskym normám, ktoré boli rozšírené počas prvej svetovej vojny. Prelomili schémy toho, čo bolo spoločnosťou očakávané ako správne správanie "slušných" žien: Flappers prestali používať korzety, priam urážali verejnú morálku krátkosťou svojich sukien a vlasov, začali sa správať ako muži (vrátane fajčenia, pitia alkoholu, nosenia nohavíc a ba praim neslýchaného šoférovania atomobilov!). Tieto nehanebnice počúvali jazz, vyznávali slobodu a radosť zo života, rebéliu voči zaužívaným normám... a tým sa v očiach mnohých stali priam stelesnením nemorálnosti. Súhlasím s tým, že isté prakticky sú zdraviu škodlivé a nemali by sa propagovať, ašak vzdávam hold týmto ženám, ktoré riskovali svoju reputáciu v boji za to, aby mohli byť slobodné a uznávané ako rovnocenné mužom.

Druhá udalosť súvisí s mojím známym Josém, ktorý sa so mnou po dlom čase, čo sme neboli v kontakte spojil a navrhol, aby sme obnovili projekt spred mnohých rokov a spoločne robili hudbu. On hrá veľmi dobre na gitare, ja budem spievať a budú nás sprevádzať ďalší dvaja hudobníci (bicie a basová gitara). Veľmi ma to potešilo, veď spievam rada. Keď som o tejto udalosti s nadšením referovala môjmu otcovi, ten ma totálne zmrazil otázkou, či ma môj priateľ v tomto projekte podporuje. Nechelo sa mi vzsvetľovať mu, že ma ssamotná otázka oberá o energiu. Žena nepotrebuje povolenie muža aby si šla za svojimi profesionálnymi alebo životnými cieľmi, ako v nedávnej minulosti, keď si si nemohla ani len otvoriť účet v banke bez povolenia manžela (veď načo by ti bol, keď si nezarábala za prácu starostlivosti o domácnosť a výchovu detí, však?). Súhlasím s tým, že dôležité pracovné a životné rozhodnutia je namieste predebatovať s partnerom, avšak v dnešnej dobe sa už aj my ženy môžeme slobodne rozhodovať, či a ako cheme pracovať a čomu chceme venovať náš voľný čas.

Nuž a za ttuto, pre môjho otca nevinnou otázkou, sa skrýva kultúrny nános mnohých storočí patriarchálnych vzorov myslenia. Podľa nich ženy, čo vystupujú verejne (napríklad ako speváčky, tanečnice, herečky)...sú ženy verejné. To znamená, že majú pochybnú morálku a spávajú hlava nehlava absolútne s každým, hlavne so všetkými mužskými členmi kapely alebo súboru, samozrejme s riaditeľmi, aby dostali svoje miesto a minimálne s polkou publika po každom predstavení.

Nuž, každý vychádza z vlastných skúseností. Vďaka Bohu sa cítim dostatočne sebaisto, aby som sa slobodne rozhodovala robiť to, čo ma baví podľa vlastných morálnych kritérií, a že mám chápavého priateľa, ktorý v sebe nemá ani štipku z tohto konzervatívneho rozmýšľania a podporuje ma vo všetkom, čo mi spôsobuje radosť.
Vďaka Flappers za príklad a inšpiráciu.

PREČO? LEČO 4/2021

Už vyše roka sa celý svet zmieta v ťažkej situácii v dôsledku rozšírenia vírusu, ktorý odmietam menovať, aby som mu nenodávala silu...A problémy nie sú len zdravotného rázu, nakoľko mnoho ľudí umiera alebo trpí následkami po prekonaní choroby. Po tejto fáze prichádza vlna ekonomických problémov: mnoho podnikateľov a firiem krachuje, lebo nemôžu vykonávať svoju ekonomickú činnosť, zvyšuje sa počet samovrážd ľudí. ktorí nedokážu naďalej splácať hypotéku a živiť rodinu. Po zdravotných, ekonomických a psychických problémoch ešte treba prirátať sociálnu a politickú dimenziu. Pandémia rozdeľuje ľudí, posilňuje ich prirodzené sklony k nenávisti v podobe šovinizmu, k deleniu sa na MY=dobrí/ONI=zlí. S obrovskou chuťou pchajú nos do života druhých, aby mohli posudzovať, či DODRŽIAVAJÚ PRAVIDLÁ.

Toto sa dialo odjakživa, avšak v období P(L)ÁNDEMIE sa to ešte zintenzívnilo. Čo je správne a čo je dobré je predpísané vládou a každý, kto neposlúcha naslepo absurdné nariadenia v mene verejného zdravia, je postavený na úroveň masových vrahov a odľudov. Všeobecná tendencia glajchšaltovania je ešte intenzívnejšia než doteraz. "Píšte všetci modrým perom, iná farba nebude," spievali svojho času Bez ladu a skladu a ono je to stále aktuálnejšie.

Avšak sranda bokom, tu sa už nejedná o to akým perom píšeme alebo či muži nosia dlhé vlasy a potajme počúvame slobdoné rádio zo Západu...povinné očkovanie zasahuje do úplnej fyzickej intimity, do zdravotného stavu, kde by mala vládnuť absolútna autonómia jedinca. Nedávno som si po tretíkrát pozrela film LEGO MOVIE, kde sú všetci pandrláci rovnakí. Ničím nevynikajú a hlavne všetci dodržiavajú pravidlá. Nikto nesmie vytŕčať z radu, nikto nesmie myslieť za seba, byť kreatívny....Niečo vám to pripomína?

Najnovší avatár reinkarnovaného fašizmu/ totalitarizmu má podobu povinného nosenia rúšiek a hlavne povinného očkovania látkou, ktorá jednak nebola vôbec dostatočne otestovaná, jednak nezaručuje ochranu pred nákazou. Nariadenia postrádajú solídny vedecký podklad, prezentuje sa len jeden názor na veci, mnohí lekári a vedci, čo sa snažia vysloviť názory odlišné, sú umlčaní. Keď sa spýtaš na dôvody, odpoveď mi príde málo fundovaná. Prečo? Lečo. Veď to vysveľuje všetko.

Problém nevidím v ochrane ako takej, ale v tom, že je nám to nariaďované, že takmer neexistuje možnosť výberu. Situácia je prezentovaná ako čierno-biela: buď si s nami alebo proti nám. Buď spravíš do písmena všetko čo ti nariaďuje establishment alebo si onálepkovaný ako asociál, čo minimálne popiera holokaust. Čoskoro sa začne kameňovať alebo lynčovať. A pritom realita má mnoho odtieňov medzi týmito dvoma extrémami. Bola by som rada, keby som sa mohla slobodne rozhodnúť, čo si nechám vstreknúť do tela a nebyť za to ostrakizovaná. Bola by som rada, keby sa ľudia nezačali deliť na "čistých"(čítaj očkovaných) a "nečistých" (čítaj nezaočkovaných). Prípadne ešte môžu vzniknúť kasty, kategórie občanov podľa typu očkovacej látky, ktorú si dokázali zaplatiť. Niektoré miesta (pošty, lekárne, obchody) už majú pri vchode oznamy typu "Zákaz vstupu nezaočkovaným", čo podľa môjho názoru je v rozpore so Všeobecnou deklaráciou ľudských práv.

Silne mi to primomína časy, ktoré som síce nezažila na vlastnej koži, ale odohrali sa nedávno a v tak bezprostrednej blízkosti, že sa ma dokýkajú, že sa nás dotýkajú. Časy, keď určité osoby boli označené žltou hviezdou, aby sa dali dobre rozoznať (inak by boli úplne rovnakí ako tí bez hviezdy) a z noci do rána sa vďaka tej hviezde z látky povinne prišitej o šatstvo zmenili na krvilačné, lakomé a zapáchajúce beštie, ktoré bolo radno "osprchovať" plynom. Tiež sú známe časy, keď bol na isté miesta zakázaný vstup psom a negrom (v tomto poradí). Ja som presvedčená, že nás ženú podobným spôsobom, podobným smerom, ako stádo oviec na jatky. A my radostne tlieskame, že nám chcú pomôcť, ochrániť nás a zachrániť. Vravia nám, že sa môžeme osprchovať, očisiť od pliagy, ktorá sa na nás bez nášho pričinenia nalepila. Mne sa však tieto sprchové ružice akosi nepozdávajú...