ŽIVOT JE AKO VIETNAMSKÁ POLIEVKA....SLADKOKYSLÁ 1/2024

Čím som staršia, tým viacej vnímam život ako sladkokyslú polievku.

Už roky si píšem denník takmer denne a pravdu povediac, je to pre mňa obrovská frustrácia, že nedokážem zachytiť hádam ani polovicu pocitov, čo sa cezo mňa denne preženú ako oblaky po aprílovej oblohe. Častokrát prežívam pocity, no nie som schopná vyjadriť ich slovne, a tak sú tie denníkové záznamy väčšinou len schématickým zachytením môjho života, len trápne zoznamy aktivít a základné príručky emocionálnych vnemov. A zrejme je to tak aj v prípade týchto článkov, v ktorých sa nešikovne snažím zachytiť nejaké vnemy/ postrehy/ pocity, no tiež mi unikajú pomedzi prsty a pero/ klávesnicu ako púštny piesok. Prípadne lanský sneh.

Mimochodom, po desiatich rokoch pravidelného písania rýchlosťou jeden článok za mesiac, som zrazu prestala. V decembri minulého roka som sa chvastala, že som napísala zadarmo a načas 120 článkov a zrazu to prestalo mať zmysel: reku veď načo, keď to beztak nik nečíta...A vraj, že veď to píšem sama pre seba, lebo mi to robí radosť. A to je pravda. Radosť mi to robí a možno to má aj nejaký presah a nedajbože pozitívny dopad na existenciu iných indivídií (indivduov?). Alebo ôv?

Nuž teda. Sladkokyslá polievka. Vietnamská, ale mohla by byť aj čínska, všeobecne ázijská. Okrem toho, že čas sa nesutále zrýchľuje, vnímam polarity stále intenzívnejším spôsobom.
Želám si, aby čas prešiel, aby už bol večer/víkend/ koniec školského roka, lebo som už unavená. No potom mi je ľúto, že ubehol čas rýchlo, ani sa nenazdáš: dni, týždne a mesiace sa len tak mihajú pred očami, akoby cestovali rýchlovlakom. Nostalgiu za včerajším dňom strieda úžas nad tým, že už je zrazu zajtra a už cítim nostalgiu za dneškom. Je to, akoby si vyskočila do vzduchu, no kým dopadneš, Zem sa otočí a už dopadáš na iné miesto.

A okrem toho, všetky tie emócie. Smútim nad zákonom života, ktorý nepopustí zo svojej železnej disciplíny: všetky živé tvory ochorejú a umrú. Znova a znova zažívam straty, ktoré mi zakždým pripomenú všetky straty predchádzajúce.
No potom ma dojmú slnečné lúče presvitajúce cez listy stromov pri rannej prechádzke.
Plačem pri videách šteniatok na sociálnych sieťach.
Spoločne plačeme s partnerom, keď sa objímeme a uvedomíme si, aké máme šťastie, že sme sa spoznali.
Empaticky prežívam emócie svojich blízkych, plačem nad ich zármutkom, jasám nad ich radosťou.
Žasnem nad existenciou.
Tajím dych nad krásou a tajomnosťou vesmíru.
Zúfam si z poznania, že čím ďalej, tým menej viem o hocičom.
Desím sa dňa, keď prestanem vedieť aj to, že nič neviem.
Snažím sa inšpirovať, predať iskru.
Počúvam.
Pozorujem.
Vnímam. Zúfam si.
Otravujem sa.
Nadchýňam sa.
Trpím.
Milujem.
Žijem.
Banujem.
Obávam sa.
Rezignujem.
Bojujem.
Žasnem.
Nudím sa.
Nestačím sa čudovať.
Zažívam.
Prežívam.
Prežúvam.
Píšem.
Plánujem.
Improvizujem.
Snívam.
Blížim.
Krivdím.
Súdim.
Súžim.
Súžijem.

Život je ako sladkokyslá vietnamská polievka. Dobrú chuť.

DECEMBROVÁ DIVULGÁCIA TALENTOV 12/2023

Už niekoľko rokov si koncom decembra vyhodnocujem uplynulý rok. Používam na to otázky zo zošita coachingu YEAR COMPASS (odporúčam, môžete si ho stiahnuť TU).

Vyžaduje si to síce dosť času, aby si človek spravil predstavu, kde sa nachádza, aký kus "cesty" za ten rok prešiel a hlavne akým smerom sa chce v nadchádzajúcom roku uberať, čo je veľmi dôležité, no stojí to za to.

Robím si teda ročné vyúčtovanie, inventúru vlastného života a znova prekvapujem samu seba, koľko som toho za tento rok stihla. Som na seba hrdá, koľko som toho vytvorila, mám špeciálne rada, keď niečo zrecyklujem a využijem na tvorbu niečoho nového: občas sú to ručné práce (ozdoby, kostýmy na tanečné vystúpenia), občas nápady, ktoré zostali niekde na dne šuflíka, oprášim ich a spojazdním, vypustím do obehu- ako napríklad kurz Public Relations, ktorý som vypracovala a odučila pred 8 rokmi v Santiagu, na ktorý som si spomenula a zistila, že je celkom aktuálny, a že by o neho mohol byť záujem aj v kruhoch, v ktorých sa momentálne pohybujem.

Veľký úspech tohto roka je pre mňa tento samý článok, ktorý práve čítaš, lebo som ním dovŕšila 10 rokov písania článkov na blog Bez maku ani deň: nikto ma do ich písania nenútil ani nenaháňal, nikto mi za ne (zatiaľ) neplatí, a predsa som mesiac čo mesiac napísala a uverejnila článok za posledných 10 rokov...
Bola by som nesmierna rada, keby ich nejaké vydavateľstvo chcelo uverejniť v knižnej podobe a zaplatiť mi. Hehe.

Okrem toho, že vyhodnocujem rok uplynulý, zároveň plánujem rok nastávajúci. Zasievam semená budúcich projektov. V rámci reštrukturalizácie mojich pracovných aktivít (chcela by som mať menej pravidelných hodín a viac špecifických workshopov, lebo som už unavená zo šoférovania 300-350 km týždenne) sa venujem divulgácii svojich talentov: rozoslala som mnoho emailov s ponukou aktivít a workshopov, ktoré by som chcela robiť. Rozhadzujem siete na všetky strany a som presvedčená, že sa mi nimi podarí zachytiť mnoho rýb v podobe zaujímavých pracovných príležitostí.

Prajem nám všetkým dobrý rok.

MAGOSTO 11/2023

November je v Galícii mesiac, kedy sa organizujú spoločenské stretnutia pod názvom MAGOSTO. Oslavujú sa na svätého Martina 11/11 alebo niekedy okolo toho dátumu. Tu neplatí pranostika, že Martin na bielom koni chodí. Práve naopak: v tomto období sa zvykne na niekoľko dní otepliť. Pre mňa je to trochu ako jesenné Vianoce, lebo sa stretnú známi a rodina, hoduje sa a oslavuje. Hlavne sa oslavuje úroda gaštanov, tie na Magosto nesmú chýbať, nech už je zvyšok menu akýkoľvek. Mňam, pečené gaštany. Najviac sa to oslavuje v našom kraji Ourense, kde sa väčšina tých gaštanov dopestuje.

Zaujalo ma, keď som o týchto zvykoch rozprávala svojmu otcovi, ktorého materinským jazykom je maďarčina, ako to on postrehol: Mag osztó (čítaj mag ostó) by sa dalo vyložiť ako rozdávanie, rozdeľovanie semien. "Mag" semeno, semienko, jadro a "osztani" rozdávať, rozdeľovať. A možno to nie je až taká bláznivá teória, keďže, ako som bola spomenula, vždy sú prítomné pečené gaštany, o ktoré sa všetci delia.

Je to veľmi pekná tradícia, poschádzajú sa susedia z celej fary alebo dediny a strávia spolu čas, často nechýba okrem dobrého jedla a vína aj živá hudba. Tento rok som bola na Magosto až trikrát. V okrese A Teixeira sa nás zišlo zo 60- 70, hrala nám vynikajúca kapela, zatancovali sme si. Kým v iných okresoch sa tancuje v pároch, my sme tancovali v kruhu, držiac sa za ruky starí s mladými, dospelí s deťmi, starousadlíci a novoprišelci, Galícijčania a cudzinci z rôznych kútov sveta, alternatívni a stará škola. Ďalšia oslava Magosto bola v rámci našej dediny-lazu Lumeares, kde nás bolo menej, cca 25-30. Tiež sme mali hudobný sprievod celé popoludnie, ľudia si zaspievali rôzne ľudovky, ale sa aj tancovalo. No a ešte sme si s niekoľkými priateľmi spravili mini-Magosto, gaštany sa piekli na vatre, každý doniesol dačo pod zub.

So zábavou, dobrou hudbou a spoločnosťou, s plným bruchom a pohárom vína sa človek ľahšie postaví zoči-voči prichádzajúcej zime, chladu a temnote. Pomaly začneme vymieňať jesenné ozdoby vo forme tekvíc, listov a hríbov za stromček a svetielka, no pocit útulnosti a spolupatričnosti typické pre Vianočný čas je už vytvorený.

MORENINA DAŇ alebo VŠETKY MOJE PSY 10/2023

"...smrť každého človeka umenší mňa, lebo ja som súčasťou človečenstva; a preto sa nikdy nepýtaj, komu zvonia do hrobu; zvonia tebe.“ — John Donne

V deň, keď som si porezala prst nakose, som ten moment prežívala znova a znova, ako v spomalenom filme: nielen bolesť, ale aj pocit odporu, keď sa mi čepeľ zarezala do mäsa...na druhý deň sa mi to v hlave premietlo už len desaťkrát menej, a na tretí deň som si na tie detaily spomenula už len zopárkrát. Taká je realita: as postupne otupuje bolesť a rozmazáva detaily, ktoré prestávajú byť akútne. S bolesťou, kosou a smrťou súvisí tento článok. Dnes zomrela jedna moja priateľka, Morena si vybrala svoju daň.

Bol to pes, ale aj tak to bola moja priateľka, trávili sme spolu čas a mala som ju rada. Dnes som sa s ňou bola rozlúčiť, keď už nedýchala a vybaavujem si jej sklený pohľad a kvapku krvi na labke po vstreknutí injekcie, jazyk vytŕčajúci spomedzi zubov. Dnes je tá bolesť akútna, ostrá. Z hĺbky mojej duše vytiahla latentnú existenciálnu bolesť, smútok z entropie. Všetci ochorieme, zostarneme, zomrieme. Tak to má byť, no je to bolestivé.
Plačem za Campanillou, sučkou mojej susedy, s ktorou sme spolu žili dom vedľa domu posledných 7 rokov. Plačem za všetkými psami, ktoré som kedysi ľúbila a tiež umreli, plačem za všetkými, ktorých ľúbim a viem, že tiež raz odídu. Všetkých blízkych ľudí čaká rovnaký osud. Plačem nad deťmi, čo umierajú v pásme Gazy, na Ukrajine, v Afrike, na celom svete. Plačem nad utrpením všetkých živých tvorov.

Camapanilla v španielčine znamená zvonček. Meno dostala z príbehu Peter Pan podľa víly: v slovenskom preklade to bola víla Cililing, v španielčine Campanilla, teda zvonček. Suseda ju adoptovala od jedného nzámeho, ktorý sa odsťahoval a nemohol sa o ňu postarať. Mohla mať asi rok, keď prišla ku nám. Zo začiatku so mnou chodila na všetky pechádzky: keď som ráno vyšla z domu s mojimi psami a počula vrznúť bránku, už utekala. Časom spohodlnela, uvedomila si, že má vlastne lenivú povahu, tak s nami chodila na extra prechádzky len občas. Samozrejme, prechádzala sa s ňou jej panička. Na večernú prechádzku okolo pol jedenástej sme však chodili vždy spolu: kým si naši psy vybavovala posledné večerné cikanie, my sme si so susedou porozprávali, o sme v ten deň zažili, prípadne klebery, čo sa niektorá z nás dozvedela.

Často som si Campanillu doberala, že je ako hurka, lebo sa neľúbila moc hýbať. Za posledné týždne vychudla na kosť. Nakazila sa neliečiteľnou chorobou leishmaniózou, nepomohla ani agresívna liečba, a tak sa ju useda rozhodla dať uspať, aby netrpela. Bol to dobrý psík, pomáhala susede zavracať ovce, a potom aj jesť ich zvyšky. Mala veselú povahu. Nemala rada, keď jej chytali uši, strašne sa bála, keď hrmelo (zjavila sa u mňa doma a zaliezla pod posteľ). Raz som ju zmlátila, keď som ju nachytala so sliepkou medzi prednými labami, ako jej veselo vyšklbáva perie. Dostala palicou. Nie veľmi, aby som jej neublížila, ale dosť, aby pochopila, že to sa nesmie. Pochopila.

Môjho prvého psíka som mala 13 rokov. Rasa puli, meno Puli. Mala som ju veľmi rada, hoci som sa o ňu možno nevedela starať tak dobre, ako by si zaslúžila. Dnes ľutujem, že som jej nevenovala viacej času. Na boku jej narástol veľký nádor, umrela pred mojimi očami, keď sme sa aj s mamou vracali z prechádzky. Zrejme jej zlyhalo srdce. Pochovali sme ju pod orechom v záhrade u babky.

Mama si o niekoľko rokov zadovážila ďalšie šteňa puliho. Dala som jej meno ja, hoci som s ňou strávila málo času, nazvala som ju Gaia. Po štátniciach som odišla z somu, vracala som sa už len na dovolenku. Pamätám si, že som prišla na pár dní z Talianska. Mama bola akurát v práci a Gaia sa ma veľmi zľakla, keď som otvorila dvere na byte...utekala až do zadnej izby. Gajka bola milý psák, žila asi 10 rokov. Keď dostala porážku, ochrnula je polovica tela. Na prechádzke padal, nemohla chodiť, mama ju kŕmila, lebo pol papule mala tiež ochromenú. Trápila sa tak asi ja dva týždne, tiež vychudla, až kým nedostala druhú porážku.

Prešlo niekoľko rokov, počas ktorých som nemala vlastného psa. S priateľom sme sa "namotávali" na psov jedného známeho? najprv to bol vlčiak Koke a potom chlpatá sučka Lúa. Až sme sa rozhodli vziať si z útulku portugalského vodného psa menom Groucho (ako jeden zo štyroch bratov - komikov Groucho Marx). Pamätám si na deň, keď prišiel poštou v balíku z útulku. Ja som bola v ten deň ako dobrovoľníčka Priateľov Zeme pomáhať v Santiagu ne jednej akcii, po nej som šla vlakom do Catoira. Na stanici ma čakal priateľ a náš pes.
Groucho bol s nami priobližne desať rokov. My sme sa s priateľom medzitým rozišli, Groucho zostal u neho. Narástol mu veľký nádor, tak ho nakoniec tiež uspali. Strávila som s ním náš posledný spoločný deň na rozlúčku na jeho obľúbenom mieste, pri jazere. Ako vodný pes miloval vodu, plávanie. Kým sa on šťastne čľapotal, ja som zvyšovala objem jazera slzami.

Kým sme mali Groucha, mala som jednu sučku. Ja som túžila mať ešte jedného psa, konkrétne bulteriéra. V útulku sme našli Shivu, kríženca bulteriéra a pitbula. Musela som si vybaviť špeciálne povolenie na držanie psa považovaného za nebezpečnú rasu. Shiva bola doma láskyplná, avšak vonku sa premenila na zabijáka mačiek. Utekala z parku a drhla pouličné mačky. Raz sa dokonca jednej panej šupla do dvora a podrhla jej sliepky. Keď už mala na rováši zo 15 mačiek, rozhodli sme sa ju vrátiť do útulku...aký bol jej ďalší osud, netuším. Tiež to bola smutná rozlúčka.

Ďalší psík v mojom živote -ešte stále- je Frodo. Toho sme adoptovali s tým istým priateľom po Shive. Chodievali sme do jednej alternatívnej komunity, najmä sa jedným kamarátom. Pri jednej príležitosti mal asi trojmesačné šteniatko so zlomenou labkou. Vraj sa prepadlo cez dieru na dlážke a už dva týždne chodilo so zlomeninou, no náš známy nemal prostriedky na to, aby ho vzal k veterinárovi. Keď nás prvákrát uvidelo, vyjadrilo celou svojou bytosťou: "Práve som vás spoznalo a už vás veľmi ľúbim." Tomu sa nedalo odolať. Majiteľovi sme navrhli, že šteňa vezmeme k veterinárovi, zaplatíme výdavky, aby ho dal do poriadku a dovezieme mu ho späť. On na to, že si ho máme nechať...a tak je Frodo dodnes súčasťou môjho života a je to tvor, ktorého najviac milujem.
Doviezli sme ho do Santiaga a predstavili našim známym psíčkarom: v meste sme sa poznali takmer so všetkými ľuďmi, čo chodili venčiť nejakého štvornohého miláčika. Predstav si: spravili medzi sebou zbierku a vyzbierali cca 50-60€, aby nám finančne pomohli s Frodovou operáciou! Tá dopadla dobre: veterinár je pre mňa najväčší hrdina. Frodo má v kostiach šróby, ale už 13 rokov chodí, skáče, pláve, dokonca so mnou donedávna chodil aj behať. Teraz je to už pre neho príliš únavné.

Súčasťou mojej svorky je už 6 rokov ďalší portugalský vodný pes, ktorého som nazvala Wuchi (viď čínska filozofia Tao). Tohto si adoptoval môj bývalý priateľ po tom, ako zomrel Groucho, no nevydržal s ním ani rok. Wuchi bol v meste hysterický, vystrašený, štekal v jednom kuse absolútne na všetkých a na všetko, totálne neurotický. Môj bývalý priateľ ma veľmi dobre pozná a vedel, že keď predo mnou spomenie, že má už psa plné zuby a chce ho vrátiť do útulku, ja prevezmem zodpovednosť. Tak sa stalo, že mám dvoch psov. Wuchiho stav sa zlepšil, už nie je taký ustráchaný a neurotický, ako keď prišiel. Tu na lazoch si žijeme v kľude bez hluku mesta, bez áut a motoriek, bez cudzích ľudí, no pre istotu na cudzích šteká a je absolútne nedôverčivý. Má smolu, lebo vyzerá ako plyšový macík: hebučký a mäkučký, tak ho chcú všetci chytať a on z toho má panické záchvaty. Nuž, život sím nie je vôbec jednoduchý, ale veľmi ho ľúbim a on mi to opláca množstvom psej lásky a slín.

Ešte tu je Mudi, psík mojej mamy, s ktorým som strávila posledný rok. S tým bolo tiež ťažko, nakoľko je úplne nevychovaný, takže som musela trpieť hysterické pišťanie a vrešťanie šesťkrát denne: štyrikrát, keď sme šli na prechádzku a dvakrát, keď som sa vracala z práce. Ale ako vraví môj terajší partner: je to Božie zvieratko a musíme ho mať radi také, aké je (alebo lepšie povedané, aj napriek tomu). Okrem mojich milovaných psov Frodo a Wuchi, mám blízky vzťah so psami mojich susedov: Lola (patrí Ane), Folkie a Badu (patria Cándidovi), León (majiteľ José)...to sú moji štvornohí priatelia, medzi ktorých patrila aj zosnulá Campanilla. Vďaka Stvoriteľovi za tieto úžasné tvory, ktoré nás učia milovať, radovať sa zo života a žiť v prítomnom momente!

7 DNÍ, 7 DNÍ, BEZ MAMY ZA 7 DNÍ....KEDY PRÍDE POSLEDNÝ? 9/2023

Názov tohto článku som prevzala z trápnej pesničky trápneho seriálu, ktorý som videla v detstve. Išlo o to, že matka rodiny odišla rodiť a jej manžel a prvé dieťa zostali doma a počítali dni, kým sa vráti z pôrodnice. Aj ja som takto počítala dni - doslova už od marca, keď som kúpila letenky na september (kamarát Michal mi nastavil takú countodown aplikáciu, kde som si to mohla sledovať). Ako na vojne strihajú meter, aj ja som počítala dni do piateho septembra, keď som odletela s mamou a jej sučkou na Slovensko a nechala ich tam.

Samotná cesta bola strastiplná, lebo sme na letisko prišli nadoraz mala som veľký stres, že sa nám nepodarí byť načas v lietadle.
Ale všetko sa to podarilo: 8 hodinové šoférovanie do Madridu, let do Viedne, kde nás už chvála Bohu čakal kamarát Juraj a zaviezol nás až do Zvolena. Zovrelo mi srdce, keď sme o druhej nadránom vystúpili z auta a moja mama nespoznávala okolie svojho bydliska, hoci sme stáli rovno pod oknami jej panelákového bytu. Čas však všetko uhladí, utrasie, takže si postupne znova privykla, že je doma a predpokladám, že sa tam už teraz, po niekoľkých týždňoch, cíti opäť pohodlne...
Ja som sa odvtedy už tiež vrátila domov. Prvý deň mi dom prišiel prázdny, bolo mi smutno: videla som ju vo všetkom: dvor, ktorý by ona pokosila a pozametala, kompost, ktorý by ona vyniesla, prázdne miesto po jej veciach, kopec šaststva, ktoré mi prerobila, poopravovala, kopec tanečných kostýmov, ktoré mi ušila, hysterické štekanie, ktorým ma doma vítala sučka Mudi...postupne si však zvykám a znova vychutnávam kľud, mať svoj domov len pre seba. Nemusím tŕpnuť, či mi v noci mama nevtrhne do izby alebo sa obávať, že zabudne vypnúť plyn alebo vytiahnuť zo zástrčky žehličku...dvere, čo majú byť zatvorené, aby dnu nevošla mačka, zostanú zatvorené a okná, čo chcem mať otvorené, aby sa vetralo, zostanú otvorené. Tiež mám pocit, keď spolu voláme, že znie veselo, že sa znova udomácnila, robí si svoje veci. U mňa sa mala dobre, ja som jej vyvárala a starala sa o program, no tu bola napoly zavretá v klietke: bezo mňa nemohla ísť nikam, akurát tak do lesa.
Jednak preto, že žijem na lazoch a všade je treba auto a jednak preto, že sa nebola schopná po španielsky naučiť ani jednu súvislú vetu. Vo Zvolene má väšiu slobodu si robiť, čo chce, aj keď sa zasa nebude o seba tak starať, najmä čo sa týka stravovania. Najdôležitejšie, na čo mi to celé poslúžilo je, že sme spolu zažili veľa vecí, vytvorili sme si spomienky, z ktorých už budem čerpať do konca života. Mala som s ňou totižto prakticky iba zážitky z detstva, už menej ako seberovná, dospelá osoba, keďže som od 18-tich rokov už trvalo nežila s ňou -iba cez víkendy, prázdniny a dovolenky.

Záver. Aký je záver? Nie je žiadny. Život sa neustále vyvíja a mení, raz sme šťastní, raz nás to bolí. Nekončí to nikdy. Či...?

AQUABELLA a DOVOLENKOVÁ SEZÓNA 8/2023

Tento článok bude ako sendvič: vrstva chleba, vrstva plnky a zasa chleba. V tomto prípade problém so susedmi, Aquabela, problém so susedou. Bohužiaľ aj v auguste pokračovali moje konflikty so susedmi, takými, čo sú tu len počas dovolenkovej sezóny, takže v skutočnosti sa neviem dočkať, kým tá sezóna skončí, aby nás tu už nechali na pokoji.
Napríklad susedia na konci našek krátkej ulice; strávia tu každoročne iba jeden mesiac do roka, ale požadujú, nech sa kvôli nim pomení celé okolie počas celého roka. Napríklad trvajú na pouličnom osvetlení ulice, ktorá má iba 50 metrov, štyrmi lampami, ktoré nielenže zbytočne míňajú energiu a vytvárajú svetelenú kontamináciu, ale jedna z nich bola dokonca umiestnená tak nešťastne, že mi cez okno svietila rovno do tváre, keď som ležala v posteli. Ja som vystavená nadbytočnému umelému svetlu každú noc, aby oni mali osvetlenie tých 30 dní do roka, ktoré tu strávia....
Tiež im strašne vadí môj kompost, ktorý je na mojom pozemku, na druhej strane verejnej cesty od ich bránky. Vraj je tam veľké množstvo múch a ôs, čo však nie je pravda- to by som si bola bývala všimla, veď tam chodím vynášať zvyšky každý deň.
Nuž tak, ako sa oni musia zmieriť s tým, že svet nie je dokonalý a nezodpovedá ich predstavám, lebo majú na tri metre od bránky cez cestu kompost, ktorý si nikto ani len nemusí všimnúť, keď ide okolo, tak aj ja sa musím zmieriť s tým, že svet nie je dokonalý a podľa mojich predstáv, lebo mám jeden mesiac do roka susedov, ktorých strašne obťažuje môj kompost na mojom pozemku a možno celá moja existencia vôbec...

Pozitívna vec je, že sme tento rok v našej dedine obnovili oslavu "Espantallos" (to znamená strašiaky, v zmysle strašiaky v poli na odohnanie vtákov od úrody), ktorá sa neorganizovala od plándémie.To bola odysea, kým sme sa k tomu dostali, lebo ten, čo to odjakživa organizoval, sa pohneval s tými, čo to šli organizovať tento rok. Najprv spolupracoval, potom vyhlásil, že nebude spolupracovať, potom všetci ostatní vyhlásili, že nebudú organizovať nič, potom sa on ospravedlnil a pristal na spoluprácu, ostatní prijali ospravedlnenie a pristali na spoluprácu, potom on znova vyhlásil, že nemieni spolupracovať....skrátka a dobre sa nám to nakoniec podarilo zorganizovať: zišlo sa nás zo 50 ľudí, väčšina prezlečená v kostýmoch, lebo táto oslava je niečo ako karneval v lete. Šli sme v sprievode so živou hudbou ako v Kusturicových filmoch cez dedinu a mali zastávky, kde sme jedli, pili, tancovali. Bola dokonca aj tombola. "Čože je to za veselie, keď sa obloky celie. Pálenku vypime a obloky vybime!" Nuž a ja som bola prezlečená za Aquabella (bella po španielsky znamená krásavica) - akoby akvabela zo synchronizovaného plávania. Tie sú väčšinou krásne a štíhle. No ja som bola kráska ironicky: mala som na sebe tie najohavnejšie plavky na svete, otrasnú kúpaciu čiapku a nevskusné gumené sandále, domaľované chlpy na nohách a okolo plaviek, fúzy a spojené obočie, no a hlavne zhrbené držanie tela s vypučeným bruchom, čo aj z najkrajšej ženy spraví škratu. Škaredé držanie nevyváži ani štíhla postava, ani dva kilá šminiek.

Pokračujem vo vrstvení sendviču: ďalší konflikt s ďalšou susedou, ktorá v našej oblasti trávi iba dovolenkovú sezónu. Predtým tu síce bývala, no nikdy sme nemali bližší vzťah. Nebudem opisovať celý vývoj konfliktu, to by vydalo na jednu celú telenovelu, hoci sa to celé odohralo v časovom rozpätí dvoch dní. Išlo o to, že nebola pozvaná na jednu párty, čo sme s priateľom organizovali pre iných hostí...no nakoľko títo hostia a ona sú dobrí priatelia, nakoľko deti týchto hostí a jej deti sa kamarátia, tak mala pocit, že mala právo byť pozvaná tiež. Opakujem, oslavu navrhol môj priateľ, no ona spravila cirkus mne, lebo sa cítila ukrivdená. Vyčítala mi, že nemáme bližší vzťah (čo je podľa mňa zodpovednosť oboch strán) a zašla tak ďaleko, že tým pozvaným hosťom nahučala do hlavy, že vlastne tam nechceme ani ich, lebo nám vadia ich deti...a tak už ani oni nemali chuť k nám prijsť. Skrátka a dobre, strčila sa niekam, kam ju nikto nevolal a pokazila radosť iným, lebo ona nebola pozvaná (spolu s cca 7 miliardami ľudí, čo žijú na tejto planéte), niečo v štýle trinástej sudičky, ktorá sa nasrala, keď s ňou nerátali a prekliala Šípkovú Ruženku.

Potom sa tvárila, že sa nič nedeje, že to bolo nedorozumenie, veľmi sa chcela stretnúť a vysvetľovať niečo, čomu som ja nechcela venovať už ani sekundu. Dokonca sa vnútila na stretnutie, kde som bola s inými ľuďmi a vynucovala si pozornosť, kedy som ju už jasne odmietla. S tou osobou nechcem mať vôbec nič spoločné, nemám záujem jej venovať ani minútu môjho vzácneho času. Nezáleží mi na tom, akú mienku si o situácii a o mne vytvorí, len ma hnevá, že ovplyvnila druhých a ich mienku o mne. Prišlo mi neuveriteľné, že existujú ľudia tohto typu, ktorí sú schopní vytvoriť problém z ničoho nič, a ešte aj zavariť druhým. Má to však svoje výhody: aby som zahnala pocity úzkosti, ktoré mi tento incident vyvolal, som štyri hodiny luxovala kuchyňu, čo som bola odkladala od jari. A okrem toho sa poučím do budúcnosti nepripustiť, aby sa niečo podobné zopakovalo - zastaviť podobné situácie hneď na začiatku. Ešteže tieto toxické osoby odídu spolu s lastovičkami, keď začne pofukovať jesenný vietor a v našom údolí bude opäť pokoj...

ANANANAGLORIA 7/2023

Pre mňa končí "školský" rok- väšinou mávam hodiny od októbra do konca júla a už niekoľko týždňov som prepracovaná. Mám nervy na dranc a vďaka tomu som mala za jeden týždeň konflikt s troma ľuďmi.

Prvý bol so susedou, ktorá sa volá Ana a pohádali sme sa kvôli psom. Táto hádka mi svojou podstatou pripomenula konflikt s inou Anou, s ktorou som chodila na hodiny bojového umenia. Nuž a tretia Ana pracuje v novootvorenej reštaurácii, kam som chcela vziať miestnu skupinu jógy na obed z príležitosti konca školského roka. Tento konflikt predĺžila Gloria, ktorej sa nepáčilo, ako som sa v danej situácii zachovala (bez toho, aby poznala všetky okolnosti) a rozhodla sa do mňa bodnúť imaginárnu dýku, ako pravidelne robieva približne raz do roka.

Situácia so psami a susedou Anou sa tiež len zopakovala, už predtým sa stalo niečo podobné: o to viac ma to rozzúrilo, lebo som sa opäť ocitla v situácii, v ktorej sa cítim bezmocná. Anina sučka napadla môjho psa Froda. Klbčili sa pri jej nohách, pod otvorenými dverami na aute, takže som sa k nim nemohla dostať, aby som ich oddelila, lebo Ana sa dlhé sekundy nevedela odstúpiť, aby som tie dvere mohla zavrieť, aby som mala prístup ku psom a mohla ich oddeliť. Keď sa mi to konečne podarilo a chcela som sučku, ktorá konflikt vyvolala, pokárať (imitujúc uhryznutie psa), jej pani sa medzi nás dve postavila a tak mi vlastným telom zabránila v slobodnom konaní. Jej argument je, že mám nechať, nech si psy medzi sebou vyriešia dominanciu. Predpokladám, že by to prestalo byť platné, keby si nejaký pitbul alebo rotweiler potreboval dokazovať dominanciu nad jej sučkou. Druhý argument bol, že nemám prenášať problémy medzi psami ohľadne dominancie na ľudskú úroveň, ona však spravila presne to: v hierarchii postavila svoju sučku nielen nad môjho psa, ale aj nado mňa. Jej suka totižto môže robiť, čo chce, vrátane agresívneho správania sa, no ja nie (zabránila mi ju potrestať). Ruku na srdce, nešla som jej ublížiť. Jednak neubližujem len tak živým tvorom, jednak je tá sučka jeden z mojich obľúbených psov.

Chcela som ju len pokarhať, dať jej najavo, že takéto správanie je neželateľné. Anine správanie v tejto situácii vnímam ako pasívno-agresívne a ide ma rozhodiť dvojaká morálka toho, že na povrchu sa tvári, že sa nič nestalo, no v skutočnosti sa v hierarchii umiestnila nado mňa, aj so svojou sučkou. To je však neviditeľné, tak sa tvári, že sa nič nedeje. Uznávam, že na úrovni rozumných ľudských stvorení sme si rovné, mali by sme sa rešpektovať a konflikty riešiť civilizovane, dialógom. Ale ona použila zbrane z oblasti zvieracej dominancie a v prípade, že by sme sa merali silovým, primitívnym spôsobom, rozpučila by som ju ako žabu. Avšak to je to- použila fintu z iného športu, ktorý sme sa akože nehrali a vyhrala.

Pipomenulo mi to, keď sme skutočne fyzicky zápasili s inou Anou v rámci hodiny bojových umení. Nad tou som tiež mala fyzickú prevahu, pritláčala som ju k zemi, ale odmietala sa vzdať. Ja som zasa nechcela použiť všetku moju fyzickú silu, aby som jej neublížila. Ona to však nerešpektovala a prisúdila si víťazstvo.

Čo sa týka Any tretej, s tou som mala toľko nedorozumení pri dohovorení sa o obede pre 15-člennú skupinu, vec, o by sa bola bývala mohla dohodnúť za 10 minút sa naťahovala o ďalšie a ďalšie komplikácie, až kým ma prešla trpezlivosť a rozhodla som sa zorganizovať obed niekde inde. Na to ma obvinila, že som sa ju snažila manipulovať a verejne klamem ohľadne vzniknutej situácie...toto už nemienim ďalej riešiť, nemá to zmysel. Pravda je dcérou času a ten ukáže, kto je zopdovedný a kto zavádza ľudí a je chaotický. Beztak tu podľa mňa tá reštaurácia dlho nebude: mám pocit, že si predstavovali, že tu zbohatnú, no na to tu nie sú vhodné podmienky.

Ako vravím, pre mňa to je už uzavretá záležitosť, no využila príležitosť Gloria, ktorá sa tvári, že je moja priateľka, a že mi dáva "dobré rady pre moje dobro", no v skutonosti mám pocit, že z času na čas vuyžije, keď som na tom psychicky zle, aby si do mňa pichla...možno z toho má potom ona dobrý pocit, že ma potopila. Aj tentokrát sa ozvala, že sa so mnou chce porozprávať v súvislosti s nedorozumením so sprevádzkovateľkou reštaurácie....do čoho ju, podľa mňa, nič nie je, no ale ona mi potrebuje vyjadriť svoj názor. Ako to dopadlo...napíšem nabudúce.

SEX IS IN THE AIR 6/2023

Končí mesiac, tak je načim zamyslieť sa nad témou na článok. V našej oblasti Ribeira Sacra je nielen mnoho viníc, ale aj stromov jedlých gaštanov. A tie koncom mája a začiatkom júna kvitnú. Kvety sú asi 10 centimetrové "šnúrky" s charaketristickou vôňou. Jedna moja známa tvrdí, že jej tá vôňa pripomína vôňu mužského semena, a tak gaštany podľa nej voňajú ako sex. Namiesto Love is in the air tu máme Sex is in the air. No a s tým súvisí téma, ktorá ma trápi už dlho a možno dozrel čas, aby sa mi podarilo vysvetliť moje myšlienky: starnem.
Prechádzam hormonálnymi zmenami pred-menopauzie. A nepáči sa mi to. Hormonálne zmeny mi spôsobujú bolesti, únavu a ozajstnú, autentickú hystériu niekoľko dní do mesiaca. Ťažko znášam, že sa mi mení telo aj nálada a s tým spojený sociálny status. Je to tak: ženy, ktoré sa dostanú do stredného veku a hlavne tie, čo prešli klimaktériom potvrdia, že sa zrazu stanú neviditeľnými. Prestanú v spoločnosti (takmer) existovať.

Mám šťastie na dobrú genetiku a hlavne robím veľa vecí pre svoje zdravie, tak možno nemám toľko zdravotných a/alebo estetických problémov ako ženy okolo mňa. Avšak už sa kde-tu pritrafí natiahnutý sval, ktorý strpčuje niekoľko dní život, vypadnutá stolička, šedivé vlasy, vejárovité vrásky okolo očí, ktoré sa dajú nahmatať potme, mäkké brucho. Časť je čistá márnivosť, časť strach z toho, že postupne budú pribúdať obmedzenia, čo môžem a nemôžem robiť alebo zjesť, no a ďalšia časť je strach zo straty sociálneho statusu.
Celý život som bola považovaná za pohľadnú ženu a istotne mi to v mnohých situáciách uľahčilo život. Je možné, že som mnohokrát zľahka dosiahla niečo, čo si iné ženy museli odmakať, vybojovať. No a teraz hrozí, že o toto postavenie prijdem, a to sa mi samozrejme nepáči. Nikto nie je rád, keď prichádza o privilégiá, hoci sú objektívne nespravodlivé, nikto sa ich nechce zriecť.
Celý ten strach zo starnutia je súčaťou strachu z choroby a zo smrti- smrti vlastnej, aj smrti blízkych. Strach z plynutia času, z entropie, tendencie ku chaosu. Toto je síce prirodzenou a integrálnou súčasťou života, ale tak zapeklitou, že sa mi to za 42 rokov ešte nepodarilo prijať a spracovať.

MLIEČNA DESIATA alebo MÁJ, JÚN, JÚL, AUGUST 5/2023

Možno ste z generácie, ktorá ete zažila takzvanú mliečnu desiatu: na zákaldnej škole sme mali možnosť zaplatiť si desiatu, a tak sme ju nemuseli nosiť z domu. Za dve koruny československé sme dostali jogurt, rohlík s malou kockou masla alebo pollitrové mlieko v sáčku. Najväčší úspech mali vždy Miláčik a Termix. A práve to mlieko sa stalo vinníkom traumy mnohých ľudí mojej generácie. Samo osebe už to mlieko bolo hnusné a občas nejaké zvýšilo, keď niektorý žiak v ten deň neprišiel do školy. Na druhý, tretí, až štvrtý deň sa daný sáčok a jeho obsah premenil na prudko rádioaktívny a nebezpečne zapáchajúci objekt.

Toto mlieko sa stalo protagonistom obrovskej zábavy, keď sme sa s ním cez prestávku ohadzovali a mali z toho pasiu, keď sa prederavil a svojím nevábnym obsahom niekoho postriekal. A tu prichádza pointa, prečo tento fenomén spomínam. V tej dobe sme si to celkom neuvedomovali, avšak pravda je tá, že to skysnuté mlieko nakoniec postriekalo aj tak všetkých. To zapadá do môjho vnímania sveta, že všetci sme jedno a nepýtaj sa, komu zvonia do hrobu, zvonia tebe, atď....dostanem sa k tejto myšlienke opäť neskôr.

Podtitul MÁJ, JÚN, JÚL, AUGUST súvisí s tým, že som kúpila letenky pre moju mamu a mňa- začiatkom septembra spolu letíme na Slovensko. Ja sa po dvojtýždňovej dovolenke vrátim domov do Galície (Lumeares a okolitý vesmír), mama zasa zostane doma vo Zvolene. To znamená, že na jednej strane musím vydržať tieto štyri mesiace a nezblázniť sa úplne, na druhej strane sa snažiť, aby som napriek všetkým ťažkostiam bola schopná vychutnať si čas strávený s ňou, lebo sa podobná situácie spolubývania už (pravdepodoben nikdy) nezopakuje.

Späť k myšlienke, že sme všetci jedno. V máji som si intenzívne užívala pocit spolunáležitosti ku skupine, cítim sa byť podporovaná sieťou priateľov, ale aj profesionálov, ktorých služby využívam (psychologička, finančná poradkyňa, účtovník), a ktorí mi pomáhajú po pracovnej stránke. K pocitu byť súčasťou komunity napomáhajú rôzne združenia, ktorých som aktívnou členkou a rôzne skupiny jógy, ktoré vediem.
28. mája sa stali dve udalosti, ktoré ma v tomto pocite ešte viacej utvrdili a naplnili ma radosťou a pozitivizmom. Prvá bola akcia, ktorú som organizovala: Deň seba- starostlivosti o ženské zdravie. Už je to druhý rok, čo to organizujem a bola som nadšená, ako sa to podarilo: ženy-lektorky workshopov boli profesionálne špičkové, účastníčok bolo viacej než minulý rok a odchádzali veľmi spokojné, ja sama som si to veľmi vychutnala: aj som si poplakala, aj som sa dobre zasmiala, aj sme trochu tancovali, aj sme sa objímali, aj sa dobre najedli. Mala som pocit súnáležitosti, súčasti skupiny, to mi padlo dobre. V ten istý deň som sa dozvedela neuveriteľnú správu: v našom malom okrese A Teixeira s 345 obyvateľmi sa po 32 rokoch stala zmena. Po 32 rokoch, keď ľudia volili v miestnych voľbách znova a znova toho istého starostu z tej istej politickej strany...zvíťazila iná politická strana!
Nikto s tým nerátal, je to takmer zázrak. Pravda je tá, že prestarnutá populácia postupne vymiera a spolu s ňou zaprdená pravicová ideológia, plus do okresu sa postupne prisťahovali viac alternatívne zmýšľajúci ľudia mladších generácií, plus niekoľko hlasov odvábila naša suseda Mercedes, ktorá tiež kandidovala na starostku, lebo si myslí, že je najchytrejšia z celého okresu a preto by mala rozhodovať za nás ostatných, ktorí sme podľa nej padnutí na hlavu. Konečne sa po rokoch nazbierala dostatočná kritická masa- ako čínski cyklisti, keď prerušia prúd áut- a voľby vyhrala "tretia" strana, teda ani nie tá, čo sa tvári ako ľavica a je natretá na červeno, ani tá, čo sa vyhlasuje za pravicu a je natretá namodro, pričom obe sú na jedno kopyto.

Cítim sa optimisticky, že toto nové obecné zastupiteľstvo sa rozhýbe a bude robiť mnoho užitočných vecí pre blaho všetkých. Väčšinu z nich poznám a majú moju dôveru ako racionálni a zodpovední ľudia. Verím, že tu nastane spolupráca s občanmi, ktorí chceme organizovať, zlepšovať, tvoriť, že si spoločne vybudujeme okres, na ktorý budeme hrdí, že môžeme byť jeho súčasťou.

HARMATANEC alebo TŔŇ V PÄTE 4/2023

Krátky slovník slovenského jazyka harmatanec -nca m. hovor. expr. búrlivý zhon, zvada, haravara: v krčme nastal harmatanec.

Nedávno som bola na predstavení súčasného tanca v rámci festivalu africkej kultúry s názvom Harmatan. Takže sme vlastne zažilio Harma-tanec. Hehe.
Harmatanec bol v mojej hlave posledné dva dni v marci v dôsledku situácie, čo sa stala v telocvični, kde som pracovala od októbra. A vravím pracovala, lebo tam už nepracujem. Ale po poriadku: v telocvični Trivesport som začala spolupracovať v januári 2021. Niekoľko týždňov som zastupovala inštruktorku, kým bola na PN-ke kvôli chrbtici, potom som zastupovala v lete, kým sa inštruktorky vystriedali na dovolenke, v lete 2022 som mala už "vlastné" aktivity, no a v októbri, keď inštruktorka odišla na materskú dovolenku, som už za ňu zastupovala oficiálne.
Nuž, celkom oficiálne nie, lebo som pracovala načierno. Dohoda so šéfkou bola, že mi platila 10€ na hodinu, vrátane tej hodiny, čo som strávila v aute cestou tam a späť. Zvyčajne si účtujem 12€ na hodinu, nezávisle od toho, čo robím: konverzácia v angličtine, upratovanie penziónu, predcvičovanie Jógy alebo tanečné hodiny, vrátane šoférovania na miesto práce. Ale nakoľko ma zamestnávala na dlhšiu dobu a na viacej hodín súvisle, spustila som z ceny.

Prišlo na to, že mi spraví pracovnú zmluvu, čo som privítala, no čakala som na ňu 5 mesiacov. Keď sa to konečne išlo zrealizovať, bolo zrazu 30.marca, zmluva mala začať platiť 1. apríla, tak sme to mali narýchlo riešiť predposledný deň. Už to sa mi napáčilo, že mi zavolala cez obed, vraj mám na druhý deň (posledný možný) utekať na Úrad práce a prihlásiť sa ako žiadateľ o zamestnanie. Nerozumiem, prečo sa to nedalo spraviť počas 5 mesiacov v kľude, bez stresu. Ešte donedávna som patrila pod Úrad práce vzdialený 50 km. To znamená šoférovať hodinu tam a hodinu späť, plus čas strávený na úrade...ten čas ja nemám k dispozícii, lebo mám prácu každé dopoludnie. Okrem toho na Úrade práce treba vopred požiadať o termín a niekedy ti ho dajú až o niekoľko dní, nie z jedného dňa na druhý. Potom ešte vysvitlo, že nakoľko mi 1. apríla začínala ešte druhá pracovná zmluva, reku, či to môžem posunúť...tak som chytro volala do kancelárie 5 minút pred zatváracou dobou a prosila cudzích ľudí o láskavosť...tí zasa telefonovali môjmu šéfovi, či to môžu zmeniť a mali z toho viacej práce.
Toto sa odohralo, ako vravím, cez obed. Poobede som sa stretla so šéfkou, ukázala mi zmluvu a podmienky, ktoré by mali byť rovnaké aké mala tehotná inštruktorka, ktorú som mala zastupovať. Zostala som ako obarená...z 10€, ktoré som doteraz dostávala (a ktoré už boli z mojej strany zľava, aby som jej vyšla v ústrety), by som so zmluvou zarábala 3-3,5€. Bolo mi jasné, že so zmluvou budem mať nižší plat, lebo sa platia odvody do sociálnej a zdravotnej poisťovne...bola by som ochotná spustiť na 9, 8, možno dokonca na 7€. Ale na tri a pol? V žiadnom, prípade. Okrem toho začali na mňa (podľa mňa nerealisticky) zvyšovať nároky: na hodine posilňovania odo mña ženy očakávali, že ich budem motivovať ako mažoretka a venovať im osobitne čas a pozornosť, akoby som bola osobný tréner. To je nemožné, lebo hodiny sú skupinové, nehovoriac o cene. Im vychádza cenovo popoludnie v telocvični výhodne: môžu cvičiť na strojoch (majú k dispozícii 4.5 hodiny) alebo ísť na tri skupinové hodiny a ešte sa na záver osprchovať v teplej vode...to všetko za 3€.
Čiže každá tá skupinová hodina im vychádza cenovo 1€ (menej ako jedna káva), mne za ňu zaplatí šéfka 3,5 € a očakáva sa služba a prístup osobného trénera...to je, akoby ste v čínskom obchode cheli kúpiť zlatú retiazku so smaragdovým príveskom a zaplatiť za ňu 5€ v štýle "Mačkavovreci".

Skrátka a dobre, nerealistické nároky, smiešna cena, zrejme pokus o manipuláciu tým, že mi to predostreli na poslednú chvíľu...to vo mne vyvolalo veľmi jasnú reakciu, že teda v žiadnom prípade sa nenechám zaviazať takýmito podmienkami na najbližších 6 mesiacov. Kopec času, čo som trávila mimo domu, dlhé hodiny šoférovania, návraty za tmy, keď sa po ceste premávajú diviaky...to sa mi za ten mizerný plat neoplatí. Bolo mi jasné, ako sa rozhodnem, vyšlo mi to samo kdesi z útrob, len to bol pre mňa silný emocionálny nápor. Jednak povedať šéfke nie a strach, že sa na mňa nahnevá a stratím možnosť s ňou spolupracovať v budúcnosti, jednak strach, že nebude iná práca.

Na druhý deň som to musela prekonať a postaviť sa šéfke, bola som z toho nervózna, ale zvládla som to. Nenahnevala sa, len jej to prekazilo plány. Bude hľadať osobu, ktorá jej odučí všetky tie hodiny kvalifikovane, za daný plat. Bude to mať zložité, nielen kvôli podmienkam, ktoré ponúka, ale aj preto, že bývame vo veľmi riedko obývanej oblasti a nie je tu zrovna veľa inštruktorov.
Ja mám zasa na druhej strane dosť iných hodín (Jóga, tanec, angličtina) a iných prác (tlmočenie, upratovanie), omnoho lepšie platených a kreatívnejších, takže nie som odkázaná pracovať ako (takmer) otrok. Odkedy sa toto odohralo, mám viac času na to, aby som mohla byť s rodinou a kopec novým projektov, lepšie finančne ohodnotených: štyri nové hodiny, kde za týždeň zarobím viac než v gyme za mesiac pracujúc 17 hodín týždenne.

V španielčine existuje prílovie, že keď sa zavrú jedny dvere, otvorí sa nejaké okno. Mne sa zavrelo okno a pootvárali sa brány dokorán.

KEL-NEM KELL 3/2023

Toto je klasická slovensko-maďarská slovná hračka, ktorá sa v našej rodine hovorievala ako vtip. Prvá časť "kel" je po slovensky a označuje hlúbovú zeleninu, kým "nem kell" je z maďarčiny a znamená "nechcem", "nie je treba".Čiže KEL-NEM KELL je buď "chcem-nechem", "neprosím si kel" alebo kel a nekel, čo je ekvivalent kelu v antivesmíre ako antihmota. Každopádne mi to poslúži ako úvod do článku o poslednom škandále v našej slovensko-maďarskej rodine. V tomto prípade národná príslušnosť nehrá žiadnu dôležitú rolu. Škandál (ako to vnímam ja) spočíva v tom, že ma môj otec vydedil. Lepšie povedaná, mňa aj môjho brata.
Stalo sa totižto, že svoj majetok v podobe polky/celého bytu prepísal na svoju bývalú ženu, aby si ona mohla vziať na ten byt v banke hypotéku a kúpiť si vysnívaný dom. Pekné gesto, pomoc bývalej partnerke. Až na to, že som si myslela, že tú jeho polovicu zdedíme rovnakým dielom všetci traja jeho (oficiálni) potomkovia. Vychádazala som zo svojich chabých poznatkov občianskeho zákonníka, ktoré som v rámci hodín práva na vysokej škole musela naštudovať. Zaskočilo ma, že som zrazu prišla o niečo, o čom som si myslela, že mi právom patrí. Moja chyba, že som mala očakávania.

Skutočnosť je tá, že ma bolí omnoho viacej to, že nás náš otec "obišiel" ako to, že som prišla o nejaký nárok na majetok. Veľmi dobre rozumiem, prečo to spravil. Chce si zabezpečiť opateru na staré kolená, čo očakáva od bývalej ženy, a/alebo tretej dcéry. On v kútiku duše vie, že je to nepravodlivé a trápi ho to, no aby si to ospravedlnil logicky, spätne sa snaží vysvetľovať fakty z minulosti, aby mu to sedelo do predstavy, že jeho rozhodnutie je spravodlivé. Vraj má s bývalou ženou ústnu dohodu, že ak byt v budúcnosti predá, polovicu peňazí rozdelí medzi troch potomkov (takže predsalen by to bolo takto logické aj podľa neho?). No zbytočne, ústna dohoda nič neznamená. Ja nepochybujem o morálnosti a dobrej vôli tejto osoby, ktorú dokonca považujem za svoju priateľku. Avšak to, čo ona spraví v budúcnosti, momentálne nevie ani ona sama. A ak nemá žiadnu zmluvu, ktorá by ju k niečomu zaväzovala, v skutočnosti si môže spraviť, čo sa jej zachce, zasa čo bude považovať za spravodlivé v tej chvíli ona...
Má to však ešte jeden háčik: so svojou bývalou ženou si nedohodol, že sa na oplátku za byt sa o neho v skutočnosti v starobe postará. Ak niekto chce od niekoho iného, aby niečo spravil, mal by sa s ním o tom porozprávať, dohodnúť. Očakáva, že ona to pochopí, sama na to prijde, a že bude ochotná to spraviť.
Nemusím nikomu dokazovať , že moja motivácia nespočíva v tom, či dostanem peniaze alebo nie. Som samostatná žena, ktorá si zarába sama na seba. Pre mňa je táto situácia bolestivá emocionálne, lebo je to akoby sa ma môj otec zriekol. Samozrejme, nemôžem to tak brať. Jednoducho len uprednosťňuje svoje záujmy, svoje potreby. A samozrejme, nemôžem očakávať od svojich rodičov, že mi budú vychádzať v ústrety celý život, uprednostňovať moje potreby pred svojimi, ako keď som bola dieťa. Len ma to zaskočilo, nebola som na to pripravená. Aj keď sa spýtam mojej mamy, čo je pre ňu v živote najdôležitejšie, odpoveď je, aby bola v pohode a šťastná- ani zmienka o deťoch. Nuž tak, načim prijať, že už nie sme to najdôležitejšie pre našich rodičov.
Druhá situácia, v ktorej som sa cítila nechcená (nem kell): V telocvični, kam som chodila s nadšením a radosťou, sa ženy sťažovali, že nie sú spokojné s hodinami posilňovania, ktoré vediem ja. Niektoré argumenty sa mi zdali rovno absurdné, iné zasa nemožné splniť, lebo by si to vyžadovalo mať inú osobnosť, než čo mám. Niektoré požiadavky sa mi zasa zdali premrštené: za cenu, ktorú platia, očakávajú služby osobného trénera. Bohužiaľ, je to relatívne, a preto tak ťažké posúdiť, i je na vine inštruktor alebo je problém v klientovi, ak sa tento napríklad necíti byť "motivovaný". Aj dnes mi jedna povedala: "TY nám dávaš príliš ťažké cviky", kým v skutonosti by bolo správne povedať "Pre MŇA sú tieto cviky príliš ťažké." Avšak kto tú jej poznámku počuje, si môže pomyslieť, že nerobím niečo nesprávne ja...

Rozrušilo ma to, chytila som haluz, že robím zle úplne všetko v mojom živote. Potom sa to zúžilo na to, že minimálne ma prepustí šéfka, lebo nerobím dobre svoju prácu. Našťastie je šéfka racionálna osoba, ktorá je spokojná s mojou prácou a nemyslí si, že by som tie hodiny neučila "dobre", len vidí, že tým ženám, ktoré na tie hodiny chodia, to celkom nesedí. Je to škoda, že problém v jednej oblasti mi natoľko naruší sebadôveru a emocionálnu rovnováhu, že o sebe začnem pochyovať vo všetkých oblastiach svojho života. Pravda je tá, že je tá moja emocionálna rovnováha veľmi krehká, nakoľko prežívam dlhodobo značne intenzívny stres (spolužitie s niekým, demencia mojej mamy, dvakrát toľko práce ako predtým), intenzívne emócie v podobe hnevu, smútku a frustrácie ma vyčerpávajú nielen psychicky, ale aj fyzicky, čo mi zasa spôsobuje frustráciu a tak dookola.
No a to najlepšie prišlo na konci mesiaca, keď som sa práce v telocvični zriekla...ale to je už iný článok a musíte si naň počkať do apríla.

FEBRUARY FITNESS, FEBRUARY WELLNESS 2/2023

Posledný článok, "Tunel na konci svetla", bol o tom, že moja mama odcestuje v marci, lebo to s ňou už psychicky nezvládam...hneď v prvý februárový víkend sa to všetko zasa zmenilo. Strávila som totižto tri dni mimo domu, na podujatí February Yoga: tri dni plné cvičenia jógy, ktoré som navyše strávila s kamarátkami. Veľa nového som sa naučila, cvičila som cviky, o ktorých som ani nevedela, že sú možné, cvičila som cviky, o ktorých som si myslela, že ja nie som schopná ich spraviť...a znova som zostala v úžase nad tým, aký je svet jógy rozsiahly, priam nevyčerpateľný, nekonečný. Myslím, že ma nikdy neomrzí cvičiť jógu.

No a nakoľko som sa po tieto tri dni uvoľnila, pookriala, keď som sa vrátila domov omnoho kľudnejšia, navrhla som mame, nech ešte zostane nejaký ten čas.
Nech si užije jar, dobré počasie, prácu v záhrade, nielen zimu. Tak sa odlet odložil, zatiaľ na dobu neurčitú...rozhodla som sa vuyžiť tento článok na rekapituláciu môjho "jógového života", nakoľko mi jej cvičenie natoľko pomáha.

Už keď som bola malá, s bratom sme sa hrávali v štýle "vieš spraviť toto?": môj o sedem rokov starší brat mi ukazoval všakovaké krkolomné cviky a telesné pozície, ktoré som napodobňovala. Až o mnoho rokov neskôr som v nich rozpoznala jógové ásany: Lev, Páv, Lotos, Pluh, Sviečka...
Tiež si jasne pamätám svoju prvú ozajstnú hodinu jógy, ktorej som sa zúčastnila v rámci alternatívneho festivalu Rainbow Family Gathering v Nemecku, keď som mala okolo 24 rokov. Inštruktorka nám povedala, aby sme sa postavili rovno a zdvihli ramená. Zostala som v úžase, keď mi prišla opraviť držanie tela. Ja som bola presvedčená, že stojím rovno a mám vystreté ramená...
Začala som cvičiť jógu pravidelne v roku 2008. Prihlásila som sa na hodiny v miestnom CVČ (centrum voľného času) vo štrvti Fontiňas, kým som žila v meste Santiago de Compostela. Bola to sranda, lebo z približne 15 člennej skupiny som bola jediná, kto mal menej než 60 rokov (vrátane učiteľa).

Chodila som tam pravidelne asi tri roky a naučila sa dobré základy. Potom sa raz stalo, že učiteľ meškal: pomýlil si deň a na hodinu neprišiel. Ostatné tetušky zo skupiny ma povzbudili, aby som hodinu odučila ja. Samu seba som prekvapila, že som si pamätala nielen cviky, ale aj inštrukcie.
Začala som teda samoštúdium a v roku 2011 začala aj prax. Raz do týždňa ku mne chodili tri kamarátky, spolu sme cvičili, ja som viedla hodiny.
V roku 2015 som sa rozhodla spraviť si aj oficiálny kurz, aby som mala PAPIER a odvtedy sa neustále vzdelávam ohľadne ľudského tela, jeho fungovania a možností pohybu, jógy a mnohých iných techník. Som vďačná, že som sa mohla naučiť viacej priamo v Indii v roku 2016.

Pracovala som v dvoch rôznych fitness centrách a mám za sebou odučených mnoho hodín: skupinové, individuálne, online aj naživo, pre dospelých, deti, mládež, starších ľudí, ľudí s telesným a/alebo psychickým postihnutím...

Milujem cvičiť a tiež učiť jógu. Som hlboko presvedčená o tom,že nám pomáha cítiť sa lepšie fyzicky aj psychicky, a toto poznanie chcem predať aj iným ľuďom, nech sa všetci cítime dobre.

TUNEL NA KONCI SVETLA 1/2023

Neviem ako pre vás, pre mňa končia Vianoce na Tri krále. Vždy mi vadilo, keď ľudia odkladali vykonanie niečoho "po sviatkoch". Tentoraz som to bola ja, kto oddialil dôležitú rodinnú poradu, kým neskončia sviatky. Cez víkend po Troch kráľoch som mierne zlomyseľne spálila adventný veniec v peci a odložila stroboskopické svetielka, nech už idú tie Vianoce do kelu. Tentoraz som si ich nedokázala užiť ako zvyčajne.
Tak sme mali rodinnú poradu: otec, mama, brat a teta, celá moja rodina z maminej strany. Rozprávali sme s o tom, čo chce moja mama robiť v blízkej budúcnosti: obe sme sa zhodli na tom, že je najvyšší čas, aby sa vrátila do Zvolena. Už ma irituje každé jedno jej slovo, gesto, čin. Bohužiaľ. Začala som zisťovať letenky na február a mám z toho zmiešané pocity. Začína mi byť smutno, že odídu moja mama a jej psík, no zároveň cítim úľavu, že odíde táto iritujúca pani a jej hysterický čokel.

Pravda je taká, že odkedy je tu, moja hladina stresu je permanentne zvýšená a moja schopnosť tešiť sa alebo sa niečím nadchnúť je zasa na minime. Tento môj psychicko-emocionálny stav sa už negatívne odráža na mojom fyzickom zdravotnom stave, cítim sa často vyčerpaná, bez energie. A myslím si, že sa to neoplatí za tie výhody, ktoré spolužitím s mojou mamou získavam. Boli to veľmi intenzívne mesiace, silné emócie. Dobrý úmysel, snaha pomôcť, pochybovanie o správnosti rozhodnutia, podráždenosť, smútok, hnev, dokonca zhnusenie, pocity viny, veľa pocitov viny, veľa hnevu a hlavne veľa smútku.
Myslela som si, že jej bude lepšie v prírode, so zdravou stravou, pravidelným cvičením fyzickým aj mentálnym. Lenže ona nechce zdravú stravu a s nikým sa tu nevie ani porozprávať ani len o počasí. Možno jej bude lepšie v prostredí,kde nie je tak sama, izolovaná, nesamostatná, kde môže byť viacej slobodná.

Tu je niekoľko postrehov, na ktoré som prišla počas spolužitia s mamou:
Po prvé, pre mňa je spolužitie s niekým v jednej domácnosti samo osebe traumatické, a v prípade mojej mamy obvzlášť. Je to porušenie môjho intímneho priestoru. Potrebujem veľa priestoru na svoju intimitu, aby som mohla mať s niekým intímny vzťah (intímny v tomto prípade neznamená telesný, sexuálny, ale blízky). Ak sa niekto priblíži priveľmi bez môjho dovolenia alebo bez toho, že by som bola pripravená, efektom je pocit odmietnutia, zhnusenia. To sa mi stalo už niekoľkokrát s priateľmi, čo u mňa strávili niekoľko dní a rýchlo mi začali vadiť.
Po druhé, cítim veľký smútok ohľadne danej situácie a tento smútok sa často transformuje na hnev, podráždenosť, nasratosť. Občas si radšej kamuflujeme smútok hnevom, ktorý je možno ľahšie prežívať, než čeliť zármutku.
Po tretie, smútok, frustrácia, nasratosť a podráždenosť, ma vyčerpávajú fyzicky a fyzická vyčerpanosť spôsobuje, že sa cítim frustrovaná, nasratá a podráždená...
Po štrvté, som vyčerpaná nielen z intenzity, ale aj z protichodnosti pocitov, ktoré prežívam. Zároveň mi chýba mama, ktorá ma milovala natoľko, že by bola ochotná spraviť pre mňa čokoľvek na svete. Tá osoba už neexistuje, akoby umrela, čo ma napĺňa smútkom. Keby však naozaj umrela, ten smútok by postupne vyprchal. Ona však neumrela, tak ten smútok pretrváva...takto sa trápim, že tá pani, čo je u mňa doma, mi strašne lezie na nervy a zároveň mi pripomína mamu, ktorá mi chýba...
Po piate: zároveň si uvedomujem, že je to tá istá osoba a som frustrovaná ešte aj z toho, že nie som schopná sa tešiť z jej prítomnosti, užiť si čas strávený s ňou. Nie som schopná sa cítiť dobre, lebo som permanentne nasratá...

Tunel na konci svetla znamená, že žiadne z možných riešení nie je dobré. Neexistuje happyend. To bude stále len horšie a možno to skončí pokojne, možno tragicky. Žiadna z možností nie je dobrá: naspäť na Slovensku by bola sama. Tu je iba so mnou a ja sa z toho idem zblázniť. Jej psychický stav sa bude iba zhoršovať a odmieta akékoľvek vyšetrenie lekárom, o užívaná liekov ani nehovoriac. O domove dôchodcov nemôže byť ani reč, no sama sa o seba nepostará dostatočne (podľa môjho názoru).
Mám z toho veľkú morálnu dilemu, až ma napádajú tie najčiernejšie myšlienky...
Zvyčajne mávam vo veciach jasno. Viem sa rozhodovať a potom ísť za tým, čo chcem. Samozrejme, nie je to to isté, lebo tu nemôžem rozhodovať za druhého človeka, ale zasa čiastočne už za neho musím rozhodovať, lebo si myslím, že sám za seba nerobí tie najlepšie rozhodnutia...otázka je, do akej miery môžem o nej rozhodovať ja a do akej miery ona nechá, aby som rozhodovala za ňu...
Hocijako sa rozhodnem, dobré to nebude. Bude to len tunel na konci svetla.

VÍKENDOVÉ VIANOCE, VÍKENDOVÝ SILVESTER 12/2022

Tento rok pripadli Vianoce a Silvester na víkend, to znamená, že nebolo žiadne extra voľno, žiadne špeciálne, výnimočné dni. A v Španielsku 26. december nie je sviatok, ale normálny pracovný deň. No ja som si sviatok spravila, lebo som oslavovala narodeniny, a tak som niektoré pracovné povinnosti, ktoré mávam v pondelky, zrušila, iné popresúvala, v štýle "Něco za cibuli, něco za chřen, něco zaplatíme, něco zapřem", ako hovorieva moja mama.

Každopádne mám tento rok hladinu vianočno-silvestrovskej nálady na značne nízkej úrovni, a to zvyčajne mávam tieto sviatky rada. Ako si je to tento rok také nejaké mdlé...
Bilancujem uplynulý rok a nevychádza mi moc pozitívny: bola som chorá päťkrát, čo je priveľa v porovnaní s ostatnými rokmi, keď bývam chorá tak raz, maximálne dvakrát. Žeby to bolo vekom? Veď som sfúkla sviečky vo forme čísla 42. Inak aspoň kríza stredného veku je celkom úspešne prekonaná (utlmená?), momentálne je najväčšia ťarcha na mojich pleciach situácia ohľadne mojej mamy. Budem ju riešiť po sviatkoch s ostatnými členmi mojej rodiny...


V rámci vianočných tradícií sme pozerali film Perinbaba. Uvedomila som si, že moja mama a jej sestra sú ako dve hlavné rozprávkové postavy: moja teta Ľubica je Perinbaba: pozitívna, mäkká, materská, a moja mama je zasa zošúverená, zvráskavená a zatrpknutá ako Zubatá. Tá sa však vie premeniť na mladú a krásnu. Moja mama je pre mňa tiež chvíľami "mladá a krásna", teda tá osoba, ktorá ma porodila a vychovala, no potom sa zasa premení na "starú a škaredú", to keď rozpráva veci, ktoré sú absurdné a paranoidné a háda sa so mnou, lebo odmieta spolupracovať v základných veciach (umývať riad iba raz denne a nie na štyrikrát, dať mi prádlo na pranie do práčky a neprať ho v rukách), oduje sa ako malé decko, rozstrihá mi šatku, ktorú si vez dovolenia vezme z mojej skrine, atď.

Sviatky prešli v kľude. Tento rok málo udalostí, málo spoločenských stretnutí. Ani zima nie je poriadna, ale je tak jarne. Dobre je tak.

SÚŽITIE 11/2022

November bol, na počudovanie, celkom kľudný mesiac. Hoci, keď sa nad tým zamyslím, viacejkrát som sa rozčúlila kvôli tomu, že moja mama robí všetko naopak. Tiež som začala pracovať vo Fitnesss centre, kde som už predtým viackrát zastupovala, keď mali ostatné inštruktorky dovolenku alebo zdravotné problémy. Tentokrát je to zastupovanie nadlho, lebo Angy je tehotná, takže kým sa ona po pôrode a materskej dovolenke rozhodne vrátiť na hodiny Zumby a funkčného tréningu, ja sa dovtedy naskáčem a naposiľňujem.
Som spokojná s prácou vo Fitness centre: hodiny jógy, brušného tqanca, strečingu (rada by som to povedala po slovensky, ale naťahovanie nie je ono), posiľňovanie (funkčný tréning a GAP, čo posiľňuje nohy, zadok a brucho) a Zumba, sú pre mňa málo náročné. Doma by som cvičila tak či tak, a takto mi za to aj platia.

Čo som si v poslednom čase uvedomila, a o čom chcem písať, je SÚŽITIE. Nemyslím tým spolužitie s niekým fyzicky v jednej domácnosti, ale zdieľanie života s priateľmi, najmä s rovesníkmi. Mám radosť z ich úspechov, zarmucujú ma ich trápenia, zdieľame podobné zážitky, situácie, osudy.
Čo sa týka úspechov, nachádzmame sa vo veku, keď v živote dosahujeme väčšie "výsledky": niekto v podobe detí a rodiny, niekto v podobe projektov a práce. Žijeme roky, keď prináša výsledky doterajšie snaženie sa. Sme si istí sami sebou, poznáme svoju hodnotu, idem si za tým, čo je pre nás dôležité, stanovujeme si "vážne" méty.
Delíme sa tiež o ťažké chvíle, mám napríklad niekoľko kamarátok, ktoré riešia podobné situácie ako ja: tiež sa starajú/spolužijú s postaršími mamami s nejakým typom demencie. Koniec koncov, verím, že sme všetci aj tak tá istá osoba, a čo sa stane jednej, sa stane všetkým a naopak, čo sa stane všetkým, sa stane jednej, ktorou sme, ktorou som.

AKO ČELÍM SVOHMU NAJVÄČŠIEMU STRACHU 10/2022

Častokrát sa mi opakuje sen, keď je nejaký známy dom natoľko pozmenený, že ho nespoznávam. Dnes sa mi tak snívalo o celom meste: vo sne som bola vo Zvolene, ale vyzeralo to tam úplne inak a ja som z toho bola zmätená a smutná. Nedávno sa mi tento pocit stal naozaj, keď som bola po dlhom čase v meste Santiago de Compostela, kde som žila nejakých osem rokov. Protiklad cudzosti a povedomosti ma zmiatol. Prestavané ulice, zrušené obchody, ale potom tí istí starí ujovia v tých istých baroch, kam chodia každodenne a sú súčasťou zariadenia. Známe i neznáme zároveň, mätúce a znepokojujúce.
Vo sne je to najčastejšie dom (prípadne byt) kde žije moja mama. Sníva sa mi, že idem ku nej, no ona sa od mojej poslednej návštevy presťahovala, alebo sa ten jej dom/byt zmenil natoľko, že ho nespoznávam. Vlastne sa mi aj toto stalo už raz aj naozaj: ja som už žila v Galícii, mama sa presťahovala do Zvolena: šla som za ňou na návštevu do neznámeho bytu, plnom známeho nábytku a vecí. Ak je niečo známe, no zároveň odlišné, nemám z toho dobrý pocit. Protiklad cudzosti a povedomelosti, keď je niečo zároveň známe i neznáme, je vyčerpávajúci, znepokojujúci, priam mi naháňa strach.

Nemusím koznultovať Freuda, aby som prišla na to, že mamin dom/byt vo sne symbolizuje ju samotnú. Predstava, že je mne blízky človek zrazu iný, je pre mňa znepokojujúca. Keď som bola malá, neznášala som, keď si moji rodičia vypili, lebo boli iní a tá zmena v ich správaní vo mne vyvolávala úzkosť. Neboli agresívni, ani nijak divní, len iní a pre mňa už to bolo priveľa.

Priznám sa: celý život (odkedy som schopná rozumne rozmýšľať), som sa bála toho, čo bude s mojou mamou, keď bude stará a bude potrebovať opateru. No lepšie povedané, bála som sa toho, že sa o ňu budem musieť starať ja. Cítila som to ako veľké bremeno, ktoré ma dlho ťažilo. Keď som sa pred 6 rokmi presťahovala na vidiek, uvedomila som si, že som vlastne zrealizovala sen mojej mamy: žiť v rodinnom dome so záhradkou, na vidieku. Postupne sa vo mne strach z opatrovania rodičky pretransformoval na želanie poskytnúť jej podmienky na bývanie, o ktorých vždy snívala. Začala som ju nahovárať, nech sa mnou pricestuje, kým je ešte v takom fyzickom stave, že by zvládala prplanie sa v záhrade. Trvalo to dlho, kým sa odhodlala. Prešli roky a ona medzitým schátrala. Psychicky. Starecká demencia? Alzheimer? Plus dlhoročné paranoidné stihomamy, ktoré sa časom len zhoršujú. Meno diagnózy je nepodstatné.
Ide o to, že zabúda, čo povedala, kam čo položila, ako sa robia veci. Už je to len hologram osoby, ktorou kedysi bola a aj tento obraz časom postupne vybledne. No predsalen prišla. Podávam jej mastné kyseliny Omega, B-komplex a vitamín E. Cvičíme jógu, chodíme na prechádzky, dostáva pracovné úlohy, trénujeme pamäť. No ja som si nie istá, či to zvládnem. Znova je to bremeno. Púšťam sa do absurdných a vysiľujúcich diskusií, kde sa logickými argumentami snažím presvedčiť niekoho, kto už nie je schopný rozmýšľať logicky. Rozčuľuje ma, keď musím po stý krát opakovať tú istú informáciu, úplne ma rozhodí, keď sa nerešpektuje môj osobný priestor, ako keď mi vošla v noci do izby, kým som spala, lebo ma vraj počula kričať. A ja som od ľaku skoro dostala infarkt. Odvtedy sa na noc zamykám.

A to je zatiaľ chátranie psychologické, neviem si predstaviť, čo bude, ak bude potrebovať opateru fyzickú. To bude potrebovať odbornú pomoc, ktorú však ona odmieta. Nepriznáva si psychickú chorobu, ani len k obvodnému lekárovi nechce ísť s fyzickými zdravotnými problémami zo strachu, že by ju zabil. Takže o domove dôchodcov ani počuť. Denne sa rozprávame o parazitoch, skupinových znásilneniach a pokusoch o vraždu, ktorým ona čelí. Neviem, čo budem robiť. Nemám žiaden plán. Pokúsim sa aspoň nezblázniť ja, to už bude úspech samo o sebe.

TRPNÉ PRÍČASTIE alebo JA HO NEMÁM, MÁ HO ČÍSLO PÄŤ 9/2022

Konečne dovolenka. Od apríla až do augusta som mala každým mesiacom viac a viac práce. Konečne september, kedy som sa rozhodla nevziať žiadnu prácu (a je jej zrovna dosť na oberačke) a ísť navštíviť rodinu na Slovensko. Okrem toho, je to míľnik. Už dávno som chcela, aby ku mne prišla mama do Galície. Odjakživa snívala o dome so záhradou na vidieku. Mne sa splnil jej sen. Ja som naplnila jej sen. Chcela som, aby prišla sem žiť jej sen ečte kým je aktívna a pri vedomí, kým si môže užiť prácu v záhradke. To by ju bavilo.
Po niekoľkých rokoch naliehania, na moje prekvapenie súhlasila s niekoľkomesačnou návštevou "na skúšku". Uvidíme, ako sa to bude vyvájať. No je možné, že to bolo chybné rozhodnutie...

Keď sa o našom pláne dozvedel môj otec, navrhol, že tiež pôjde s nami na pár dní na dovolenku. To ma prekvapilo ešte viacej, lebo mi pred niekoľkými rokmi bol povedal, že on teda za mnou do Galície neprijde NIKDY, a keď som sa spýtala na dôvod, odpoveď bola "To ti nepoviem". Takto pekne a pozitívne fungujeme v našej rodine. Tak keď sa tentoraz odhodlal prijsť, potešila som sa. No je možné, že to bolo chybné rozhodnutie... O tunajšom pobyte mojich rodičov napíšem až nabudúce, tento článok je o mojom pobyte na Rodnej hrude. Nedávno som čítala knihu s názvom Pokus-Omyl od autorky Anna Szabó T. Veľmi sa mi páčil jej čtýl písania, pokúsim sa o ničo podobné.

Za týždeň strávený s mamou som zostarla o pol roka. Absurdné hádky, ktoré sa nedajú vyhrať. Prehrávame všetci. Falošné zdanie logiky. Neprávny predpoklad, že súper je racionálne rozmýšľajúca osoba. Pokus-omyl. Vyzerá ako niekto, kto bol racionálne rozmýšľajúcou, inteligentnou osobou, ale už ňou dávno nie je. A vlastne tak už ani nevyzerá. Vyzerá ako Golum z Pána prsteňov. Malá, zhrbená, vychudnutá, šedivá. Niečo niekam strká, odkladá, skrýva. Schováva. Potom to hľadá. Vyberá a kontroluje. Znova schováva. Znova hľadá, vyberá a kontroluje a schováva a znovu hľadá. Stráca, schováva, kontroluje a hľadá. Kdesi medzitým stratila seba.Nenachádza sa, nenachádzam ju. Je mi z toho smutno. Vyvoláva vo mne zmes pocitov: ľútosť, hnev, láska, hnus. Skúšam to všelijako, aby som ju presvedčila. Primäla, aby sa prestala sebapoškodzovať. Nič nefunguje. Nediriguj ma, vraví.Ona vie lepšie. Mám sa starať o seba. Nie, k lekárovi ísť nemôže, lebo by ju zabil. Pozná takých, čo sa im to stalo. Mali to isté, a keď zašli k lekárovi, do mesaica boli mŕtvi. Inak už 15 rokov sa ju snažia zabiť. zatiaľ neúspešne. Aj cez zavreté okno zídu dnu na treťom poschodí, len aby jej poschovávali veci. Ešte ju nezabili, lebo ona je chytrejšia. Má po byte nastavané pasce. Chytám sa do nich akurát ja, keď idem v noci na záchod.Ju však nikto nedostane.
Zabúda, čo robí, a potom sa kvôli tomu háda. Zatĺka ako malé decko. To som ja nebola. Ja ho nemám, má ho číslo 5.

Presun do mesta, kde býva otec. Známe ulice. Tu som predsa vyrastala. Prekvapuje ma množstvo spomienok. Koľko som toho zažila za relatívne málo rokov. Mesto je mi ľahostajné. Po nostalgii už nezostala ani stopa. Emócie sú len pri stretnutí s priateľmi. Spoznávam ich tváre v zrkadlách ich detí. To ma dojíma.To jediné má zmysel. Blízki ľudia a ich deti, ešte plné radosti a naivity. Plány mi prekazí choroba, zopár dní som zavretá doma. Škoda. Odchádzam však s pocitom úľavy. Už mi je dlho. Vadia mi výbuchy negativity za každú bezvýznamnosť. Chcem ísť domov. Späť ku svojej rodine.
Zapnem správy: zdravotný systém klabuje, enegetické firmy sa vyhrážajú bankrotom. V školách nemôžu kúriť, v nemocniciach je pacientom zima. Rodná hruda sa drobí. Vo vzduchu visí otázka moje tety: A nevrátiš sa na Slovensko? Príde mi absurdná. Nevrátim. Nenechám prácu, ktorá ma baví, priateľa, s ktorým si dobre rozumiem, priateľov, aktivity, životný štýl, ktorý mi umožňuje značnú slobodu. projekty do budúcnosti. No áno, veď predsa by si mohla pracovať v tej španielskej firme, 40 a viac hodín týždenne za 700 a platiť si luxusnú garzónku za 350, kde by som mohla po večeroch sama pozerať televízny program. To sú úžasné vyhliadky. Ale by som bola na Hrude, všakáno, to zrejme vykompenzuje všetky strasti.

Už som unavená z toho, že to musím nesutále vysvetľovať, obhajovať. Vytváram si svoj život ja sama, ak sa mi niekde nepáči, tak odtiaľ odídem. Ak niečo chcem spraviť, tak to spravím. Ja nie som pierko unášané vetrom, ani kameň s osudom gravitácie. Ani strom, ktorý sa nedokáže pohnúť, keď sa k nemu blíži lesný požiar. Som hlavná postava a zároveň scenáristka filmu, ktorý režírujem. Ja nie som trpné príčastie ako väčšina tých, čo mi dávajú kopec dobrých rád ohľadne toho, čo by som tak mala v živote robiť.

POVOLANIE ? POLYPATETICKÁ HYPERAKTIVISTKA 8/2022

Tento mesiac chem písať o mojej práci, ktorej bolo neúrekom. Iní majú v lete dovolenku, ja mám vtedy najviac práce. Moja práca je tak rôznorodá, ako ovocný šalát Tutti frutti. Preto som povolaním Polypatetická hyperakktivistka(čo by malo byť polyfacetická, teda že má mnoho stránok, ale ja som patetická, a hyperaktivistka, nie iba normálna aktivistka, lebo som hyperaktívna a vôbec sa za to nehanbím).

Napríklad tento týždeň som mala niekoľko hodín jógy, dva tanečné workshopy (jeden je Africký, druhý Orientálny tanec), ktoré majú posilniť nielen telá, ale aj sebavedomie miestnych žien. Ďalšie športové aktivity v rámci Fitness centra, ako sú Posilovanie, Aerobic a Aquagym, čo je vlastne aerobic v bazéne. Nejaké hodiny meditácie a Lesný kúpeľ (po japonsky Shinrin yoku), čo je zas prechádzka a meditácia v lese. Okrem toho budem mať víkendovku: budem sprevádzať päť člennú skupinu ako turistický sprievodca po okolí a cvičiť s nimi jógu. Tiež budem kamarátke opatrovať štyri dni psa, ktorý vyzerá ako polárny medveď.
Medzitým skočím upratať do penziónu po turistoch, upratujem v miestnej lekárni, pomáham s upratovaním jednej staršej panej u nej doma, medzitým riešim nový hosting pre moju webstránku, medzitým mi môže kedykoľvek zazvoniť mobil a budem tlmočiť cez telefón...to môžu byť najrôznejšie situácie: česká dôchodkyňa a jej po španielsky hovoriaci lekár, maďarský kamionista a policajt z Katalánska alebo rozhovor sociálnej pracovníčky s tehotnou Rómkou z Felvidéku (ktorej by nerozumel ani maďarský, ani slovenský tlmočník, nakoľko mieša párkit s horčicával).
Odskočím si na hodinu konverzácie v anglickom jazyku so Španielom z Baskicka, odučím hodinu druidskej jógy pre Írku, Švédku a Angličanku, snažím sa naučiť základy Španielčiny sestry z Ukrajiny. Vediem workshopy coachingu, pomáham ľuďom objaviť ich potenciál.Pomôžem hrabať seno s Madridčanom, Nemkou a Galícijko-Argentíncom, zatancujem fúziu orientálneho tanca a galícijského tanca na festivale Shukran. V lepšom prípade mám tanečné vystúpenie za peniaze, natáčam videá na sociálne siete a píšem články na dva blogy. Som sekretárka Združenia susedov obce Lumeares a spoluvedúca ekofeministického združenia A Colectiva.

Mám rada svoju prácu. Hoci nevedno, kedy končí a kedy začína, niektoré z týchto aktivít nie sú platené, no napriek tomu ich robím s radosťou a verím, že sú investíciou do budúcnosti. Napríklad písanie blogu Bez maku ani deň počas 8 rokov a 8 mesiacov, jeden článok každý mesiac, je dokopy 104 článkov. Nedávno som poslala ukážku týchto článkov približne 40-tim vydavateľstvám na Slovensku, lebo by som chcela vydť tieto článkz ako knihu. Odpovede boli zatiaľ zamietavé, ale verím, že čoskoro príde tá jedna pozitívna:)

Keď som skončila vysokú školu, bolo mi jasné, že nechcem pracovať ani v diplomacii, ani v politike, nechcem bývať v Bratislave a nechcem mať 40 (a viac) hodinový pracovný týždeň, nechcem robiť každý deň/týždeň to isté na tom istom mieste. Rozmýšľala som, že aby som sa vyhla rutine, níjdem si prácu v nejakej nadácii alebo neziskovke...no a nakoniec som si to vyskladala takto. Je možné, že mi to zaberá tých 40 hodín týždenne, aj viacej, a nie všetko je zaplatené, no dôležité pre mňa je, že to všetko robím s radosťou a dobrým pocitom, že mojou prácou pomáham zlepšovať kvalitu života druhých. No a že mi platia za to, že sa udržiavam v dobrej fyzickej kondícii, kým iní musia platiť, aby mohli cvičiť, je čerešnička na torte (samozrejme makovej:))

NEDOTKNUTEĽNÁ alebo AŽ KÝM NÁS SVRAB NEROZDELÍ 7/2022

Celé to začalo tým, že mi vypadol posledný mliečny zub. Vo veku 41 rokov som ešte stále mala zachovaný mliečny zub, lebo ho nevytlačil trvalý. Zostala som z toho mierne smutná, hoci som vedela, že tento moment raz nastane. V snoch vypadnutie zuba symbolizuje smrť, pre mňa to symbolizuje koniec detstva, koniec mladosti, koniec nevinnosti. Už som dospelý človek, ktorý sa musí naučiť prijímať realitu, zmieriť sa konečne s entropiou: s chorobami, starnutím, smrťou, utrpením.

Odjakživa som mala problém s plynutím času...trápi ma, ako uniká, ako naše telá a mysle degenerujú...Máta ma Zub času. Neviem, či si niekto spomenie, v akom československom seriáli bola obrovská starecká hlava s bielymi vlasmi a dlhou bielou bradou, ktorá letela vzduchom...a to bol Zub času, ktorý ma ako dieťa mátal po nociach. Dajte mi vedieť, ak si niekto spomína, kde to bolo.
Potom prišlo svrbenie na rukách a predlaktiach, hlavne v noci. S priateľom sme si mysleli, že nás niečo poštípalo na stanovačke, hlavne on priťahuje všetok štípaniaschopný a lačný hmyz. No pomaly sa do mysle začala vkrádať paranoja, umocnená informáciami o príznakoch na Internete a umocnená lekárom: SVRAB.
Doteraz som si myslela, že túto chorobu majú iba schizofrenizkí bezdomovci, čo zanedbávajú hygienu a predstav si, môžu ju dostať aj slušní ľudia. Hlavne, keď pracujú v nemocnici ako môj priateľ. Psychologický šok bol obrovský, cítila som veľké zhnusenie pri pomyslení na roztoče pod mojou kožou. Lekár predpísal liek, vyluxovali sme celú domácnosť od stropu po podlahu, vrátane dezinfekcie kobercov a matracov horúcou parou, čo z času na čas nie je na škodu. Avšak stres pretrváva: nakoľko je to nákazlivé a akým spôsobom, kedy si môžem byť istá, že to už prešlo, kde všade som medzitým bola a čoho/koho som sa dotýkala...pocit zodpovednosti a viny, priznať sa alebo nie na miestach, kde som bola napríklad pracovať, strach, že ma prepustia...vajatanie preveliké.

No a akoby toho bolo málo, pridružili sa tri vážne komplikácie.
Po prvé: tri dni po užití lieku sme si všimli, že lekár nesprávne vyrátal dávku a užili sme iba jednu desatinu toho, čo sme mali. Späť k lekárovi, späť do lekárne, opätovne vyluxovať celú domácnosť od stropu po podlahu, vrátane dezinfekcie kobercov a matracov horúcou parou, čo z času na čas nie je na škodu. Z času na čas, nie dvakrát za ten istý týždeň.
Druhá pridružená komplikácia je, že táto situácia vyniesla do popredia niekoľko charakterových vlastností môjho priateľa, ktoré sa mi nepáčia, tak som na pochybách, či mi za daných podmienok vyhovuje byť vo vzťahu s takýmto človekom...a tieto pochybnosti vo mne vyvolávajú hlboký smútok.
Nuž a obrovskú zúrivosť vo mne vyvolal pár, ktorý som považovala za priateľov, a preto som sa im posťažovala o svojom zdravotnom probléme. No namiesto súcitu a povzbudenia som ako odpoveď dostala buzeráciu vyplývajúcu z ich strachu z nákazy a nevedomosti, ktorými mi ublížili.
Správajú sa ku mne akoby som bola z kasty Nedotknuteľných v Indii, znepokojuje ich už aj keď prejdem okolo, hoci na nákazu je potrebný kontakt s kožou alebo šatstvom nakazenej osoby a hoci vedia, že som užila liek.

Táto zrada ma zabolela, situácia vo mne vyvolala záchvaty zúrivosti a smútku počas niekoľkých dní. Vôbec na to nie som hrdá, je mi ľúto strateného času a vyplytvanej energie. Dúfam, že liek a zvýšená hygiena zabrali a pliagy sa zbavím. S ľudskou sebeckosťou a obmedzenosťou to už bude horšie, tie sa nedajú vyprať na 90º, ani obariť parou.

Ponaučenie je zmieriť sa, prijať s pokorou plynutie času, choroby, vlastné starnutie, postupné vytrácanie sa mojej mamy...prijať prichádzajúcu jeseň - tohtoročnú, aj tú v mojom živote.