No ja som toho názoru, že potlačené, nevyjadrené emócie a nevypovedané myšlienky nás postupne nahlodávajú. No a presne o tom je umenie: niektorí ľudia potrebujeme verejne vyjadriť/ vysloviť/namaľovať/zatancovať niečo, čo je v nás, či je to už pekné alebo škaredé, a či sa to niekomu páči alebo nie...
Dnes vám porozprávam to najosobnejšie, najintímnejšie, a zároveň najškaredšie a najtemnejšie, čo v sebe mám. To, za čo sa najviac hanbím. Robím to v nádeji, že mi to pomôže lepšie pochopiť samu seba a spoveďou zmierniť intenzitu týchto pocitov.
13.-teho novembra som bola na vyšetrení na gynekológii. Prešlo vyše roka odvtedy, čo mi z krčka maternice odstránili nezdravé tkanivo. Šla som na kontrolu vo viere, že je všetko v poriadku. Veľmi ma prekvapil lekár, keď mi povedal, že sa mi znova objavili nezdravé, podozrivé miesta. Spravil biopsiu, vyrezal vzorku priamo z môjho mäsa. Bolelo, až mi slzy vyšli. Celá situácia sureálna, nad lekárom bol na stene plagát s nápisom Rakovina krčka maternice ako tá najprirodzenejšia vec na svete.
Zľakla som sa. Zľakla som sa, že mám alebo by som mohla mať rakovinu, že budem trpieť, absolvovať agresívne liečby a nepríjemné zákroky. A veľmi som zosmutnela.Verím totižto, že fyzické problémy sú výsledkom nahromadených emócií a vzorcov myslenia, ktoré, ak sa dlhodobo opakujú a neošetria správnym spôsobom, nakoniec sa prejavia na tele. Veľmi som zosmutnela, lebo verím, že som si tento problém spôsobila ja sama a presne viem, aký vzorec myslenia sa za tým skrýva...
Mala som asi tak päť alebo šesť rokov, keď som si uvedomila, že sa moji rodičia nemajú radi, že ich vzťah nie je dobrý. Zaumienila som si, že JA SA NIKDY NEVYDÁM (a z toho vyplýva, že ani nebudem mať deti), aby som nezopakovala ich chybu, nevytvorila podobnú situáciu a hlavne nedopustila, aby moji potenciálni potomkovia trpeli ako ja. Radšej som sa ich zriekla. Keď som toto rozhodnutie povedala dospelým okolo seba, pobavilo ich to. Neverili, že to myslím vážne, že to dodržím.
Neskôr som sa dlhé roky snažila tejto kliatby, čo som bola uvalila sama na seba, neúspešne zbaviť. Oslobodiť sa. Túžila som mať partnera, blízku osobu, s ktorou by som sa mohla o mnohé podeliť. Nepotrebovala som sa zrovna vydávať, veď v dnešnej dobe ľudia spolu žijú aj bez sobáša. No nebola som vo vzťahoch spokojná a v niektorých som si dosť aj vytrpela. Samu seba som udržiavala vo viere, že aj tak to nebude nikdy s nikým fungovať. Presvedčila som sa, že nie som dosť dobrá, aby som stvorila bytosť na svoj obraz. Alebo, že by som bola zlá matka. Alebo, že by sa mi narodilo dieťatko s telesným postihnutím. To všetko ako trest za niečo, čo som ja neurobila. Ako obeť rodinnému klanu.
Bojím sa, že môj problém prerastie do rakoviny. Je mi smutno z toho, že som si to vytvorila ja sama, svojím myslením a z neho vyplývajúcimi emóciami. Je mi smutno z toho, že som pod povrchom, v útrobách svoj najhorší nepriateľ. Celý život si ubližujem, trestám sa, zriekam sa časti svojho šťastia...ako kompenzácia rodinnému klanu. Možno mám pocit, že môj otec príliš ľahkovážne rozhodoval o živote a smrti svojich potomkov. Snažím sa to nejako odčiniť, napraviť. Zastaviť túto líniu, nedovoliť pokračovanie rodu cezo mňa.
Cítim sa veľmi osamelo, mám pocit, že mi nikto nevie, nechce alebo nemôže s týmto pomôcť.
Nuž a ešte to má ďalšiu dimenziu: kým na povrchu som pozitívna, žijem a hlásam zdravie, veselosť, lásku a život, no vnútri hnijem, sama sebe dávam nenávisť a smrť...tým pádom je celý môj život pokrytectvo, fraška, klamstvo.
Zlyhávam na plnej čiare: nakoľko verím, že zmyslom života je nezištná láska, a ja nie som schopná mať rada ani len samu seba...čím som prepadla v tom najzákladnejšom predmete. Úplne som zahodila šancu, ktorej sa mi v tomto živote dostalo. Nič som sa nenaučila. Teda vlastne naučila: že to robím celé nesprávne, že som neprešla základnou skúškou.
Hlboko ma to zarmucuje, nedá sa ani opísať, do akých hĺbok som schopná klesnúť...úplne až na dno Moreninho kotla. Zasa raz.
