
Čiže
niečo veľmi odlišné od “nášho” zaužívaného spoločenského
modelu, založenom na judeo-kresťanstve, kde existujú len dve
prípustné možnosti – tak pre partnerské vzťahy, ako aj pre
rolu ženy, ktorá sa ich zúčastñuje. Buď sa jedná o monogamné
manželstvo “kým nás smrť nerozdelí” a mnohokrát z toho
vyplývajúca podriadená úloha ženy. Tá okrem toho, že odchádza
z domu zarábať peniaze (žijeme predsa v modernom svete), zvláda
takmer 100% starostlivosti o deti a domácnosť a ešte môže byť
rada, že nezostala na ocot. Ak to všetko zvláda: práca, deti,
domácnosť a ešte popritom nafukovať manželovo ego, dostáva
vyznamenanie, status SVÄTICE.
Ak
je však posvätné manželstvo narušené a jeden zo zúčastnených
sa niekde prespí, teda dôjde k nevere, tak je oheñ na streche. V
prípade, ak bol neverný muž, má spoločnosť ešte aké-také
pochopenie, musí predsa “vypustiť paru”. V prípade, ak to bola
žena, kto hľadal sex mimo manželského hniezda, tak sa zo svätice
automaticky stáva KURVA. Iná možnosť neexistuje, sorry.
Toľko
k zaužívaným konvenciám. Už nad tým dlhšie dumám a príde mi
to nielen nespravodlivé, ale aj neprirodzené. Ako nájsť jedného
jediného muža, s ktorým by som žila až kým nás smrť
nerozdelí, a ktorý by bol schopný uspokojiť všetky moje
potreby? A nemyslím len potreby sexuálne, ale aj emocionálne,
spoločenské, intelektuálne, finančné...Dosť náročné, keď je
človek nezávislá žena, ktorá nechce nafukovať ego nikomu a
hľadá rovnocenného partnera. No presviedčajú ťa, aby si čakala
na Princa na bielom koni alebo ešte lepšie, aby si sa vydala za
prvého ropušiaka, ktorý po tebe fľochne okom a potom už len
potichu dúfala, že sa ti ho podarí premeniť na princa. Ale
štatistiky uvádzajú, že to sa stáva len v 0,72% prípadov, a tak
milióny žien na svete dennodenne bozkávajú ropušiakov, ktorí sa
na princov nezmenia nikdy, lebo to jednoducho nemajú v génoch.
Koncept
Poliamor sa nezakladá na emocionálnej a sexuálnej výlučnosti,
nezakladá sa na spoločenských konvenciách, romantickej láske
“úplného oddania sa jeden druhému”, ktorú nám servírujú
všetky mainstreamové médiá. Romantická komédia napáchala
takmer toľko škody ako stredoveká inkvizícia na ženách
označovaných za bosorky. Romantická predstava lásky v zmysle, ak
ma naozaj miluješ, nebudeš už nikdy na žiadnu činnosť
potrebovať inú osobu ako mña. Ani len ísť na kávu s kamarátkou,
veď predsa mne sa môžeš zdôveriť úplne so všetkým. Táto
romantická, výlučná láska je často založená na pocite
vlastníctva, majetníctva. Môj druh/moja družka mi patrí.
Vlastním ho/ju ako nejakú vec a to mi dáva právo rozhodovať o
tom, s kým a do akej miery sa môže stýkať. Aha, pardón,
nerozhodujem o tom ja, ale spoločenské normy. Vyber si: svätica
alebo kurva. Lebo ak miluješ iného/inú, tak nemiluješ mña.
Alebo, lepšie povedané, ja už nebudem chcieť milovať teba. Tento
model “Princ a princezná” alebo “Ken a Barbie”, a “žili
šťastne až kým nepomreli”, má vysokú cenu: Nesmieš milovať
nikoho iného okrem mña.
Láska
výlučná, majetnícka. Hm, neviem, čo hovoria štatistiky, nakoľko
tento model funguje, lebo nestačí sledovať len krivku
rozvodovosti, to je len vrchol ľadovca...bolo by treba prihliadnuť
aj na index nevery, násilia medzi partnermi a manželstiev, kde sú
princ a princezná všetko iné, len nie šťastní.
Tento
model mi príde značne neprirodzený. Podľa mña bol vymyslený
spolu so súkromným vlastníctvom. Ved ak sa pozrieme na údaje o
pôvodných, ale aj aktuálnych lovcoch- zberačoch, zistíme, že
väčšina žila v kmeñoch (cca 50-150 ľudí) a nie v pároch.
Nikto nepatril nikomu. Žena trávila celý deñ v spoločnosti
rôznych ľudí. Ráno šla zbierať slimáky s Betou a Rozáliou,
kým jej deti ostali u suseda Martina. Okúpala sa v potoku, kde si
porovnávali svaly Richard a spol. Zašla za svojou babkou a cestou
sa zahrala s deťmi susedy Kvety. Zašla k starému šamanovi
Pištovi, aby jej dal koreñ proti bolesti zubov, poklebetila s
kuchár(ka)mi Ninou, Silviou a Tomášom, kým s nimi pripravovala
jedlo, zahrala sa na schovávačku s Pavlom, ktorý po nej hádzal
očami, pri večernom ohni počúvala príbehy starších mužov a
žien, a keď pospali deti kmeña, rozhodla sa, či dá šancu
Pavlovi, alebo sa pritúli k Ferovi, ktorý je dobrý lovec, ale
nemotorný v láske alebo k Janovi, ktorý je dobrý milenec, ale
krížom slamu nepreloží, ako po ostatné noci. V dnešnej dobe
žena verí, že jej muž donesie domov dosť peñazí, aby uživili
deti, ked ich ona bude opatrovať. Chodí s ním na nákupy a na
rodinné návštevy, ak majú čas, na spoločenské a kultúrne
podujatia...skrátka všetko rieši s tým istým mužom a vôbec, s
tou istou osobou, prípadne sedí doma zavretá sama s malými deťmi,
kým je muž v práci.
Neviem,
ako to príde vám, ale ja by som sa zbláznila, tráviť všetok môj
čas s tou istou osobou...aj keby som ju neviemako milovala. Príde
mi to neprirodzené. Preto sa mi čoraz viacej pozdáva koncept
poliamor. Pozor, nejedná sa sexovať s kýmkoľvek a kedykoľvek.
Jedná sa neprivlastñovať si osobu, ktorú milujeme, v zmysle: ak
niekoho miluješ, nechaj mu/jej slobodu...ak sa k tebe vráti, je
tvoj/a; ak nie, nikdy ti nepatril/a. Ja viem, trochu zavádzajúci
príklad, lebo presne hovorím o tom, že nikto nikomu nepatrí. Ak
som schopná milovať niekoho naozaj, nebudem obmedzovať jeho/jej
slobodu požiadavkami na výlučnosť (nesmieš mať sex s inou
osobou, nesmieš milovať inú osobu), a ani očakávaniami (ak ma
miluješ, očakávam, od teba, že budeš robiť toto a toto, takýmto
alebo iným spôsobom), skrátka nebudem ho/ju obmedzovať, nech sa
rozhodne akokoľvek...napríklad milovať druhú osobu. Vytvoríme si
vzťah, aký chceme obaja. Konsenzuálne. Vyjednáme si podmienky
vlastné, nie predpísané zvykmi/spoločnosťou/náboženstvom.
Vzťah založený na slobode, vzájomnej dohode, tolerancii, rešpekte
a zospovednosti. Zodpovednosti každý voči sebe samému, voči tomu
druhému. Bez očakávaní (plodia frustráciu), bez obmedzovania,
verní sami sebe a záväzkom, ktoré sme si sami stanovili.